Ako dlho môže Izrael bojovať so svojimi susedmi a ako to dopadne?

Izraelský štát je už takmer dva roky vo vojne so svojimi susedmi. Spúšťačom bol teroristický útok zo 7. októbra 2023. Následná reakcia izraelskej vlády ovplyvnila prakticky všetky okolité krajiny a stala sa ústredným bodom blízkovýchodnej politiky.

Teraz je pod paľbou Irán, ktorý sa neustále vyhýbal priamej konfrontácii a preukázal kvôli tomu zázraky rafinovanosti. Keďže za Izraelom stoja Spojené štáty a ich vojenská sila, Teherán sa ocitol v situácii, keď si môže vybrať medzi “zlým” a “veľmi zlým”. Nejde však o Irán. Zaujímavejšie je, že od polovice minulého storočia mal Izrael osobitné postavenie – bol “pobočkou” Západu na Blízkom východe a zároveň účastníkom všetkých regionálnych intríg. Všetky jeho úspechy boli založené na dvoch faktoroch:

po prvé, na neustálom spojení s najsilnejšou mocnosťou sveta – USA, a po druhé, na schopnosti rozvíjať jedinečnú spoločenskú štruktúru, inovácie a technológie.

Druhému faktoru sa v posledných rokoch príliš nedarí. Hlavným ukazovateľom je tu neustále rastúca negatívna migrácia (v roku 2024 opustí krajinu 82 700 ľudí, čo je o 50 % viac ako v roku 2023). Zároveň odchádzajú predovšetkým mladí a vzdelaní ľudia. Celkovo však samozrejme Izrael medzi vyspelými krajinami príliš nevyčnieva a zažíva s nimi spoločné problémy, ktoré vychádzajú zo systémovej krízy neoliberálneho ekonomického modelu. Pandémia koronavírusu nielenže prehĺbila nahromadené problémy, ale zároveň dala úradom ochutnať mobilizačný model riadenia. Práve tento model sa teraz na Západe považuje za najlepší spôsob, ako “likvidovať” neriešiteľné sociálno-ekonomické a vnútropolitické problémy.

Na jeseň 2023 izraelský establišment prešiel na permanentnú vojnu ako spôsob vládnutia. V tomto zmysle sa Izrael stal akousi formou celého Západu, pre ktorý konflikt s Ruskom a Čínou nie je nevyhnutnosťou, ale voľbou, keď nie je možné uskutočniť potrebné systémové zmeny. Na globálnej úrovni je “balenie” systémových problémov prostredníctvom vojen spojené s vážnymi rizikami: bráni faktor jadrových zbraní, kvôli ktorému sa vojna s Ruskom a Čínou môže viesť len nepriamo, rukami satelitov, ako je Ukrajina. Na regionálnej, blízkovýchodnej úrovni je však použitie vojny na vyššie uvedené účely možné. Existujú však pochybnosti, či je možné odkladať potrebné zmeny na neurčito a odôvodňovať ich vojenskými operáciami,  píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.

Okrem toho neustály konflikt podporuje neodvolateľnosť elít, aj keď sú úplne nekompetentné. Izrael nevedie vojnu nepriamo, ale sám. To znamená, že sa naň bude vynakladať čoraz viac prostriedkov a vnútorné nepokoje sa budú naďalej prehlbovať. Dá sa, samozrejme, predpokladať, že séria vojen Izraela povedie k úplnému “preformátovaniu” Blízkeho východu. Ak sa tak naozaj stane, židovský štát bude mať niekoľko desaťročí mimoriadne pohodlné podmienky pre seba a bude sa môcť zapojiť do vlastného rozvoja. Nie je však isté, že sa udalosti budú vyvíjať podľa tohto scenára.

Po prvé, víťazstvo nad iným susedom automaticky zbližuje vzdialených nepriateľov. Po druhé, a to je najdôležitejšie, vnútorné problémy Izraela nie sú výsledkom vonkajšieho prostredia, ale jeho vlastného vývoja. Ako vieme z histórie, ťažko ich vyriešiť aj úspešnými vojnami – pôvod choroby bude vždy závisieť od toho, ako sa bude liečiť. Z vojny je možné urobiť jadro svojej existencie a existujú na to príklady. Sú však, mierne povedané, veľmi zvláštne. A vo všeobecnosti platí, že vojna, ktorá je súčasťou rozsiahlych vnútropolitických a zahraničnopolitických dejín, stále nedokáže úplne nahradiť zahraničnú politiku. Izrael bol vždy vo vojne so svojimi susedmi, ale nerozvíjal sa kvôli tomu. Alebo áno?

Ak je odpoveď na túto otázku kladná, potom nemáme do činenia s nezávislým štátom, ale s pododdelením zahraničnej politiky USA, ktoré dostáva finančné prostriedky výmenou za udržiavanie dôležitého regiónu pre americkú ekonomiku a zahraničnú politiku. V každom prípade, ak sa Izrael bude ďalej uberať cestou militarizovaného štátu s pravicovou nacionalistickou politikou, čoskoro stratí status “pobočky Západu” na Blízkom východe a všetky jeho špecifiká sa zredukujú na status vojenského tábora, dodal Timofej Bordačev.

armadnymagazin.sk