To­vá­reň na vý­ro­bu ka­júc­ni­kov (JUDr. Peter Šamko)

To­vá­reň na vý­ro­bu ka­júc­ni­kov ale­bo pri­za­na­nie ob­vi­ne­né­ho ako cieľ sna­že­nia v tres­tnom pro­ce­se

„V ur­či­tých prí­pa­doch ide o prá­vo a spra­vid­li­vosť a vte­dy sa nes­mie ml­čať“. Ten­to vý­rok ne­dáv­no po­ve­dal sú­čas­ný špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor. A má prav­du. Sú ve­ci, pri kto­rých je po­vin­nos­ťou ne­zos­tať ti­cho. Tre­ba o nich ho­vo­riť a to prí­pad­ne aj opa­ko­va­ne…

Pod­sta­tou tres­tné­ho ko­na­nia je od­ha­ľo­va­nie tres­tných či­nov a ich pá­cha­te­ľov. Ma­li by sme sa však ko­neč­ne za­my­slieť nad tým, či sys­tém „vý­ro­by“ ka­júc­ni­kov a zú­že­nie do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní spra­vid­la len na zís­ka­nie priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho pros­tred­níc­tvom väz­by je sku­toč­ne ten správ­ny spô­sob, ako chce­me nas­to­ľo­vať prá­vo a spra­vod­li­vosť. V práv­nom štá­te by účel ne­mal svä­tiť pros­tried­ky.

Cie­ľom to­ho člán­ku je pre­to pou­ká­zať na nes­práv­nosť pretr­vá­va­jú­ce­ho ná­zo­ru v niek­to­rých od­bor­ných kru­hoch ako aj v mé­diách, kto­ré priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho neus­tá­le sto­tož­ňu­jú s prav­dou (so zis­te­ným skut­ko­vým sta­vom). Rov­na­ko tak je mo­tí­vom na na­pí­sa­nie toh­to člán­ku aj pou­ká­za­nie na sys­té­mo­vé vy­tvá­ra­nie re­ťa­ze ka­júc­ni­kov, kto­rá de­for­mu­je do­ka­zo­va­nie v tres­tnom prá­ve a „vr­há“ tieň aj na prí­pad­né prav­di­vé priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho. Ne­zried­ka to to­tiž vy­ze­rá tak, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nej­dú tam, kde ich pri­ve­dú dô­ka­zy, ale dô­ka­zy idú tam, kam ich poš­lú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní.

A/ Os­la­vy priz­na­ní ale­bo priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho ako za­ru­če­ná prav­da v tres­tnom ko­na­ní

Po­mer­ne čas­to sme sved­ka­mi to­ho, že spra­vid­la mé­diá, ale nie­ke­dy aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní na tla­čo­vých kon­fe­ren­ciách sláv­nos­tne in­for­mu­jú o tom, že sa v me­diál­ne za­ují­ma­vej tres­tnej ve­ci opä­tov­ne priz­nal niek­to­rí z ob­vi­ne­ných zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti uve­de­nej v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ta­ké­to priz­na­nie sa nás­led­ne pre­zen­tu­je ako jed­noz­nač­ný dô­kaz dô­vod­nos­ti (správ­nos­ti) vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia, te­da za dô­kaz, kto­rým bo­lo preu­ká­za­né spá­chanie tres­tnej čin­nos­ti a prak­tic­ky okam­ži­te je ukon­če­né príp­rav­né ko­na­nie a je po­da­ný návrh na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te (trest je prak­tic­ky vždy pod­mie­neč­ný). Sa­moz­rej­me, k priz­na­niu ob­vi­ne­né­ho sa zvyk­ne do­dá­vať, že nie je žiad­ny dô­vod mu ne­ve­riť, veď ob­vi­ne­ný by sa pred­sa nep­riz­ná­val k nie­čo­mu, čo by nes­pra­vil, res­pek­tí­ve, že priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho len za­pa­dá do kon­textu vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka, na kto­ré­ho vý­po­ve­di bo­lo ob­vi­ne­nie pos­ta­ve­né.

Za­ují­ma­vé je, že ani pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani pre mé­diá nez­na­me­ná po­pie­ra­nie vi­ny zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho to, že by iš­lo o jas­ný dô­kaz o ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho v tom sme­re, že by sa nes­tal sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, av­šak opač­ná si­tuácia, priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho a je­ho „pre­me­na“ na ka­júc­ni­ka, okam­ži­te zna­me­ná dô­kaz prav­dy a ih­neď ide o jed­noz­nač­ný a nes­po­chyb­ni­teľ­ný dô­kaz o ko­rup­cii, roz­krá­da­ní, kto­rý ne­má vý­znam roz­po­ro­vať a po­dob­ne.

