„Anglosas bojuje cudzími rukami“ – staré varovanie pre aktuálne časy

„Horšie ako vojna s Anglosasmi môže byť len priateľstvo s nimi.“ Tento výrok generála Alexeja E. Vandama z roku 1912 je dnes opäť často citovaný.

Vandam vo svojom diele Naše postavenie ostro kritizoval dôveru, ktorú Rusi vkladali do západných spojencov. Tvrdil, že anglosaské mocnosti, predovšetkým Británia, sa nikdy neriadia priateľstvom, ale výlučne vlastným prospechom. Cítil blížiacu sa vojnu a varoval pred spojenectvami medzi Ruskou ríšou a Anglosasmi, najmä s Veľkou Britániou.

V danom diele sa nachádza táto veta: „Nakoniec prichádza rad na Čínu, ktorá po rôznych skúsenostiach s Angličanmi a Američanmi mohla teraz smelo vyhlásiť: Je zlé mať Anglosasa za nepriateľa, ale Boh ochraňuj tých, ktorí ho majú za priateľa!“

„Angličan nikdy nebojuje sám – vždy skrz niekoho, no za svoje záujmy,“ píše Vandam. Podľa neho je charakteristickým znakom britskej politiky to, že si vždy nájde iného, kto bude niesť najväčšie straty. A Rusko sa v tejto pozícii neocitlo iba raz.

Vandam zároveň upozorňuje, že geopolitika nie je o morálke, ale o sile a záujmoch. „Kto to nepochopí, bude nástrojom v rukách iných,“ poznamenáva. Varuje, že v prípade anglosaských spojencov ide často o taktiku: „Najprv si nájdu priatelia, potom zatiahnu spojenca do konfliktu, a napokon sa stiahnu bez strát a spojenec bojuje sám.“

Slová potvrdené minulosťou

Publicista Valentin Katasonov v článku zverejnenom na portáli Svobodnaja Pressa zdôrazňuje, že tieto slová neostali v teórii. „To, čo Vandam popísal pred rokom 1914, sa naplnilo počas oboch svetových vojen.“ Rusko nieslo obrovské obete, zatiaľ čo západné mocnosti si po vojne delili sféry vplyvu.

Vandam pritom v texte jasne pomenováva aj to, ako si Angličania chránia svoje záujmy: „Anglosas nepozná zľutovanie, keď ide o jeho prospech. Vie obetovať tisíce ľudí cudzieho národa, aby získal námornú základňu či prístup k surovinám.“

Záver jeho diela je výzvou: „Rusko musí prestať byť nástrojom v rukách iných mocností. Musí si vybojovať vlastnú cestu. Bez ilúzií, bez slepej dôvery.“

Takéto uvažovanie by malo byť prirodzenou súčasťou aj dnešnej politickej kultúry. Ak sa máme vyvarovať chýb z minulosti, nesmieme zabúdať na hlasy, ktoré pred nimi varovali.

/ hlavnydennik.sk /