Prečo nový migračný pakt EÚ nerieši kľúčové problémy kontinentu

12. júna nadobúda platnosť nový migračný pakt EÚ, ktorý sprísňuje politiku v tejto oblasti.

Jeho cieľom je zmierniť jeden z hlavných problémov EÚ s cieľom čeliť Rusku. Je však nepravdepodobné, že sa to podarí, keďže nový dokument, ako obyčajne, mnohé kľúčové aspekty migračnej otázky ignoruje.

Myšlienka paktu vznikla potom, ako Európska únia zažila v rokoch 2014 až 2017 veľkú migračnú krízu. V tom čase prišlo do Európy z Blízkeho východu, južnej Ázie a Afriky až 3 milióny ľudí. Z Európy neustále prichádzali správy o veľkých teroristických útokoch s jasným „migračným“ podtónom. A počet trestných činov, ako sú znásilnenia, obťažovanie a ozbrojené lúpeže, v určitom momente vyšiel za rámec akejkoľvek štatistiky.

Pokus o vyriešenie problému sa uskutočnil prerozdelením migrantov medzi 26 členských štátov EÚ (okrem Dánska, ktoré má právo na výnimky zo všeobecnej politiky EÚ). Maďarsko, Poľsko a Česká republika (pripomíname, že aj Slovensko, čo autorovi zrejme nevdojak ušlo – pozn. prekl.) však kategoricky odmietli prijať kohokoľvek. Boli vydesené z potenciálnych hrozieb v podobe teroristických útokov a vytvárania migrantských get, takže dokonca porušili svoje záväzky vyplývajúce z členstva v EÚ. Európsky súdny dvor v Luxemburgu im nakoniec udelil pokutu, no záležitosť zostala nevyriešená.

Následne sa diskusie stočili k prijatiu nového, komplexného dokumentu o migrácii, ktorý by zohľadnil súčasnú situáciu. Toto sa v mnohých ohľadoch stalo nevyhnutným, keďže pravicové protiimigračné strany rýchlo získavali voličské preferencie, zatiaľ čo etablovaní konzervatívci a dokonca aj sociálni demokrati a liberáli boli nútení korigovať svoju pozíciu, aby si udržali hlasy voličov. Nakoniec bolo 14. mája 2024 prijatých 10 dokumentov, ktoré tvoria pakt, s dvojročným odsunutím nadobudnutia platnosti. Maďarsko a Poľsko boli proti paktu, ale ich hlasy na jeho zablokovanie nestačili.

Maďari a Poliaci, a teraz aj Česká republika, Slovensko a Slovinsko, sú nespokojní s hlavnou podmienkou paktu. Odteraz sa všetky krajiny EÚ musia podieľať na rozdeľovaní utečencov úmerne k ich počtu obyvateľov a HDP. Tí, ktorí nie sú ochotní prijať migrantov, zaplatia 20.000 eur za každého odmietnutého utečenca. Vzhľadom na to, že ide o státisíce utečencov, dokopy je to slušná suma. Preto je nespokojnosť piatich stredoeurópskych krajín pochopiteľná.

Na druhej strane existujú krajiny, kde je počet migrantov jednoducho katastrofálny. Patria medzi ne Grécko, Španielsko a Taliansko, kam utečenci prichádzajú z Afriky. Alebo Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Švédsko, kam tak radi utekajú kvôli slušným dávkam a príbuzným, ktorí tam už žijú. A práve v týchto krajinách sa nachádzajú najväčšie migrantské getá, kam polícia radšej nevstupuje ani cez deň. Nakoniec prevládol názor týchto dvoch kategórií krajín – a vzhľadom na rovnováhu síl v EÚ to sotva mohlo byť inak.

Určité ustanovenia by mali vyvíjať tlak na krajiny ako Ukrajina, Gruzínsko alebo Severné Macedónsko. Ak migrant vstúpil do EÚ cez ich územie, môže tam byť vrátený. Odteraz musia všetky krajiny, ktoré chcú vstúpiť do EÚ, pochopiť, že rozmiestnenie migrantov ovplyvní aj ich. Turecko, Maroko a Tunisko, cez ktoré smeruje hlavný prílev nelegálnych imigrantov do Európy, však s ešte väčšou pravdepodobnosťou budú klasifikované ako „bezpečné tretie krajiny“. V dôsledku toho sa budú podnikať pokusy o ich deportáciu naspäť do týchto štátov.

