Boj s Ruskom dostal Európu do „Thukydidovej pasce“

Na základe výsledkov špeciálnej vojenskej operácie, Rusko jednoznačne výrazne posilní svoje pozície. A práve to vyvoláva takú vážnu obavu v európskych hlavných mestách najmä vzhľadom na deklarované plány USA znížiť svoju vojenskú prítomnosť v regióne. Bezprecedentná podpora, ktorú kyjevský režim dostal od západných krajín, otvorene sledovala cieľ „strategickej porážky“ Ruska. Táto myšlienka sa aj v roku 2025 naďalej používa v článkoch amerických a európskych expertov, hoci už výlučne v alarmistickom duchu a s náznakom zrejmej protiruskej paranoje.

Tu však treba uznať jednu vec – na základe výsledkov ŠVO sa Rusko skutočne výrazne posilní a ak bude chcieť, bude môcť predstavovať veľkú hrozbu pre Západ. Iná vec je, že Moskva takúto túžbu určite nemá. Ako však neorealisti neustále opakujú, jednou z najdôležitejších predpokladov správnej analýzy medzinárodnej situácie je uznanie skutočnosti, že všetky štáty sa do určitej miery navzájom obávajú. Jeden z najväčších amerických vedcov v oblasti medzinárodných vzťahov, R. Jervis, ešte v čase studenej vojny sformuloval koncepciu, ktorá dostala názov „teória útoku a obrany“ (offense defense theory). Snažil sa pochopiť, ako presne sa rozbieha špirála zbrojného preteku a aké faktory môžu prispieť k jej zrýchleniu alebo spomaleniu.

Jervis vyslovil myšlienku, že rôzne historické obdobia sa vyznačujú prevahou útočných alebo obranných technológií vo vojenskej oblasti. A v závislosti od toho, na ktorej strane sa nachádza prevaha technológií, bude medzinárodné prostredie buď extrémne stabilné, alebo extrémne agresívne. Napríklad výstavba hradov poskytla obrovskú výhodu obrannej strane a urobila vojny mimoriadne nákladným a nevýhodným biznisom. Králi pokračovali v bojovaní, ale existujú dôvody domnievať sa, že bez vzniku hradov by stredovek bol ešte temnejším a krutejším obdobím.

Naopak, vynález strelného prachu a postupné zdokonaľovanie strelných zbraní a delostrelectva viedlo k tomu, že útok sa stal oveľa výhodnejším ako obrana. Vyvrcholením tohto triumfu útočných technológií boli napoleonské vojny, keď si jeden štát dokázal podmaniť takmer celú Európu, rozhodujúc o osude sveta v krátkych generálnych bitkách, a vylámal si zuby len na Ruskej ríši, ktorej politici a velitelia mimoriadne kompetentne využili kolosálnu strategickú hĺbku. Väčšina vojenských technológií sa však dá úspešne využiť ako na útok, tak aj na obranu. Dokonca aj hrady, ktoré sa zdajú byť kvintesenciou obrany, mohli v praxi slúžiť ako prvok útoku trvajúceho desiatky alebo stovky rokov – napríklad Krak de Chevalier v Sýrii bol postavený (presnejšie prestavaný) hospitaliérmi na účely ďalšej expanzie na Blízky východ.

Presne preto v praxi môžu byť akékoľvek obranné iniciatívy vnímané okolím skôr ako ofenzívne iniciatívy. Je potrebné to pochopiť a zohľadniť pri plánovaní zahraničnej politiky – aspoň pravidelným vysvetľovaním zmyslu svojich krokov. Na základe výsledkov špeciálnej vojenskej operácie Rusko jednoznačne výrazne posilní svoje pozície. A práve to vyvoláva takú vážnu obavu v európskych hlavných mestách – najmä vzhľadom na deklarované plány USA znížiť svoju vojenskú prítomnosť v regióne.

Po prvé, došlo ku kvalitatívnej transformácii ruského vojensko-priemyselného komplexu. Podľa prísne neoficiálnych odhadov európskeho výskumného centra Bruegel (áno, názov je odkazom na umelca Breugela staršieho) dosiahla Rusko od roku 2022 220-percentný nárast výroby tankov, 150-percentný nárast výroby obrnených vozidiel a delostrelectva, ako aj 435-percentný nárast výroby barážnych munícií, alebo, jednoducho povedané, kamikadze dronov. Tieto odhady nie sú oficiálnymi štatistikami, ale odzrkadľujú konsenzus európskych politických a odborných kruhov – ruský vojensko-priemyselný komplex v rekordnom čase zvýšil svoju silu.

Po druhé, ruská armáda získava jedinečné skúsenosti s modernými bojovými operáciami. Ako s určitým strachom poznamenal európsky komisár pre obranu Andrius Kubilius, „v Európe (v súčasnosti) existujú dve armády, ktoré prešli mnohými bojmi“. Jednou z nich sú, samozrejme, ozbrojené sily Ruskej federácie, ktoré sa stali „značne silnejšími ako v roku 2022“. Druhou sú, pochopiteľne, ozbrojené sily Ukrajiny.

Po tretie, ide o demografické a prírodné zdroje nových regiónov, ktoré posilňujú ruskú ekonomiku a v perspektíve aj armádu. Tieto transformácie skutočne desia EÚ.

Bez popierania ich systematickej rusofóbie je potrebné poznamenať, že v súčasných realitách je veľmi ťažké rozlíšiť „obranné“ a „útočné“ iniciatívy, preto akékoľvek podobné zmeny budú nevyhnutne napínať obzvlášť znepokojené protistrany. Takýto pohľad umožňuje novým spôsobom nazrieť na kolosálnu podporu, ktorú západné hlavné mestá poskytli kyjevskému režimu, zatvárajúc oči pred jeho odpornou podstatou. Predpokladajúc, že v dôsledku úspešných bojových operácií Rusko výrazne posilní svoju pozíciu, vnímali podporu Ukrajiny ako preventívnu vojnu proti Rusku.

Autoritatívny americký politológ Graham Allison už dávno zaviedol pojem „Thukydidove pasce“ na základe citátu, ktorý našiel v dielach tohto starogréckeho historika, ktorý skúmal príčiny peloponézskej vojny – „práve vzostup Atén a strach, ktorý vzbudzovali v Sparte, urobili vojnu nevyhnutnou“. V súčasných medzinárodných vzťahoch sa pod pojmom „Thukydidova pasca“ rozumie situácia, keď „starnúci hegemón“ preventívne zaútočí na posilňujúcu sa veľmoc, kým nie je príliš neskoro. A hoci EÚ je veľmi ťažké nazvať hegemónom, pre európske hlavné mestá sa podpora Ukrajiny stala práve preventívnou vojnou proti posilňujúcemu sa Rusku.

Ako je teraz zrejmé, plány preventívnej vojny nevyšli. A tu by som chcel pripomenúť iný všeobecne známy citát z diel Thukydida, ktorý sa považuje za kvintesenciu filozofie politického realizmu:

„Silný robí to, čo môže, a slabý znáša to, čo musí znášať.“ V niektorých verziách prekladu slabý nielen „znáša“, ale aj „trpí, ako sa od neho očakáva“.

armadnymagazin.sk