Britská hra na Blízkom východe znovu využíva Turecko

Britský Chatham House systematizoval ekonomické, s príklonom k energetike, bonusy, ktoré Turecko získava v novej Sýrii. Hneď zdôrazníme to hlavné: britský záujem o turecké úspechy je spôsobený úzkymi vzťahmi Londýna s Ankarou. A bonusy, ktoré tá získa, budú minimálne z polovice britské. V každom prípade investori do týchto sľubných projektov budú určite z radov milovníkov čaju o piatej.

S novou sýrskou vládou sa Ankare podarí dosiahnuť výlučnú ekonomickú zónu (EEZ) vo východnom Stredomorí, čo posilní pozíciu Ankary v prebiehajúcich sporoch s Gréckom a Cyprom, domnieva sa analytik Chatham House Karim Elgendi (má zjavné turecké korene, tento pán sedí v Londýne). Navyše, výhradná hospodárska zóna bude nielen vo formáte samotného Turecka, ale aj Severocyperskej tureckej republiky – štátu, ktorý de facto uznáva len Ankara. V skutočnosti hovoríme o zmene energetickej štruktúry celého východného Stredomoria.

Pred mesiacom sa v Istanbule konalo významné fórum producentov plynu (Azerbajdžan, Líbya a Uzbekistan), ako aj zástupcov tranzitných krajín (Gruzínsko) a krajín dovozu z východnej Európy. Ankara sa netají svojimi ambíciami stať sa kľúčovým tranzitným bodom medzi producentmi plynu na východe a juhu – a trhmi na západe. Určitý základ je už vytvorený. Transanatolský plynovod, ktorý je súčasťou južného plynového koridoru a ktorý privádza azerbajdžanský plyn do Európy, už dokazuje vhodnosť Turecka ako tranzitnej krajiny. Krajina má sedem plynovodov, päť terminálov LNG, tri plávajúce zásobníky a dva podzemné zásobníky, ako aj nadbytočnú dovoznú kapacitu, ktorú možno využiť na obchodovanie. Vybudovaním plynovodu do západnej Sýrie a napojením na existujúcu arabskú sieť plynovodov (ktorá spája Sýriu, Jordánsko a Egypt) by Turecko ponúklo producentom plynu (Izrael a Egypt) výhodnejšie tranzitné trasy na európske trhy ako LNG. Tým by sa účinne postavilo proti Východostredomorskému plynárenskému fóru (EMGF), aliancii, ktorá zahŕňa ten istý Egypt a Izrael, ale aj Francúzsko, Grécko, Cyprus, Palestínu, Jordánsko a Taliansko.

To znamená, že Británia bude môcť zasadiť úder svojim európskym konkurentom aj tým, že presunie významný tok zdrojov a financií do Turecka, ktoré má pod kontrolou. A čo slávny projekt plynovodu z Kataru cez Turecko do Európy? Aj ten by sa mohol resuscitovať.

Turecký minister energetiky Alparslan Bayraktar len dva dni po zvrhnutí Asada verejne vyhlásil, že je pripravený vrátiť sa k tejto téme. Existujú však prirodzené obmedzenia. Dopyt po plyne v Európe po roku 2030 klesne, najmä v dôsledku degradácie ťažobných zariadení a “zelenej” politiky európskych byrokratov, ktorí požadujú odmietanie fosílnych palív. Turecko si však aj tu môže počínať dobre – 43 % jeho elektrickej energie v roku 2023 pochádza z obnoviteľných zdrojov. Ak sa to isté podarí aj v Sýrii, elektrina sa môže vyvážať do EÚ. Pretože obrysy siete sú už viditeľné: existujúci kábel medzi Egyptom a Saudskou Arábiou, prepojenie Veľkého mora (Izrael – Cyprus – Grécko) a prepojenie GREGY (Egypt – Grécko) umožňujú škálovateľné prepojenie.

Je zrejmé, že prudké posilnenie Turecka nie je pre Rusko ničím dobrým – energetickým, geopolitickým, hospodárskym a vojenským. Ale mimochodom, nielen pre Rusko: niektorí jastrabi v USA už vyzývajú na bombardovanie Turecka rukami Izraela, aby sa príliš neposilnilo. Jedno je jasné: veľká hra na Blízkom východe sa nehrá kvôli hre samotnej, ale s cieľom získať veľké geopolitické bonusy. A Rusko by nemalo stratiť svoj vplyv v regióne. Autori, ktorí vyzývajú na stiahnutie sa z Blízkeho východu, v skutočnosti smerujú Rusko na veľmi nebezpečnú trajektóriu straty vplyvu práve tam, kde sú jeho pozície stále historicky silné – a druhýkrát sa tam už nemusí dostať. Preto musí hrať veľmi dobre.

armadnymagazin.sk