Andrej Fursov: Stalinov posledný boj – čo plánoval vodca na marec 1953?

Neuplynulo ani niekoľko rokov po smrti vodcu Stalina, keď jeden z hlavných „stachanovcov teroru“ 30. rokov N. Chruščov (práve na jeho žiadosť o zvýšenie „kvót“ na popravy Stalin napísal: „Upokoj sa, hlupák“) začal vodcu oblievať špinou. Chruščov nebol v tomto smere prvý: systematické oblievanie Stalina špinou (ale spolu s vážnou kritikou) začal Trockij, no bývalý trockista Chruščov, ktorý nebol príliš múdry, zostal len pri oblievaní.

Objavenie sa Chruščovovej správy malo niekoľko dôvodov. Na povrchu to bol boj o moc v kremeľskom vedení – protikultová správa mala oslabiť pozície Chruščovových protivníkov, ako boli Molotov, Kaganovič a iní. Pod povrchom to boli hry starých kominternovcov, ľavicových globalistov typu O. V. Kuusinena, ktorí sa rozhodli, že nastal čas pomstiť sa Stalinovi, vyrovnať si s ním účty.

Ďalšia úroveň – logika vytvorenia nomenklatúry ako vládnucej skupiny. Stalin – stvoriteľ sovietskeho systému a straníckej nomenklatúry ako jeho systémotvorného prvku, jej genetická fáza: to je Stalinova cesta k moci, boj o ňu, Jeho Boj. Skorá fáza vývoja nomenklatúry je stalinizmus v čistej podobe, „pionierska a komsomolská mladosť ZSSR“, ktorej Stalin zodpovedal: on ju stvoril v rovnakej miere, v akej ju stvoril on sám, ako vodca a ako nadosobný fenomén.

Kým je mocenská skupina vo fáze formovania, t. j. slabá, táto slabosť sa spravidla kompenzuje prítomnosťou charizmatického vodcu. Kým prebiehal boj, kým trvala studená občianska vojna, kým v 30. rokoch nomenklatúra oslavovala svoj „pohreb na kostiach“ Leninovej gardy, vodca, pán, presnejšie, jeho kult, legitimizoval alebo dokonca posvätil tento proces – do určitého času. Do doby spoločenskej dospelosti, rutinizácie moci, ako by povedal Max Weber. Od tohto momentu charizmatické barly už nie sú potrebné pre mocenskú vrstvu, ktorá sa postavila na nohy, a v očiach nových pánov, nových „tlsťochov“, sa charizmatický človek mení, ak nie na marazmatika, tak na niečo rušivé a znepokojujúce, čo treba odstrániť buď so všetkými poctami, alebo bez nich.

Ak má charizmatický vodca šťastie, stihne zomrieť (Mao Ce-tung, Tito), ak nie, je odvolaný (Sukarno) alebo jednoducho zničený, ako sa to pravdepodobne stalo Stalinovi. Vodcovia to však všetko chápu a nielenže sa snažia zabrániť, aby sa masa nevďačných „spolubojovníkov“ radostne usmiala („Akela minul“) a označila ich „čiernou značkou“, ale aj pracujú preventívne, v režime aktívneho odporu. Vodcovia neustále tlačia na vrchol a pravidelne mu spôsobujú turbulencie, čím posúvajú nahor nové vrstvy. „Odstraňujeme ľudí po vrstvách,“ hovorieval Lazar Kaganovič.

V roku 1939 mal Stalin dať aparátu, nomenklatúre, oddych, čo bolo v podstate oznámené na XVIII. zjazde VKP(b). Oddych sa však pretiahol kvôli vojne a namiesto troch rokov trval šesť. A to je dlhá doba, ak zohľadníme, že v podmienkach vojny sa mnohé procesy, najmä konsolidácia vládnucich skupín, konkrétne vzájomné prenikanie straníckych a hospodárskych orgánov, výrazne zrýchľujú.

