Ako v obliehanom Leningrade zachránili unikátnu svetovú zbierku semien akademika Nikolaja Vavilova

Známy príbeh riaditeľa skladu potravín v obkľúčenom Leningrade, ktorý zomrel na vyhladovanie, znie v súčasnej spoločnosti spotreby a peňazí, ako z iného sveta a mnohí týmto skutočným príbehom nemôžu uveriť. Ale ide skutočne o pravdivé osudy našich duchom silných a čestných predkov.

Spomenieme si menej známy príbeh z čias druhej svetovej vojny, v ktorom išlo o záchranu rôznych dôležitých vzoriek zemiakov a semien v hladovej zime 1941/42.

Na jar v roku 1941 neďaleko Leningradu v mestečku Pavlovsk, na území Pavlovskej výskumenej stanice Inštitútu poľnohospodárstva, bola vysadená svetová zbierka odrôd a druhov zemiakov, išlo o 1200 európskych vzoriek – mnohé z nich boli jedinečné, na celom svete sa už nikde inde nenachádzali.

Na hriadkach sa okrem toho nachádzalo 10 tisíc „hniezd“ s rôznymi druhmi juhoamerických zemiakov, ktoré objavili a doviezli sovietski vedci z rôznych expedícií. Pred expedíciami N.I. Vavilova a jeho študentov, v Európe prakticky poznali iba pár druhov zemiakov, ktoré sa kedysi dovážali z Čile. Stručne povedané, v Pavlovsku to nebola iba zbierka zemiakov, ale nenahraditeľná jedinečná vedecká hodnota.

A v júni 1941 musela byť táto cenná pre ľudstvo zbierka zachránená práve tak, ako bolo potrebné zachrániť obrazy z múzea Ermitáž a sochy z Leningradských námestí. Ale na rozdiel od umeleckých diel, bola táto vedecká cennosť živá. Ak ju chcete zachovať, musíte s ňou neustále pracovať. Ak hľuzy juhoamerických zemiakov nebudú mať zabezpečenú predĺženú umelú noc, ak sa v miestnosti, kde sú hľuzy uskladnené v zime nebude udržovať teplota +2 °C a ak sa na jar nevysadia do zeme, tak táto svetová cenná zbierka zahynie.

Všetky experimenty a výskumy sa zastavili. Snaha sa sústredila iba na jednu vec – zachrániť zbierku za ľubovoľnú cenu. V tej chvíli nebolo dôležitejšej vedeckej úlohy. Niekoľko dní predtým, ako Nemci obsadili mestečko Pavlovsk, ktoré sa nachádzalo 30 km od Leningradu, sa pracovníkom podarilo zbierku dopraviť do Leningradu. Zbierka bola duplikovaná a uložená na dvoch miestach: jednu sa podarilo v marci 1942 previezť do Krasnoufimska na Ural, druhá zostala v Leningrade.

V prvých mesiacoch vojny starší vedecký pracovník Abram Jakovlevič Kameraz budoval obranné opevnenia pod Vyricou a každú voľnú hodinu trávil v Pavlovsku. Staral sa o zbierku juhoamerických zemiakov a predlžoval im umelú noc. J. Kameraz vykopal po jednom kríčku z asi 500 perspektívnych hybridov a sto juhoamerických vzoriek, ktoré stihli dozrieť.

Európske odrody sa zbierali na poli už pod silnou delostreleckou paľbou. Tlaková vlna z výbuchu zrazila Kameraza z nôh, no vstal a pokračoval v práci. Začiatkom augusta, keď sa Nemci priblížili k mestu, O. Voskresenská, vedecká pracovníčka ústavu, pokračovala v predčasnom vykopávaní hľúz. Za krátku dobu sa jej podarilo vykopať jeden až dva kríčky z každej vzorky. V septembri J. Kameraz odišiel na front. Starostlivosť o vzorky prešla úplne do rúk Oľgy Voskresenskej, ktorá sa presťahovala zo svojho bytu do pivníc, kde sa uchovávali vzorky. Povedala, že je to pre ňu ľahšie a pokojnejšie a ak sa niečo stane – bude chrániť materiál. O. Voskresenská sledovala a strážila zbierku počas jesene. Ale začiatkom decembra Oľga, ktorá pochádzala z detského domova, ochorela. V decembri musela Oľga opustiť pivnicu, pretože tam vážne prechladla.

