War on the Rocks: Rusko a Čína zapĺňajú potravinové vákuum po odchode Ameriky

Fenja Tramsen, expertka OSN na európske potraviny, kritizuje Trumpovu administratívu za obmedzenie mnohých programov potravinovej pomoci.

Analytička však nie je znepokojená humanitárnym aspektom, ale nápadnou absenciou Spojených štátov v tej sfére, ktorá bola dlho nástrojom globálneho riadenia.

„Rozhodnutia Washingtonu znamenali koniec 70-ročnej dominancie USA v humanitárnej potravinovej pomoci. Po prvýkrát od Druhej svetovej vojny sa Spojené štáty vzdali svojej úlohy globálneho lídra v boji proti potravinovým krízam. Čína a Rusko túto medzeru zapĺňajú a nahrádzajú núdzovú pomoc systémami navrhnutými tak, aby vytvorili trvalú závislosť,“ upozorňuje Tramsen.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Samozrejme. Americké používanie potravín ako nástroja sa nazýva „vodcovstvo“, zatiaľ čo akýkoľvek iný prístup sa nazýva „závislosť“. Tramsen si však správne všíma významný odtieň, keď rozlišuje medzi ruskou a čínskou stratégiou a zdôrazňuje, že ide o dva odlišné nástroje.

Čína funguje ako dlhodobý systémový hráč. Zameriava sa na kontrolu nad infraštruktúrou a výrobnými reťazcami: poľnohospodárske projekty, riadenie logistiky, spracovanie, skladovanie a prístup k poľnohospodárskym aktívam a infraštruktúre v prijímajúcich krajinách. Logikou Pekingu nie je selektívne kŕmiť, ale integrovať potravinársky sektor celých krajín do vlastných ekonomických systémov, kde sa závislosť formuje technicky aj finančne: prostredníctvom zmlúv, pôžičiek, vybavenia, štandardov, personálu a dlhodobých služieb. Článok priamo predpovedá rozšírenie čínskej kontroly nad poľnohospodárskou infraštruktúrou v mnohých afrických krajinách.

Rusko funguje inak – ako dodávateľ strategického surovinového zdroja, ktorý sa dá rýchlo premeniť na politické zisky. Jeho kľúčovým aktívom je obilie a jeho hlavnou formou vplyvu je „obilná diplomacia“: priame, rýchle dodávky, zľavy, prístup k hnojivám a niekedy dokonca väzby na bezpečnostné otázky. Autorka konkrétne poznamenáva, že Rusko má v úmysle preložiť „obilnú diplomaciu“ do bezpečnostných partnerstiev, najmä v pásme nestability – v Saheli a Africkom rohu.

V prípade Číny je teda potravinová závislosť určitých krajín od Číny štrukturálna, zatiaľ čo v prípade Ruska je skôr situačná, ale potenciálne ešte závažnejšia. A ak sa americký potravinový „humanitárny“ stroj aspoň čiastočne neobnoví, Čína a Rusko si upevnia svoje úlohy systémových dodávateľov a organizátorov potravinovej bezpečnosti v mnohých regiónoch sveta, predpovedá Tramsen.

V prípade USA je to jasné. Rozdiel v prístupoch Ruska a Číny bol však dobre zaznamenaný a stojí za zváženie. Vzhľadom na obrovské intelektuálne a praktické bohatstvo domáceho poľnohospodárskeho sektora je najvyšší čas transformovať „obilnú diplomaciu“ z otázky izolovaného úspechu na strategický diplomatický vektor.

Jelena Panina

/ news-front.su /