Andrej Fursov: Smrteľný strach a čoho sa vlastne boja súčasní „deformátori“ Stalinovej postavy?

V sovietskom období, či už za Stalinovho života, alebo po jeho smrti, vodcu nenávideli hlavne dve mocenské skupiny a, samozrejme, s nimi spojené okruhy sovietskej inteligencie.

Po prvé, pôvodne to bola tá časť sovietskeho „establishmentu“, ktorá bola kedysi oddaná svetovej revolúcii, Kominterna a ktorej predstavitelia považovali Stalina za zradcu svetovej revolúcie alebo aspoň za toho, kto sa od nej odkláňal. Reč je o ľavicových globalistoch-kominternistoch, pre ktorých Rusko a ZSSR boli len odrazovým mostíkom pre svetovú revolúciu. Im sa prirodzene nemohol páčiť ani „socializmus v jednej, samostatne vzatej krajine“ (t. j. obroda „ríše“ v „červenej verzii“), ani návrat k ruským národným tradíciám, na ktoré boli zvyknutí hľadieť z výšky, ani zrušenie osláv 7. novembra ako prvého dňa svetovej revolúcie v roku 1936, ani vznik pojmu „sovietsky patriotizmus“ v tom istom roku 1936, ani mnoho iného.

Je príznačné, že už v polovici 20. rokov Zinovjev, „tretí Griška“ ruskej histórie (keby tí, čo „číslovali“, vedeli, akou bezvýznamnou postavou v porovnaní s tretím sa ukáže byť štvrtý, „v jablkách“), argumentoval za nutnosť odvolania Stalina z funkcie generálneho tajomníka tým, že ho v Kominterne nemajú radi, a jedným z hlavných kritikov Stalina v 30. rokoch bol vysokopostavený funkcionár Kominterny O. A. Pjatnickij. Tí z ľavicových globalistov kominternovského razenia, ktorí nešli do väzenia alebo ešte ďalej, stíchli (klasický príklad – O. V. Kuusinen), prispôsobili sa, ale po roku 1956 vyšli z tieňa a začali ničiť stalinský systém, pričom v skutočnosti ničili socializmus.

Druhú skupinu stalinových nepriateľov možno podmienečne nazvať „sovietskymi liberálmi“. Čo je to „liberál po sovietsky“? Samozrejme, nie je to liberál v klasickom zmysle, ba vôbec nie je liberál – ani trošičku-trošičku nie je liberál. Sovietsky nomenklatúrny liberál – zaujímavý pojem: je to úradník, ktorý sa snažil, aby mal menej zodpovednosti a viac spotreby, než mu prislúchalo podľa prísnych pravidiel sovietsko-nomenklatúrnej hierarchickej spotrebnej sústavy; v súvislosti s tým bol pripravený vymeniť moc za materiálne statky, snažil sa častejšie cestovať na Západ (a keď už tak, tak vzťahy so Západom treba rozvíjať podľa schémy „mierového spolunažívania štátov s rôznym sociálno-ekonomickým zriadením“) a prehliadal tieňovú ekonomiku, s ktorou sa v sociálnej extáze čoraz viac spájal.

V dnešnej dobe sa tomu hovorí korupcia, ale na sovietsky systém sa tento pojem dá len ťažko uplatniť: podľa definície je korupcia využívanie verejnej sféry na súkromné účely a v súkromnom záujme. V sovietskej realite však neexistoval žiadny právne zakotvený rozdiel medzi týmito sférami, keďže neexistovala súkromná sféra – „všetko okolo je kolektívne, všetko okolo je moje“. V tomto prípade by sa namiesto korupcie malo hovoriť o ničení systému, ktoré do určitej doby (do polovice 70. rokov, keď do krajiny prúdili nezaúčtované ropné doláre) malo skôr kvantitatívny charakter. Správnejšie je teda hovoriť o deformácii systému. Práve títo deformátori nenávideli Stalina najviac, pretože nomenklatúrni a okolo-nomenklatúrni zlodeji chápali, že za stalinských alebo podobných pomerov sa pomste nedá vyhnúť; preto sa tak obávali nástupu k moci „železného Šurika“ – A. N. Šelepina, vsadili na L. I. Brežneva – a neprehrali.

Práve za Brežneva došlo k rozmachu tieňového ZSSR, ZSSR-2 (nie tieňovej ekonomiky, ale práve tieňový ZSSR, spojený nielen so svojou tieňovou ekonomikou, ale aj – určitým spôsobom – so západným kapitálom, jeho nadnárodnými štruktúrami a západnými tajnými službami), avšak „tieň“ za Brežneva poznal svoje miesto, čakal na správny okamih a od polovice 70. rokov sa pripravoval na skok. A pri Gorbačovovi zaujal miesto pána, zničil fasádny ZSSR-1. Skutočný ZSSR na začiatku 80. rokov pripomínal galaktickú ríšu z Asimovovej „Akadémie“ („Foundation“) – prosperujúcu fasádu s vyžranými vnútornosťami. Lenže v ZSSR, na rozdiel od impéria, nebol matematik Seldon so svojím plánom – u nás bol „matematik“-obchodník B. A. Berezovskij, a tým je všetko povedané. No a cudzia agentúra, a to nielen s vplyvom, ale aj priamo.

