A. Hrnko uvažuje, či siahajú drápy neprajníkov slovenskej suverenity až do prezidentského paláca?

Keď sa odohral incident s Hedvigou Malinovou, pracoval som na MO SR v pozícii vedúceho oddelenia bilaterálnej spolupráce. Nedlho po incidente ma navštívil pridelenec obrany jednej krajiny a predostrel mi obraz incidentu ako spravodajskej aktivity jednej krajiny.

Kauza Hedviga Malina

Poukázal na to, že to nie je izolovaný akt, ale že ide o sériu provokácií, ktoré sa začali ešte pred voľbami roku 2006, pokračovali po voľbách a končili incidentom s Malinovou. Postupne mi objasňoval jednotlivé incidenty a ich ciele. Keďže sa im zámer nepodaril a na Slovensku vznikla koalícia, aká vznikla, ich záverečnou akciou bola kauza Malinová.

Priznám sa bol som tak na polovicu skeptický. Najmä som nevedel, do akej miery mala podobné informácie naša spravodajská služba a najmä nemotorné vystupovanie našej politickej reprezentácie svedčilo skôr o iných informáciách, ako mi dal onen diplomat. Treba však povedať, že

slovenská tlač sa tradične postavila na stranu proti slovenskej vláde, hoci jej mohlo byť jasné, že bežiaci naratív o útoku „náckov“ nemusí byť pravdivý.

Jednoducho proti neželanej vláde by slovenská tlač schvaľovala aj „humanitárne“ bombardovanie Slovenska.

Trochu som spozornel vtedy, keď dva týždne pred tým, než prokuratúra vzniesla obvinenie proti H. Malinovej, vtedy už Žiakovej, bola menovaná náhle „premiestnená“ zo Slovenska do maďarského Rábu (Gyoru) a okamžite jej bolo udelené maďarské občianstvo.

Radičovej vláda hanebne kapitulovala pred Malinovou

Aj slepý musel vidieť, že ide o stiahnutie objektu z dosahu slovenských orgánov, aby v prípade pritlačenia v trestnom konaní nepovedal neželané. Napriek tejto jasnej situácii, Radičovej vláda, podporovaná domácimi „politickými“ Maďarmi sa Malinovej ospravedlnila, čo som pokladal a pokladám za nehorázny akt kapitulácie pred činnosťou cudzej vlády na našom území.

Foto: Demonštrácia Okrúhleho stola Maďarov na Slovensku Dnes Hedviga, zajtra ty? Spravodlivosť pre všetkých! 30. apríla 2014 v Bratislave. Zdroj: TASR cez teraz.sk

Prípad Malinová zapadol prachom. Už si naň nespomínal nikto, keď tu zrazu z nepochopiteľných dôvodov ho opäť vo svetle očierňujúcom Slovensko vytiahla prezidentka Čaputová!

Nepochopiteľné?! Nevedel som prečo. Po prevalení sa kauzy „Gábor“ mi je však všetko jasnejšie.

Príbeh diplomata Jána Gábora

Kto je Ján Gábor? Rodák z Prešova, absolvent Karlovej univerzity v Prahe. Po skončení štúdia hneď nastúpil na legislatívny odbor MZV ČSSR.

Svojím pôvodom i štúdiom klasický kandidát na federálneho Slováka. A ním aj skutočne bol. Rozdelenie federácie sa mu nepozdávalo, ale vrátil sa na rozdiel od iných na Slovensko a začal pracovať na odbore medzinárodného práva slovenského ministerstva zahraničia.

Foto: Ján Gábor. Zdroj: osobný archív J.Gábora

Ako skúsený právnik dostal za úlohu pripravovať na medzinárodnom poli dokumenty o právach národnostných menšín a doma prípravu základnej zmluvy s Maďarskom. Mnohí Slováci sa až v podmienkach rokovaní s maďarskou stranou národne prebudia a stávajú sa silnými obhajcami záujmov SR.

To bol aj prípad J. Gábora. Ako fundovaný právnik privádzal maďarských vyjednávačov do zúfalstva a je to aj (možno najmä) jeho zásluha, že sa Maďarsku nepodarilo ani do medzinárodných dokumentov a ani do základnej SR – M zmluvy dostať ich výklady menšinových práv.

Toto mu ani v Maďarsku, ale ani slovenskí maďaróni nevedeli odpustiť. Keď nastúpila prvá Dzurindova vláda bol chargé d´Affaires vo Washingtone. Keď na post veľvyslanca nastúpil reprezentant istej loby z Budapešti, letel z pozície i z Washingtonu ako s nasolenou…

Nepomohlo mu ani to, že pred americkým odborným publikom v priamej konfrontácií s tamojším veľvyslancom Maďarska G. Jeszenszkým, zotrel maďarské argumenty proti Slovensku s rozdielom triedy.

Následne bol na dvoch diplomatických postoch na úrovni veľvyslanca. V oboch prípadoch s veľkým úspechom. Rumuni mu dokonca dali najvyššie štátne vyznamenanie, čo nie je v tamojších pomeroch celkom obvyklé.

Gábor je tesne pred dôchodcovským vekom. Za tridsaťročnú službu pre vlasť by si určite zaslúžil pochvalu. Ale ako som už povedal niekoľkokrát,

na Slovensku sa práca pre vlasť nehonoruje, za ňu sa trestá

Minulý týždeň v tlači prebehla správa, že prezidentka SR ho odmietla vymenovať na jeho poslednú diplomatickú misiu. Vraj nemá jej dôveru!

No to ma podrž! Úspešný slovenský diplomat, dvojnásobný veľvyslanec nemá dôveru našej pani prezidentky, ktorá o zahraničnej politike vie asi toľko, koľko Matovič o financiách.

Mne to skôr pripadá, že niekto sa mu chce pomstiť za jeho nekompromisnú prácu pre slovenský národ, ktorá nám okrem iného zabezpečila ako taký pokoj na južnom Slovensku. Možno k tomu prispela aj jeho kniha o Trianone, ktorou upozornil na nemenné ciele maďarskej zahraničnej politiky od rozpadu Uhorského kráľovstva až dodnes.

Možno nie je náhoda, že dva týždne pred odmietavým stanoviskom pani prezidentky vyšla tvrdá (ale z hľadiska faktov riedka) kritika na túto prácu v Maďarsku.

Po všetkom tomto napísanom je oprávnená otázka: Kam až siahajú ich drápy? Žeby až do prezidentskej kancelárie?

Anton Hrnko

sk správy