Americkí inžinieri z Northwestern University v Illinois sa predviedli. Okrídlený mikročip je najmenším lietajúcim strojom, aký bol kedy vyrobený. Hrozby sú každému zrejmé…

Inžinieri z Northwestern University z Evanstonu v Illinois (USA) pod vedením Johna Rogersa pridali do elektronických mikročipov novú funkciu: lietanie. Nový lietajúci mikročip (nazývajú ho „microflier“) o veľkosti zrnka piesku nemá žiadny motor. Namiesto toho poletuje vo vetre, podobne ako okrídlené semeno javora, a točí sa ako helikoptéra padajúc vzduchom smerom k zemi.

Okrídlený mikročip predstavuje zatiaľ najmenší vyrobený objekt, schopný riadeného letu, uvádza magazín Tech Xplore, aj keď ten „riadený“ let treba brať asi s rezervou . Do budúcnosti môže byť vybavený nanotechnológiami v podobe senzorov, antén, dátovej pamäte a zdrojom energie. Ale pri takejto kategórii zariadení by bolo asi najvýhodnejšie čerpať elektrinu priamo z elektromagnetického žiarenia (Wi-Fi, mobilných sietí) v danom prostredí.

Rogers a jeho tím navrhli a zostrojili mnoho rôznych typov lietajúcich mikročipov, vrátane jedného s tromi krídlami, optimalizovaných do podobných tvarov a uhlov ako krídla na semene révy tristellateia. Pomocou počítačových modelov potom navrhli optimálny tvar krídiel pre mikročip.

Cieľom výskumu je vyvinúť miniatúrne lietajúce nanoroboty, ktoré by mohli napríklad monitorovať parametre prostredia, alebo jeho znečistenie, sledovať populácie rôznych organizmov,  monitorovať alergény, či patogénne mikroorganizmy šíriace sa vzduchom. Pokiaľ by sa do prostredia rozprášili z výšky – z balóna, alebo z lietadla – mohli by sa aj bez aktívneho pohonu rozptýliť do veľkej vzdialenosti. Tu sa vytvára hojný priestor pre fanúšikov konšpiračných teórií a chemtrails, ako nás vlády visiace na nitkách v rukách slobodomurárov a spol. budú môcť „čipovať“ aj bez vakcín a špajdlí v nosohltanoch – pekne zo vzduchu.

Ale teraz vážne. Ostáva otvorená otázka prenosu informácií na väčšiu vzdialenosť, keďže lietajúce nanočipy veľkosti zrnka piesku nebudú mať dostatočne výkonné zdroje, ani antény. A potom sú tu aj problémy z ekologického hľadiska. Také miniatúrne súčiastky bude prakticky nemožné vyhľadať a pozbierať, takže zostanú súčasťou životného prostredia. Vývojári preto hľadajú materiály, ktoré by sa časom v prostredí bezpečne rozložili.

Otáznikov je však viac. Milióny miniatúrnych lietajúcich zrniek „inteligentného prachu“ určených na monitoring znečistenia prostredia sa samy môžu stať znečisťujúcim činiteľom. A po pridaní sofistikovaných funkcií, ktoré im umožnia koordinovať svoje pôsobenie v hraniciach roja, hrozia scenáre, aké opísal vo svojom sci-fi thrilleri Dravec a obeť (v originále „Prey“ – „Korisť“) Michael Crichton.

Zobrazil v ňom vedecký vývoj, smerujúci k spojeniu informatiky, genetiky a nanotechnológií, ktorý vyústi k vytvoreniu predátora tvoreného rojom nanorobotov. Jeho korisťou sa môže stať aj ľudstvo, pretože stovky miliárd replikujúcich sa nanorobotov nebude schopné udržať pod kontrolou.

Od vypustenia podobného džina z fľaše má síce súčasný výskum Northwestern University zatiaľ ďaleko, ale nie je na škodu mať na zreteli aj etické a environmentálne aspekty nových technológií. A to, podľa možnosti, skôr, než sa vymknú spod kontroly.

DOLEZITE