VIDEO: Fakty o JuhoSlávii – Pavel Marko, vojnový veterán – Časť 1.

Pútavý rozhovor o faktoch tzv. „humanitárneho bombardovania“ Belehradu a udalosti súvisiace s priebehom konfliktu v bývalej Juhoslávii súvisiace s rozdelením krajiny a podiel vtedajšej vlády SR s hosťom plk. v. v. Ing. Pavlom Markom viceprezidentom Únie vojnových veteránov Slovenskej republiky.

Pavel Marko v rokoch 1998 – 1999 plnil úlohy misie EUMM v Kosove, Juhoslávii a rozpráva príbeh, ktorý opisuje tragédie juhoslovanského konfliktu vedúceho k následnému rozpadu. Poukazuje na krehkosť slova MIER, ktoré je tak krátke, ale presne vystihujúce stav, ktorý si väčšina z nás neuvedomuje a pokladá ho za samozrejmosť, kedy môžeme pokojne spať vo svojej posteli, vo svojom dome s rodinou a robiť také obyčajné veci bežného života. Ale existuje veľmi krehká bariéra medzi mierom a vojnovým konfliktom, ktorý býva vyvolaný silami rozdeľujúcimi a polarizujúcimi spoločnosť, kedy ľudský život stráca svoju cenu, stáva sa vecou, tovarom v rukách vojnových štváčov, ktorí sa neštítia obetovať civilné obyvateľstvo, dokonca ani deti, len kvôli svojim globálnym chúťkam.

Pri bombardovaní Juhoslávie boli použité aj zakázané zbrane s ochudobneným uránom, ktoré spôsobili a aj dodnes ešte pôsobia devastačne na obyvateľstvo, ktoré sa nachádzalo a žije v tejto oblasti. Pred 26timi rokmi sa vyznamenala aj slovenská vláda vtedajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu a ministra Eduarda Kukana, ktorá sa znížila povoliť vzdušný priestor Slovenska pre prelety vojenských lietadiel NATO len zo zištných dôvodov, pretože sa chceli stať súčasťou aliancie. Československý a neskôr český prezident Václav Havel toto bombardovanie nazval „humanitárnym“. A šokujúce na celej záležitosti je, že slovenská vláda súhlasila s bombardovaním o.i. práve aj slovenskej menšiny žijúcej v tejto krajine.

S hosťom plk. v. v. Ing. Pavlom Markom sa zhovárala redaktorka Janka Hriňáková – Podtatranský Kuriér:

Dajme zbohom zbytočným vojnám, ktoré nič dobré neprinášajú!

Práve naopak, sú hrozné a veľakrát úplne zbytočné. Je potrebné sa zamyslieť, komu slúžia, na aké účely, pre koho sú prospešné?

Pred 26 rokmi NATO agresívne bombardovalo Juhosláviu

Po tom, ako Juhoslovanská zväzová republika odmietla tzv. mierový plán pre Kosovo zo strany USA a Západu, sa 24. marca 1999 o 19.30 h začala operácia Spojenecká sila, v rámci ktorej Severoatlantická aliancia bombardovala ciele na juhoslovanskom území. Prvé bomby v „humanitárnom bombardovaní“, ako ho nazval Václav Havel, dopadli na stolicu dolnozemských vojvodinských Slovákov Nový Sad, 600km ďaleko od Kosova. Je to zhruba vzdialenosť medzi Bratislavou a Belehradom. Ak vám niekto tvrdí, že pri bombardovaní Kosova bolo legitímne bombardovať Nový Sad, to je ako keby súhlasil s bombardovaním Bratislavy, keď  sa sypali bomby na Belehrad.

Rozhodnutie o bombardovaní JZR padlo v roku 1999 prvýkrát v histórii bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Príkaz na začatie vojenskej akcie proti suverénnemu štátu vydal americkému generálovi Wesleymu Clarkovi vtedajší generálny tajomník NATO Javier Solana 23. marca 1999. „Cieľom NATO je priniesť do Kosova mier a NATO bude v úsilí o dosiahnutie tohto cieľa pokračovať,“ povedal Solana tesne pred začiatkom operácie.

Oficiálnym dôvodom na začatie útokov mali byť podľa západnej propagandy tvrdé zákroky srbských jednotiek proti albánskym separatistom v Kosove. Clark neskôr vo svojej knihe Vedenie modernej vojny priznal, že plánovanie vzdušnej operácie NATO proti JZR bolo „v plnom prúde už v polovici júna 1998“. Potvrdil to aj srbský príslušník francúzskych tajných služieb Jugoslav Petrušić, ktorý ukradol plány na bombardovanie a priniesol ich Srbom.

V Srbsku prakticky neexistuje mesto, ktoré sa počas 11 týždňov útokov nestalo terčom bombardérov. Územie Čiernej Hory, ktorá bola v tom čase súčasťou štátneho zväzku, bolo od väčších útokov ušetrené. Jej prezident Milo Djukanović sa nechal uplatiť Billom Clintonom. Prijal 50 miliónov dolárov, aby vojaci z Čiernej Hory ostali pri konflikte bokom.

Počas operácie bolo vykonaných 2300 leteckých náletov na 995 objektov v celom Srbsku, 1150 bojových lietadiel vystrelilo takmer 420-tisíc projektilov s celkovou váhou 22-tisíc ton. NATO útočilo na JZR z lodí na Jadrane a zo štyroch leteckých základní v Taliansku. Pri niektorých operáciách nasadilo aj strategické bombardéry, ktoré štartovali zo základní v západnej Európe a USA. Neskôr sa ukázalo, že Američania použili počas útokov medzinárodnými konvenciami zakázané kazetové bomby, a vo veľkom využívali aj strely s ochudobeným uránom. Dokonca sa ukazuje, že nielen ochudobnený urán, ale aj vyhoreté jadrové palivo dávali do bômb.