Boj nomenklatúry za samostatnosť, za premenu z „vrstvy v sebe“ na „vrstvu pre seba“, spomalený represiami a čiastočne vojnou, sa obnovil na samom konci vojny a po Stalinovej smrti nabral na obrátkach. Práve Stalin, ktorý vytvoril aparát, ale v rovnakej miere ako aparát vytvoril jeho samotného ako fenomén, stál v ceste tejto premeny, v ceste získania fyzickej a sociálnej bezpečnosti novými „“ tlsťochmi“. „Nezastupiteľná“ postava charizmatického vodcu bola výhodná aj tým, že na neho bolo možné zvaliť chyby, nedostatky a zločiny systému a tým pádom vypustiť paru – „bezodpadová výroba“.

A nakoniec ešte jedna úroveň – premena straníckej nomenklatúry na kvázitriedu; pravda, táto ešte musela bojovať so štátnou bezpečnosťou, Radou ministrov a armádou – tieto úlohy riešil a do roku 1958 vyriešil Chruščov. Stalin stelesňoval predtriednu existenciu straníckej nomenklatúry a tak sa objektívne ocitol v (kvázitriednom) konflikte s ňou, ktorého sa stal prvou veľkou obeťou. Príznačné je aj vonkajšie odlíšenie Stalina a niekoľkých ďalších straníckych činiteľov na XIX. zjazde (1952) VKP(b)/KSSZ od hlavnej časti: ak na XVIII. zjazde v marci 1939 bola väčšina delegátov zjazdu v polovojenských kabátoch, v roku 1952 už boli v civilných oblekoch. Ide však o tendenciu. A strana bola na zjazde premenovaná z boľševickej na Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu (KSSZ).

Stalin, nespokojný s výsledkami zjazdu, bojoval so svojim oponentmi (a v ich osobe s vrstvou straníckej nomenklatúry) dva dni po skončení zjazdu – na októbrovom plenárnom zasadnutí ÚV KSSZ. Pomocou podmienok hry go, možno povedať, že rozmiestnil „kamene“ pre rozhodujúci a razantný útok, ktorý bol naplánovaný na marec 1953, ale nestihol to – 5. marca bola oznámená jeho smrť (mimochodom, existujú informácie, že práve na 5. marca bolo pôvodne naplánované prvé testovanie sovietskej vodíkovej bomby; ak je to naozaj tak, v podmienkach vojny v Kórei to nemohlo neznepokojovať západné vrchnosti, ako aj určitú časť sovietskej nomenklatúry).

Avšak po prednesení (zrejme na podnet Kuusinena) „árie“ o kulte, Chruščov okamžite ustúpil – „krok vpred, dva kroky vzad“ –, akoby sa zľakol toho, čo spravil. Už v júni 1956 bola jeho februárová správa na XX. zjazde „O kulte osobnosti“ podstatne upravená uznesením ÚV KSSZ „O prekonaní kultu osobnosti a jeho dôsledkoch“. V ňom bol Stalin charakterizovaný ako človek, ktorý bojoval za socializmus, a represie boli vyhlásené za „určité obmedzenia vnútrostraníckej a sovietskej demokracie, nevyhnutné v boji proti triednemu nepriateľovi“. Na recepcii pri príležitosti nového roka 1957 Chruščov pridal prípitok na počesť Stalina a pohrozil, že bude bojovať proti všetkým, ktorí budú ohovárať Stalina – oddaného marxistu-leninistu a vytrvalého revolucionára.

Zhoršenie situácie v krajine, ku ktorému došlo vinou Chruščova, a logika jeho boja o moc však viedli k tomu, že v októbri 1961 na XXII. zjazde KSSZ Chruščov sám začal ohovárať Stalina, obviňujúc ho z vraždy Kirova a mnohých ďalších „hriechov“. V dôsledku toho bolo Stalinovo telo vyňaté z mauzólea a opätovne pochované (nie len preto, že okrem „politických“ dôvodov sa objavili aj iné, napríklad aby sa zakryli stopy vraždy – práve v tom čase sa na Západe objavili vynálezy, ktoré umožňovali zistiť prítomnosť jedu v relatívne dávno pochovaných ostatkoch). Detailnejšie o málo známych faktoch o ekonomických experimentoch, akrobatických saltách v zahraničnej politike, presadzovaných doktrínach a okolnostiach z doby Chruščovovej vlády hovorí kniha Chruščovova stoka od Jevgenija Spycina.

armadnymagazin.sk