V roku 1983 sa na čelo sovietskeho oddelenia riadenia zahraničnej kontrarozviedky CIA postavil Aldrich Ames. V roku 1985 ponúkol svoje služby ruskej rozviedke a pracoval pre ňu až do svojho zatknutia v roku 1994 v dôsledku zrady. V súčasnosti si odpykáva doživotný trest. Keď sa Ames stal šéfom a začal sa zoznamovať s prácou, ako sám píše vo svojich spomienkach, udivil ho fakt mimoriadne vysokého stupňa preniknutia priamych agentov CIA do straníckych, štátnych, ekonomických, vedeckých a iných štruktúr Sovietskeho zväzu. ZSSR sa mu javil ako kus syra, v ktorom je viac dier ako syra. A proti ZSSR, dodám, okrem CIA aktívne pôsobili britská MI-6, francúzska DGCE, nemecká BND, izraelský MOSSAD… Po obvode hraníc ZSSR proti ním pôsobili spravodajské služby severských krajín, Turecka, Iránu, Pakistanu, Indie, Číny, Japonska a ďalších krajín. Vzniká otázka: bol tam vôbec syr? Alebo len kúsky, ktoré obklopovali diery?

Je potrebné si uvedomiť, že dnes, vzhľadom na „búrlivé deväťdesiate roky“ a ruskú „otvorenosť“ voči svetu, je situácia sotva lepšia. Z najnovších príkladov: v lete 2024 CIA odtajnila dokument, podľa ktorého bol od roku 1996 informátorom tejto služby, t. j. jej agentom, M. J. Lesin. Lesinova kariéra: v Ruskej federácii v rokoch 1996–1997 – vedúci oddelenia prezidenta RF pre vzťahy s verejnosťou; v rokoch 1997–1999 – prvý zástupca predsedu VGTRK; v rokoch 1999–2004 – minister pre tlač, televízne a rozhlasové vysielanie a médiá; v rokoch 2004–2009 – poradca prezidenta Ruskej federácie; v rokoch 2013–2015 – predseda predstavenstva a generálny riaditeľ spoločnosti OAO „Gazprom-Media Holding“.

5. novembra 2015 (mimochodom, v deň vojenského spravodajcu) bol nájdený mŕtvy v izbe hotela „DuPont Circle“ vo Washingtone. Podľa členov rodiny bol príčinou smrti srdcový infarkt. V marci 2016 súdno-lekárske orgány a polícia mesta Washington (okres Columbia) zverejnili informáciu, podľa ktorej príčinou Lesinovej smrti „boli tupé údery do hlavy, ako aj tupé údery do krku, trupu, horných a dolných končatín“. Lesinoví priatelia sa ponáhľali vyhlásiť, že Lesin už skôr, keď bol pod vplyvom alkoholu, padal a utrpel ťažké zranenia. Pravda, charakter Lesinových zranení je taký, že musel padať, biť sa, vstávať a znova padať – a to veľmi dlho. Tak sa to nedeje.

Charakter zranení skôr pripomína situáciu, keď človeka zbili bejzbalovými pálkami. Ale to nie je podstatné: agentom CIA sa ukázal byť človek z najbližšieho okolia prezidenta. Avšak s ľuďmi ako Kozyrev, Čubajs, Berezovskij, Gusinskij – a je ich nespočetne veľa – nie sú potrební ani agenti CIA. Chcem tým povedať toto: boli obvinenia z rokov 1937–1938 voči „šéfom“, že sú agentmi zahraničných spravodajských služieb, naozaj tak neopodstatnené, najmä ak zohľadníme úlohu nemeckej a britskej spravodajskej služby pri vytváraní VČK a organizovaní jej prvých krokov? A aj z ideologického hľadiska sa v straníckom aparáte a v NKVD muselo nachádzať nemalé množstvo Stalinových nepriateľov, ktorí ako účastníci občianskej vojny boli pripravení na aktívne konanie.

Na prvý pohľad paradoxne sa antistalinistami stala časť ľavice (podmienečne: „trockisti“, ľavicoví globalisti) a časť pravice (podmienečne: „bucharinovci“) – presnejšie povedané, ich ideoví dediči. Jedni chceli republiku so západným jadrom, druhí – spotrebiteľské kráľovstvo, tiež orientované na západ. V tejto súvislosti zopakujem: výraz „trockisticko-bucharinovský blok“ nie je porušením zdravého rozumu, ale dialektickou logikou, ktorú Stalin, odpovedajúc na otázku, ako je možný ľavicovo-pravicový blok, formuloval takto: pôjdeš doľava – prídeš doprava, pôjdeš doprava – prídeš doľava. Dialektika.

Strach neskorosovietskej nomenklatúry pred Stalinom je na jednej strane strachom deformátorov, z ktorých mnohí boli prepojení s nelegálnym „tieňovým ZSSR“, na druhej strane – agentov „nadzákonného“ segmentu Veľkého systému ZSSR, sovietskych „akcionárov“ globalizmu, ktorí sa dostali na svetovú úroveň a boli prepojení so západným kapitálom. Inými slovami, strach z pôvodného projektu; strach parazita pred zdravým organizmom, pred odplatou z jeho strany, strach pred ľudom. Po roku 1991 tento strach nadobudol nový, otvorený, a nie skrytý, agresívno-triedny rozmer, ktorý, ako čas od času demonštrovali kampane destalinizácie, svedčil o tom, že tento strach je panický, smrteľný.

armadnymagazin.sk