Ochranu zbierky prevzal V. Lechnovič. Zemiaky bolo potrebné chrániť pred mrazom, potkanmi a ľuďmi, ktorí umierali hladom. Hladný V. Lechnovič denne kráčal z Nekrasovej ulice na Isaakievské námestie, kde mu vydali jeden zväzok dreva denne, jedna cesta trvala 1,5 hodiny. Zima bola chladná a na vykúrenie pivníc bolo potrebné hľadať palivo. Bolo to najťažšie obdobie blokády. Jedlo sa čo sa dalo. Za pochúťku bola považovaná prevarená koža. Asi štyri dni nevydávali chlieb, ale nikomu z pracovníkov však nenapadlo ukradnúť aspoň jednu zemiakovú hľuzu.

Život svetovej zbierky závisel na udržaní teploty okolo +2 stupňov. Jeden zväzok dreva Lechnovičovi vydávala správkyňa domu Beljaeva. Jeden zväzok však bolo príliš málo. Koncom januára vydala Beljaeva rozkaz na pol kubického metra palivového dreva. Nasledujúci deň o 12:00 malo nákladne auto priviezť drevo na Isaakievské námestie. A práve o 12 tej začalo silné bombardovanie.

Nikto okrem Lechnoviča neprišiel po palivové drevo. Niekto mu vymeral pol kubického metra surovej borovice a Lechnovič pod paľbou ťahal drevo do svojej pivnice. Teraz bol bohatý, mohol kúriť zemiakom dlhšiu dobu.

V. Lechnovič prežil blokádu a ešte po viac ako 10 rokoch po vojne sa nemohol dostať do autobusu bez pomoci zábradlia, tak mu svaly nôh počas blokády oslabli. Ale napriek obrovským ťažkostiam sa zachovala celá zbierka odrodových zemiakov.

Na jar roku 1942 boli pridelené pozemky na výsadbu zemiakov: jeden v zelenej zóne pripravenej na stavby, druhý v kolchoze v Lesnom. Vzorky vysádzali Lechnovič a Voskresenská a tiež strážili zemiakové parcely.

„Po celé blokádne roky v obliehanom meste bola vysádzaná svetová kolekcia odrôd zemiakov. Robili to ľudia a ako každý zažívali hlad a odriekanie. V snahe zachovať najcennejšiu vedeckú zbierku sa obetovali.“ (N. Šumilov „V dňoch blokády.“ 1977, s. 172-173).

Súčasne so zbierkou zemiakov zachránilo 13 zamestnancov Inštitútu poľnohospodárstva zbierku semien Vavilova cenou svojho života. Ako sa im podarilo zachrániť desiatky ton obilia a tony zemiakov v dva a pol roka obliehanom meste – to je nepochopiteľné!

Počas blokády zomrel na vyhladovanie správca zbierky ryže Dmitrij Sergejevič Ivanov. V jeho pracovnej kancelárii boli tisícky vreciek s odrodami ryže. Za svojim stolom zomrel podobne správca arašidov a olejnín Alexander Gavrilovič Šukin.

V ruke držal vrecko so vzorkou mandlí. Šukin pripravoval dublovanie vzoriek v nádeji, že sa mu ich podarí lietadlom dopraviť na slobodné ruské územie.

Od hladu zomrela tiež správkyňa ovsa, Lýdia Michajlovna Rodina. Ale svetovú kolekciu semien sa spoločným úsilím podarilo zachovať. Mimochodom, všetky najlepšie povojnové odrody sa vytvorili na základe zachránenej zbierky Vavilova. Bol to ruský duch alebo sebaobetovanie?

V povojnovom čase bola vydaná kniha bývalého splnomocneného zástupcu Výboru pre štátnu obranu na zabezpečenie Leningradu a frontových vojsk Dmitrija Vasilieviča Pavlova. Svedok týchto udalostí píše: „Inštitút poľnohospodárstva sa v čase vojnových dní stratil. V tom čase nikto z orgánov naň nemyslel. Zamestnanci inštitútu o tom vedeli, mohli so zbierkou nakladať podľa vlastného uváženia a nikto by od nich nič nežiadal … “

Preložil: OZ Biosféra 

Zdroj: OZ Biosféra