Kritická správa o žalostnom stave slovenskej „samostatnosti“

Pri objavení faktu, že Slovenská republika je už 30 rokov „samostatným“ štátom, čo je u liberálneho mainstreamu veľmi podozrivé zameranie sa na tému som sa zamyslel aj nad obsahom kľúčového pojmu „samostatná“ aj s jeho významom.

Pretože každé slovo, označenie, pojem má aj svoj význam, ktorý je najmä v tomto postfaktickom svete postavenom na hlavu stále relativizovaný a v niektorých pojmoch dokonca prekrúcaný či zamieňaný pôvodný význam. Áno, starí Rimania mali pravdu, keď hovorili „nomen est omen“ – meno je znamením.

Tak aké znamenie má po 30 rokoch pojem a najmä význam slova „samostatný,-á,-é“ v spojitosti so štátnosťou a Slovenskou republikou?

Servilný politický, Anglosasom slúžiaci a voči národu a suverenite nenávistný, liberálny mainstream zjavne vnímajú „samostatnosť“ republiky len ako právnu formu v jej negatívnom vymedzení, že štát nie je oficiálne zviazaný federálnym či iným nadnárodným lanom alebo kazajkou.

Že teda máme nejakú vlastnú obežnú dráhu, ale musíme po nej obiehať podľa gravitačných zákonov, ktoré určia aj tak tie isté mocenské sily tohto globálneho pozemského finančno-mocenského vesmíru.

A teraz k obsahu, ktorý je kľúčový vo vzťahu k riadeniu, pretože štát musí niekto riadiť.

Ako môže byť Slovenská republika „samostatná“, keď má nesvojprávnych politikov a štát vedie nesvojprávna vláda s nesvojprávnou, od mocností totálne závislou politikou plnením cudzej vôle a cudzích záujmoch, ktoré – ako vyšlo najavo – dokonca poškodzujú aj ekonomické záujmy SR a ničia životnú úroveň jej obyvateľov?

Forma a obsah

Samostatná forma si vyžaduje aj samostatný, čiže suverenistický, zvrchovaný, nezávislý a najmä slobodný obsah a suverénne riadenie pre blaho a záujmy Slovákov, obyvateľov tej „samostatnej“ Slovenskej republiky.

Ak tam takýto zvrchovaný obsah a suverénne, samostatné riadenie nie sú, potom sa neklamme, že máme „samostatnú“ Slovenskú republiku aj do obsahu, moci a riadenia v prospech štátotvorného národa a skupín tu žijúcich obyvateľov.

Veď hlava štátu pri každej príležitosti zdôrazňuje cudzí „krk“ – ako sme pevne ukotvení v NATO a EÚ, ktoré buď ohrozujú alebo ničia nezávislosť, samostatnosť, suverenitu, národný a štátny záujem, vrátane ekonomiky a životnej úrovne ľudí. Stačí posledný nesvojprávny počin – štátna garancia záruk za ukrajinské pôžičky.

Závislí otroci cudzách záujmov

V antislovenskej, nesuverenistickej skupinke otrokov cudzích záujmov sa za najvýznamnejšie počiny „samostatnosti“ považuje závislé členstvo v nadnárodných, medzinárodných alebo globálnych štruktúrach.

Inak povedané, hlavu síce slovenskí vlastenci máte, ale my sme ju posadili na cudzí krk, ktorý ňou otáča a vy s tým nič „samostatné“ ani suverénne neurobíte.

Prečo? Pretože na rozdiel od Maďarov, Poliakov či Talianov si predstavitelia „samostatnosti“ SR nevedia a ani nechcú dupnúť slovenskou nohou v týchto štruktúrach. To sa však dá zmeniť výberom politikov a strán, ktoré jednoznačne sú sebavedomé, samé vo svojej podstate sú samostatné a suverénne v rozhodovaní a pripravené slúžiť svojim a nie cudzím.

Najbližším testom, či sme na samostatnosť a dospelosť po 30 rokoch pripravení bude sobota 21. januára (referendum). Pretože

namiesto principiálneho a systémového hľadania otázok, nástrojov a ciest k samostatnej politike pre naše vlastné, národno-štátne záujmy, tu čelní predstavitelia ako papagáje napodobňujú a angažovane ako vycvičené opice opakujú floskuly o „spoločných výzvach“.

To „spoločné“ (EÚ a NATO) sa však ukázalo v plnej nahote ako súčasť problémov, ktoré chcú tieto agresívne centralistické a globalizujúce inštitúcie „riešiť“, takže každému normálne uvažujúcemu človeku musí byť jasné, že zdroj a nositeľ problémov nemôže byť súčasťou ich riešenia.

Samostatné riešenie sa v tomto prípade nazýva alternatíva, čiže nezávislé východisko z krízy a marazmu. Nik nám to nemôže mať za zlé, pretože pud sebazáchovy a prežitia je hybnou silou života človeka, aj spoločnosti, aj národa.

Nepodľahnúť sociálnej a psychickej demagógii

Vo fatálnom krízovom stave máme právo sa nedať vydierať a podľahnúť sociálnej demagógii a psychickej manipulácii sociálno-hodnotovým začlenením sa. Lebo aj na Titaniku boli všetci sociálne súdržní a spoločne sa aj potopili. Zachránili sa tí, ktorí pochopili v akom stave je loď a ako prví počúvli pud sebazáchovy nastúpením do záchranných člnov.

Táto krátka správa a žalostnom stave slovenskej „samostatnosti“, čiže o zvrchovanosti, suverenite, nezávislosti a slobodnom nasledovaní vlastných záujmov by nebola úplná bez analýzy skutočného nositeľa moci v „samostatnej“ SR – občana, občanov, voličov a národa – ktorý garantuje štátnosť a samostatnosť. V slovníku súčasných farizejov by vás presviedčali, že vy, nehodní a nevďační, opúšťate našu „spoločnú loď“.

Zároveň sme pri tejto nesvojprávnej vláde dospeli do štádia spochybňovania zvrchovanej moci občanov, čiže ich „samostatnosti“,

ktorú garantuje Ústava SR Článkom 2: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“.

Dospeli sme do štádia, že tí, ktorí sú len správcami našej moci (individuálnej, aj spoločnej samostatnosti) , sa správajú ako páni a odmietajú uznať práva na výkon priamej demokracie, o ktorú ľud musel doslova bojovať petíciami a dožadovať sa toho, čo je jeho, aby mu to tí hore vôbec uznali.

Pseudodemokrati

Nakoniec posledné salto a zámena pojmov a významov. Tí, ktorí maria výkon najvyššej formy demokracie – priamej (v referende) sa oháňajú naratívmi o „šírení demokracie“ doma a vo svete, čo je v preklade len americký soft neokolonializmus a pretláčanie globálnej mocenskej hegemónie jedného svetového policajta s unipolárnym usporiadaním sveta, z ktorého ťažia len tí na WallStreet. A zároveň sa samozvane v parlamente štylizujú do role „demokratov“, ktorí vraj budú rokovať a spájať sa len s „demokratmi“.

Nuž Slovenská republika v tridsiatom roku svojej existencie nie je ani samostatná, ani demokratická, pretože sa nenapĺňa v praxi a politikmi ani jedna z týchto hodnôt a podmienok dôstojného prežitia národa, štátu a spoločnosti: Nemáme suverénnych samostatne mysliacich politikov a už vôbec nie štátnikov a nemáme ani demokratov pri moci.

Najvyšší čas to napraviť.

Rafael E. Rafaj

skspravy.sk