Americká nočná mora – čínske hlavice v Strednej Amerike – sa môže stať realitou

Stredoamerická raketová kríza. Takto jedny americké noviny nazvali scenár, ktorý hrozí opakovaním kubánskej raketovej krízy medzi Washingtonom a Moskvou.

Čínska výstavba štadiónov v Salvádore a Kostarike sa považuje za tajné plány na umiestnenie rakiet v blízkosti Spojených štátov. Toto nie je len paranoja – nočná mora Pentagonu sa môže naozaj naplniť.

V roku 1962 vyvolalo odoslanie sovietskych rakiet na Kubu tvrdú reakciu USA a priviedlo svet na pokraj jadrovej vojny. V roku 2021 a približne v rovnakom jesennom období sú sovietske rakety vymenené za čínske a namiesto Kuby je to Salvador, ďalšia malá a chudobná stredoamerická krajina.

A to nie sú rozprávky, ktoré rozprávajú obyvatelia Pobaltia a Poliaci o ruských tankových kolónach pripravených ísť do Berlína alebo Varšavy. Spojené štáty majú skutočný dôvod obávať sa premeny stredoamerických krajín, ktoré sa donedávna označovali za americký zadný dvor, na čínske základne. Základne dobyté nie zbraňami, nie globálnou myšlienkou, ale obyčajným jüanom. Teda peniazmi.

Čína sa už stala druhým najvýznamnejším obchodným partnerom krajín regiónu a v prípade niektorých z nich (Brazília, Čile, Peru, Uruguaj) sa v roku 2019 umiestnila na prvom mieste. Celkový objem obchodu medzi ČĽR a štátmi Latinskej Ameriky vzrástol zo 17 miliárd USD v roku 2002 na 315 miliárd USD v roku 2019.

„Čínsky vplyv je globálny, je všade na tejto pologuli — a rastie alarmujúcou rýchlosťou,“ varuje šéf južného veliteľstva USA Craig L. Fuller. Číňania podľa neho masívne skupujú dopravnú infraštruktúru: námorné prístavy, letiská a ďalšie uzly. Jednoducho povedané, všetko, na čom záleží.

Kto je vinný?

Latinskoamerickí vládcovia (predovšetkým tí, ktorí vládnu v Strednej Amerike) radi prijímajú čínsku pomoc. Dá sa to pochopiť. Región má mimoriadne nezdravú ekonomickú situáciu, rozpočty väčšiny štátov sú hlboko a beznádejne deficitné. Na prežitie potrebujú malé krajiny sponzora – štát, ktorý bude dávať peniaze a na oplátku požadovať politickú lojalitu.

komfortný sponzor v podobe ZSSR sa už dávno vytratil, prijateľný sponzor v podobe Venezuely teraz potrebuje peniaze sám. Brať peniaze od Spojených štátov je nebezpečné – okrem sponzoringu sú tu požiadavky na vnútorné reformy, dodržiavanie ľudských práv, liberalizáciu a ďalšie požiadavky, ktoré sú stredoamerickým lídrom cudzie.

A potom prídu Číňania a prinášajú darčeky. Peking nezasahuje do vnútorných záležitostí miestnych režimov, nikoho neučí, ako žiť. A zároveň investuje miliardy dolárov do infraštruktúrnych projektov – štadiónov, nemocníc, ciest, čím drží tamojšie vlády nad vodou.

Nie je náhoda, že americký profesor Evan Ellis označil Čínu za „liaheň populistických režimov“ v Latinskej Amerike.

Ako odpoveď Číňania v prvej fáze žiadajú iba rešpekt a lojalitu. Napríklad prerušenie diplomatických stykov s Taiwanom a uznanie princípu jednej Číny (čo Salvador, Panama, Kostarika a ďalšie krajiny Strednej Ameriky urobili bez väčších výčitiek svedomia v 2000-tych a v priebehu ďalších 10-tych rokoch).

