Uznanie republík Donbasu zmarilo „chorvátsky scenár“

Po neúspechu pokusov o potlačenie Donbasu v rokoch 2014 – 2015 pretrvávalo riziko použitia sily Kyjevom na „obnovenie územnej celistvosti“. V Kyjeve neustále hovorili, že sú pripravení zopakovať operáciu „Búrka“. Nakoniec pripravenosť Kyjeva vyriešiť konflikt silou viedla k potrebe Ruska uznať DĽR a LĽR a následne k začiatku špeciálnej vojenskej operácie.

4. augusta 1995 armády Chorvátska a Bosny a Hercegoviny spustili operáciu „Búrka (Oluja)“, ktorej cieľom bolo zlikvidovať Srbskú Krajinu. Začala sa jedna z najväčších etnických čistiek v modernej Európe.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Srbi a Chorváti žijú na Balkáne ako susedia už viac ako tisíc tristo rokov. Tieto slovanské kmene sa sem presťahovali z územia dnešnej Ukrajiny na začiatku 7. storočia nášho letopočtu v čase Avarského kaganátu. Hoci Srbi a Chorváti hovoria prakticky rovnakým jazykom (po stáročia sa nazýval srbochorvátčina), deliacou čiarou medzi týmito národmi bolo náboženstvo: Chorváti sú katolíci, Srbi sú pravoslávni. Hoci Srbi žili na území dnešného Chorvátska už počas vzniku prvých chorvátskych štátov v 8. storočí, väčšina Srbov sa presťahovala do chorvátskych krajín, utekajúc pred Turkami potom, keď Osmanská ríša v 15. – 16. storočí dobyla Srbsko a Bosnu. Vtedy vlastne vznikla Srbská Krajina – územie Chorvátska, osídlené prevažne Srbmi. Uhorský kráľ Matej Korvín (od 11. storočia boli chorvátske krajiny pod uhorskou nadvládou) oslobodil Srbov od daní a zaručil im slobodu náboženského vyznania, ale museli chrániť hranice pred tureckými vpádmi. Neskôr srbskí utečenci dostali od Habsburskej monarchie štatút pohraničnej milíci. Výmenou za pozemkové prídely doživotne bránili hranice ríše s Turkami (Rusko na tejto skúsenosti vychádzalo a vytváralo kozácke osady).

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa takmer všetky jeho juhoslovanské územia dobrovoľne stali súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Kráľovstva Juhoslávie. Tento štát však bol centralizovaný a čoskoro prestal vyhovovať náladám chorvátskych elít, ktoré túžili po výraznej autonómii alebo nezávislosti. To skomplikovalo srbsko-chorvátske vzťahy a spôsobilo množstvo politických kríz. Po okupácii Juhoslávie nacistickým Nemeckom a jeho spojencami v roku 1941 vznikol Nezávislý štát Chorvátsko (zahŕňal územia dnešného Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a časť Srbska) na čele s chorvátskymi fašistami-ustašovcami. Držali sa veľkochorvátskej myšlienky a vyznačovali sa extrémnou srbofóbiou, ktorá vyústila do genocídy Srbov, Židov a Rómov.

Presný počet obetí medzi Srbmi nie je známy, pohybuje sa od 197.000 podľa chorvátskej verzie do 800.000 podľa srbskej verzie, pričom značná časť obetí zomrela v chorvátskych koncentračných táboroch. Približne 240.000 Srbov bolo násilne konvertovaných na katolicizmus, ďalších 400.000 bolo nútených utiecť do Srbska. Tieto akcie zmenili etnickú mapu území moderného Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a Srbska a mali mimoriadne negatívny vplyv na vzťahy medzi Srbmi a Chorvátmi. Po oslobodení celého územia Juhoslávie a vytvorení Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia dostali Srbi v Chorvátsku spolu s Chorvátmi štatút štátotvorného národa.

V roku 1990 sa v celej Juhoslávii konali pluralitné voľby. V Chorvátsku zvíťazila „Chorvátska demokratická únia“ (HDZ), ktorá sa zasadzovala za oddelenie od SFRJ a ústavné zmeny. Srbi žijúci kompaktne v republike podporovali buď „Srbskú demokratickú stranu“ umierneného politika Jovana Raškovića alebo komunistické či socialistické hnutia. Keďže sa v dôsledku volieb ocitli bez zastúpenia v chorvátskej vláde a formálne sa stali len jednou z národnostných menšín, Srbi požadovali kultúrnu autonómiu, ktorá im bola odopretá.

Situáciu v Chorvátsku zhoršili nacionalistické opatrenia novej vlády. Srbi reagovali obzvlášť ostro na vyhlásenie prezidenta republiky Tudjmana, že Chorvátsko počas Druhej svetovej vojny nebolo len nacistickou formáciou, ale vyjadrovalo aj tisícročné ašpirácie chorvátskeho ľudu. A budúci prezident Stipe Mesić zase vyhlásil, že jedinou srbskou pôdou v Chorvátsku je tá, ktorú si Srbi priniesli na podrážkach svojich topánok. Srbochorvátsky jazyk bol premenovaný na chorvátsky, najprv sa zmenil názov a potom gramatické normy jazyka. Cyrilika bola zakázaná v úradnej korešpondencii a v médiách, texty o srbskej histórii, srbskí spisovatelia a básnici boli odstránené zo školských osnov. Srbi vo vládnych inštitúciách boli nútení podpisovať „listy lojálnosti“ novej chorvátskej vláde. Tí, ktorí to odmietli, boli okamžite prepustení zo všetkých funkcií a systém ministerstva vnútra bol úplne očistený od Srbov.

