Asi som štrajkokaz

Nie, dnes nepodporím nijaký „kultúrny štrajk“, hoci mi na kultúre záleží. Dôvodov je viacero.

Moja kultúra je najmä kultúra národná, inšpirujúca, obohacujúca ducha, povznášajúca, upokojujúca, spájajúca ma s dlhou, priam nekonečnou niťou generácií našich predkov, ktorí bez dotácií či podpory majetných, po ťažkej lopote na poli a hospodárstve po večeroch žili kultúrou, ktorou sa sami obohacovali – spievali ľudové piesne, tancovali ľudové tance, deťom rozprávali úžasné príbehy ľudových rozprávok, vyšívali nádherné vzory a symboly na kroje, originálne si zdobili svoje príbytky, cibrili slovenskú reč a cifrovali aj svojské originálne nárečia…

A toto všetko sa po stáročia uchovalo a dostalo sa dokonca pod ochranu svetového kultúrneho dedičstva, pretože to malo národného, inšpirujúceho, povznášajúceho a čistého ducha, pretože kultúru robil náš národ s láskou a úctou k predkom a priadol svoju budúcnosť, z ktorej nechcem spraviť minulosť… lebo nejaký módny hlavnoprúdový elitársky „progresivizmus“, lebo angažovaní umelci a aktivisti nových umelých a rozvratných ideológií sa rozhodli štrajkovať.

Možno by propagandistické oddelenie tohto kultúrneho majdanu mohlo rýchlejšie rozmýšľať ako písať infantilné a od reality odtrhnuté slogany, pretože v súčasnej kultúrnej vojne proti všetkému národnému, prirodzenému, konzervatívnemu, originálnemu, ducha povznášajúcemu to nie je o „kultúre slobodnej a bez ideológie”, ale práve naopak – za zachovanie privilégií „kultúry“ závislej na ideológiách.

Preto 19. septembra, na výročie vyhlásenia povstania proti Budapešti (1848) – kde Ľudovít Štúr v mene Slovenskej národnej rady (SNR) vyhlásil samostatnosť Slovenska a vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom a vyzval do boja za národné a sociálne práva – nepôjdem na nijaký „kultúrny štrajk“, ale neostanem ani doma.

Práve preto, že mi tu zaváňa zámerné načasovanie kultúrneho štrajku na výročie meruôsmeho povstania… Síce proti maďarskej vláde, ale symboly sú zväčša všeobecne prijímané. Na detaily sa tu nepozerá.

Najskôr pôjdem ako podpredseda bývalých politických väzňov (PV ZPKO) – ktorí najviac vedia, čo je to boj za ľudské práva a slobodu, ktorí sa najviac zaslúžili o skutočnú demokraciu (vôle väčšiny ľudu) a poznajú aj všetky nástrahy ideologických dogiem, propagandy a angažovanosti vtedajších umelcov, novinárov či športovcov – na Výkonnú radu organizácie.

Poobede pôjdem na odovzdávanie ceny vlasteneckej Nadácie pro Patria skutočným osobnostiam kultúry, vedy a spoločenského života, ktorí nestratili to hlavné puto – byť v národe, s národom a pre národ.

Medzitým si z domu odskočím pár metrov na Námestie Andreja Hlinku k pamätnej tabuli, pripomínajúcej, že na tom mieste stál dom, v ktorom sídlil v meruôsmych rokoch štáb Slovenského dobrovoľníckeho zboru Hurbanovcov.

A to aj za prítomnosti vedúcej a inšpirujúcej osobnosti národa, Ľudevíta Štúra, kde sa slávnostnej prísahy zúčastnilo aj sto račianskych dobrovoľníkov.

A odkaz, vzor a inšpirácia pre dnešok? Trojica vedúcich politických činovníkov povstania Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža boli súčasne aj tri výrazné osobnosti slovenskej, čiže národnej kultúry, o ktorých sa učia a budú učiť aj ďalšie generácie žiakov a študentov – na rozdiel od mnohých súčasných aktivistov.

Rafael Rafaj / skspravy.sk /