Následne Číňania pravdepodobne požiadajú o výraznejšie prejavy vonkajšej lojality. Vrátane vojenskej a politickej.

Salvádor je pre Peking jednou z prioritných krajín Strednej Ameriky. Na prvý pohľad je výber zvláštny. Salvadoru chýbajú minerály, ktoré Čína potrebuje. Neexistuje ekonomika, ktorá by dokázala spotrebovať čínsky tovar vo veľkom. Žiadna armáda ani geopolitický vplyv. No má vhodnú geografickú polohu.

Odborníci už vypočítali, že vzdialenosť z Havany do Washingtonu je približne rovnaká ako zo Salvadoru k najdôležitejším vojensko-strategickým zariadeniam v USA. A ak sa čínske rakety objavia v Salvadore, bude to vynikajúca symetrická odpoveď Spojeným štátom na rozmiestnenie amerických rakiet v Japonsku, Južnej Kórei a ďalších štátoch blízko Pekingu.

Pripomeňme, že rozmiestňovanie sovietskych rakiet na Kube sa začalo potom, čo Spojené štáty dodali svoje hlavice Turecku.

Okrem rakiet sa v Salvadore môže objaviť aj čínska flotila – Peking chce prevziať kontrolu nad jedným z hlbokomorských prístavov v krajine.

Čo robiť?

Samozrejme, že Spojené štáty nechcú doviesť situáciu do bodu objavenia sa čínskych rakiet alebo lodí v Salvadore, ako aj v iných krajinách Strednej Ameriky. Snažia sa vytlačiť Čínu zo svojho dvora. Žiaľ, pre Američanov to nie je také jednoduché – nemajú žiadne ekonomické nástroje.

Biely dom sa nemôže zapájať do priameho sponzorstva Strednej Ameriky bez vyváženia požiadaviek v oblasti ľudských práv – tento prístup nepochopí tlač, Kongres, verejnosť ani súd (americké úrady vzniesli obvinenia z korupcie proti množstvu vysokopostavených stredoamerických politikov vrátane Salvadorčanov).

Nemajú ani vojenské nástroje – organizovanie ďalšej „invázie do Panamy“ teraz nebude fungovať. Nie preto, že by americká armáda bola slabá, ale preto, že v politickom vedení nie je nikto, kto by takéto rozhodnutie urobil.

Prezident Joe Biden počas svojho prejavu v OSN povedal, že Amerika sa už nebude zapájať do prevratov a zmien režimu v iných krajinách – je to príliš drahé z hľadiska peňazí, z hľadiska imidžu a z hľadiska voličov ( masový volič je z vojen unavený).

Neexistujú dokonca ani migračné nástroje, hoci sa zdá, že áno. Externé prevody do Salvadoru (hlavne od Salvadorčanov pracujúcich v zahraničí) tvoria do 20 % celkového HDP krajiny – a väčšinou ide o prevody zo Spojených štátov. Ak Spojené štáty vyvinú tlak na svoju salvadorskú diaspóru a naznačia svoju pripravenosť začať masové deportácie, možno sa vláda malej stredoamerickej krajiny zamyslí nad tým, či sa jej oplatí ťahať amerického orla za perie.

Problémom Washingtonu však je, že malá stredoamerická krajina veľmi dobre vie, že k deportáciám nedôjde. O takýchto radikálnych krokoch mohol rozhodnúť práve Donald Trump, no Bidenov tím aktívne pracuje na prilákaní latinskoamerických voličov do radov Demokratickej strany a pripravuje migračnú amnestiu.

Preto sa Spojeným štátom doteraz nepodarilo vytvoriť účinnú stratégiu na obranu svojho stredoamerického priestoru pred čínskymi ambíciami. To znamená, že druhá raketová kríza v regióne je čoraz pravdepodobnejšia.

Gevorg Mirzajan, docent Finančnej univerzity, Vzgľad/news-front