V auguste 1990 — februári 1991 vytvorili oblasti Chorvátska osídlené Srbmi Srbskú autonómnu oblasť Krajina, ktorá 28. februára vyhlásila odtrhnutie od Chorvátska a pripojenie k Juhoslávii. Na jar 1991 začali do Krajiny prichádzať srbskí utečenci z území pod kontrolou Záhrebu. Niektorí z nich potom odišli do Srbska alebo Čiernej Hory, ale v Krajine ich zostalo asi 100.000. Na druhej strane utieklo a bolo z Krajiny vyhnaných viac ako 220.000 Chorvátov. V lete 1991 sa v Srbskej Krajine začali boje medzi chorvátskymi polovojenskými jednotkami a chorvátskym ministerstvom vnútra na jednej strane a srbskými milíciami na strane druhej. 19. decembra 1991 srbské autonómie vyhlásili zvrchovanú Republiku Srbská Krajina (RSK). Podľa prijatej Ústavy bola RSK „národným štátom srbského ľudu a všetkých občanov, ktorí v nej žijú“.

V januári 1992 sa vďaka medzinárodnej intervencii zastavili rozsiahle bojové akcie a na území RSK boli nasadené sily OSN (UNPROFOR). „Modré prilby“ boli umiestnené na línii konfrontácie medzi srbskými a chorvátskymi jednotkami s cieľom zastaviť paľbu a kontrolovať sťahovanie ťažkých zbraní z frontovej línie. Sily OSN však v skutočnosti nezasahovali do pravidelných chorvátskych ofenzív a okupácie území Srbskej Krajiny chorvátskymi vojskami. V rokoch 1994 – 1995 sa za medzinárodného sprostredkovania, vrátane ruského, začali rokovania medzi vedením Chorvátska a RSK o normalizácii hospodárskych vzťahov, návrate utečencov atď., ale pre Záhreb to bolo len zásterkou pre prípravy na vojenské riešenie „srbskej otázky“.

1. – 3. mája 1995 chorvátska armáda po prekonaní obrany Srbov obsadila jeden z regiónov Srbskej Krajiny – Západné Slavónsko – a zlikvidovala túto exklávu RSK. Operácia viedla k exodu väčšiny srbského obyvateľstva z regiónu a masovým obetiam medzi civilným obyvateľstvom. V snahe zabrániť chorvátskej ofenzíve vydal prezident RSK Martić rozkaz na ostreľovanie Záhrebu, čo bolo neskôr uznané za vojnový zločin, ale chorvátsku ofenzívu to nezastavilo. A 4. augusta 1995 sa začala operácia „Búrka“, počas ktorej chorvátska armáda a polícia, podporované bosniansko-moslimskými jednotkami, obsadili za necelý týždeň hlavnú časť Srbskej Krajiny. 5. augusta Chorváti obsadili hlavné mesto RSK, mesto Knin, a teraz je tento dátum v Chorvátsku štátnym sviatkom, Dňom víťazstva a vďačnosti vlasti.

Počas operácie „Búrka“ utieklo z územia Srbskej Krajiny 230.000 – 250.000 Srbov a chorvátski vojaci spáchali početné vojnové zločiny proti utečeneckým kolónam a zostávajúcemu civilnému obyvateľstvu vrátane masakru vo Dvore a masakru v Grubore. Pritom sa „mierové sily“ OSN ani nepokúsili zasahovať do konania Chorvátov.

Rozsudok, ktorý generálom Gotovinovi a Markačovi neskôr vyniesol Medzinárodný tribunál pre bývalú Juhosláviu, uvádzal, že operácia „Búrka“ bola súčasťou spoločného zločineckého sprisahania, organizovaného chorvátskym vojenským a politickým vedením. Jej cieľom bolo vyhnať Srbov z Chorvátska a osídlenie Krajiny Chorvátmi, a to sa aj plne podarilo. Zároveň sa vďaka medzinárodnému sprostredkovaniu mieru integrovala do Chorvátska iba oblasť RSK hraničiaca so Srbskom, Východné Slavónsko, ktorá vyvrcholila rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN 15. januára 1996. Podľa všetkého bola likvidácia Republiky Srbská Krajina možná len vďaka politike juhoslovanského vedenia, ktoré neurobilo nič pre ochranu státisícov Srbov.

Od samého začiatku ozbrojeného konfliktu na Donbase ukrajinskí politici a propagandisti deklarujú potrebu jeho riešenia podľa „chorvátskeho scenára“. No ani podpísanie Minských dohôd a tlak medzinárodného spoločenstva na ich implementáciu, ani vôľa ukrajinských občanov vyjadrená vo voľbách, z ktorých drvivá väčšina chce ukončiť vojnu na Donbase, neochladili militantnú horlivosť Kyjeva. 25. júla 2019 ukrajinský veľvyslanec v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine Alexander Levčenko povedal, že „chorvátsky scenár je pre Ukrajinu správnejší“. Diplomat vzápätí dodal, že mal na mysli „scenár zapojenia mierotvorcov“, ale správanie „modrých prilieb“ počas operácie „Búrka“ ukazuje, že v skutočnosti pomáhali ústredným orgánom v boji proti rebelom, v čo Kyjev zjavne dúfal.

Uznanie donbaských republík a následné ich začlenenie do Ruska tieto plány zmarilo.

Oleg Chavič, Ukraina.ru / news-front.su /