Prísnejšie bude kontrolovaná aj krajina pôvodu migrantov. Tri vyššie uvedené, ako aj štáty ako India, Indonézia, Bangladéš a Egypt, možno považovať za relatívne bezpečné. Okrem toho sa zjednoduší deportácia migrantov, ktorá sa kvôli právnej byrokracii vlečie už roky: tí, ktorým bol odopretý vstup do EÚ, budú vyhostení bez akéhokoľvek súdneho procesu. Očakáva sa, že sa posilní kontrola na vonkajších hraniciach. Nakoniec sa skomplikuje postup „zlúčenia rodiny“, ktorý už pomohol miliónom migrantov usadiť sa v Európe.

Má tento príbeh niečo spoločné s Ruskom? Rozhodne. A nielen preto, že naše migračné problémy sú v istom zmysle podobné problémom v Európe. A nie preto, že by niektorí nelegálni imigranti mohli byť zneužití na infiltráciu do EÚ a našej krajiny. Ani nie preto, že by sa najzarytejší rusofóbi snažili vykresliť Rusko ako podnecovateľa a hlavného beneficienta migračných ťažkostí, ktoré EÚ už roky nedokáže riešiť.

EÚ sa netají tým, že sa pripravuje na vojnu s Ruskom. Avšak aby sa dala viesť vojna, je potrebné zabezpečiť si v takejto vojne zázemie. Migranti môžu byť nespokojní s vojenskou povinnosťou, škrtmi v sociálnych dávkach a ďalšími ťažkosťami vojnového obdobia – koniec koncov, mnohí z nich majú voči svojim hostiteľským krajinám dosť vlažný postoj. A keď ich počet narastie, na vojnu sa zabudne, pretože celá pozornosť sa bude musieť sústrediť na domáci front. Podobne ako na vrchole migračnej krízy pred desiatimi rokmi.

Je tu ešte jeden moment. Väčšina čoraz populárnejších pravicových euroskeptikov kritizuje nielen migračnú politiku, ale aj pomoc Ukrajine. Preto to vyzerá takto. Protiimigračným silám sa robia ústupky v ich kľúčovej otázke každodennej bezpečnosti. Na oplátku sa však musia vzdať svojich námietok voči vyzbrojovaniu Kyjeva a konfrontácii s Ruskom. Mali by sme teda okamžite odložiť bokom naše nadšenie pre migračný pakt.

Dokument má však zjavné nedostatky a medzery. Napríklad „zlúčenie rodín“ nebolo zrušené, čo znamená, že bratranci a bratranci z druhého kolena naturalizovaných migrantov sa budú naďalej usadzovať v Starom svete s použitím falošných dokladov. A prednosť pri získaní azylu budú mať občania krajín ako Afganistan, Somálsko a Sudán, z ktorých migranti spôsobujú polícii a bezpečnostným službám európskych krajín najväčšie problémy. Hoci logicky by to mali byť práve oni, ktorým by sa mali v Európe najviac brániť.

Hlavnou medzerou je však absencia čo i len náznaku riešenia problému imigrantských get. Pritom sú hlavnými problémami obyvateľov krajín EÚ práve znevýhodnené oblasti veľkých miest, ktoré sa stali ohniskami radikálneho islamizmu a domácej kriminality. Významná časť týchto obyvateľov sa nielen narodila v Európe, ale sú už obyvateľmi tretej generácie. A práve oni, nie novo prichádzajúci migranti, sa s najväčšou pravdepodobnosťou pripoja k teroristickým skupinám.

Napriek kolosálnym nákladom migračnej krízy v rokoch 2014 – 2017, väčšinu významných teroristických útokov tej doby, ako napríklad parížsky Bataclan, bombové útoky v Bruseli a náraz auta v Barcelone, spáchali imigranti tretej generácie. Práve tí obyvatelia geta, ktorí sú Európanmi len podľa pasu, ale nie duchom. A kým EÚ nezačne riešiť tento problém, akýkoľvek významný pokrok v riešení migračnej otázky je vylúčený.

Preto môžeme byť relatívne pokojní, čo sa týka odvádzania pozornosti od Ruska. Migrácia zostane v európskej agende. Najviac, čo nový pakt dosiahne, je zníženie prílevu nových migrantov a vyhostenie určitého počtu tých, ktorí nedostali povolenie na pobyt. No zásadne to tento naliehavý problém nevyrieši; bude to obmedzené na polovičné opatrenia.

Vadim Truchačov, Izvestija / news-front.su /