Ide o ne­po­cho­pi­teľ­né glo­ri­fi­ko­va­nie priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho je len je­den z dô­kaz­ných pros­tried­kov, ob­sah vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho vô­bec ne­mu­sí byť prav­di­vý, res­pek­tí­ve ne­mu­sí byť prav­di­vý v ce­lej svo­jej šír­ke. Priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne po­pie­ra­nie ob­vi­ne­né­ho pre­to ne­mož­no sto­tož­ňo­vať so zis­te­ným skut­ko­vým sta­vom o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti.

V tres­tnom do­ka­zo­va­ní vznik­la do­kon­ca teória arit­me­tic­ké­ho sčí­ta­nia poč­tu priz­na­ní ob­vi­ne­ných (neus­tá­le sa in­for­mu­je, nap­rík­lad, že zo 14 ob­vi­ne­ných sa 10 priz­na­lo a po­dob­ne), či poč­tu us­ved­ču­jú­cich ka­júc­ni­kov (nap­rík­lad vo ve­ci má­me už troch ka­júc­ni­kov a po­dob­ne) s tým, že čím viac je za­bez­pe­če­ných priz­na­ní a us­ved­ču­jú­cich ka­júc­ni­kov tým viac je zis­te­nej prav­dy. Dô­le­ži­tý je po­čet a nie kva­li­ta ob­sa­hu vý­po­ve­dí, pri­čom prí­pad­né roz­po­ry vo vý­po­ve­diach sa auto­ma­tic­ky ozna­ču­jú za mar­gi­nál­ne, ne­pod­stat­né, či po­cho­pi­teľ­né vzhľa­dom k ply­nu­tiu ča­su. V niek­to­rých roz­hod­nu­tiach or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ozna­ču­jú do­kon­ca vý­po­veď ka­júc­ni­ka za „nes­po­chyb­ni­teľ­ný dô­kaz“!!! a to aj za si­tuácie, že ho nik­to ďal­ší ne­potvr­dzu­je, že je roz­por­ný, že si od­po­ru­je aj s pred­chá­dza­jú­ci­mi vý­po­ve­ďa­mi to­ho is­té­ho ka­júc­ni­ka a po­dob­ne.

V tom­to sme­re si tre­ba uve­do­miť, že s ma­lý­mi vý­nim­ka­mi sa tak­mer všet­ci ka­júc­ni­ci sta­li ka­júc­nik­mi bez­pros­tred­ne po svo­jom za­dr­ža­ní (keď im reál­ne hro­zi­la väz­ba), prí­pad­ne vo vý­ko­ne väz­by a to naj­mä ko­lúz­nej väz­by. A aj tie ma­lé vý­nim­ky bo­li pred za­dr­ža­ním a zjav­ne sa chce­li vy­hnúť nie­len za­dr­ža­niu ale aj väz­be a pre­to už na po­lí­ciu priš­li ako za­ru­če­ne prav­du ho­vo­ria­ci ka­júc­ni­ci.

Už len tie­to okol­nos­ti „vzni­ku ka­júc­ni­kov“ by ma­li na­bá­dať k opatr­nos­ti pri hod­no­te­ní ich vý­po­ve­dí, av­šak tu ide zjav­ne o spô­sob „vý­ro­by“ ka­júc­ni­kov v pod­mien­kach ob­me­dzenia ich osob­nej slo­bo­dy, čo už sa­mo oso­be hra­ni­čí s ur­či­tou for­mou nát­la­ku na vô­ľu ob­vi­ne­né­ho, aby spolu­pra­co­val.

Priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho (naj­mä ak je v pod­mien­kach väz­by) pri­tom ne­za­ru­ču­je je­ho spo­ľah­li­vosť a pre­to nie vždy sved­čí o sku­toč­nej vi­ne ob­vi­ne­né­ho. Mož­né fa­loš­né priz­na­nie zna­me­ná, že ob­vi­ne­ný chá­pe a uve­do­mu­je si, že in­for­má­cie kto­ré ozna­mu­je ne­zod­po­ve­da­jú sku­toč­nos­ti, ale z rôz­nych dô­vo­dov, kto­ré sú v sú­la­de s je­ho osob­ný­mi zá­uj­ma­mi súh­la­sí s tým, že sa do­pus­til to­ho, čo mu je kla­de­né za vi­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Exis­tu­jú pri­tom rôz­ne mo­tí­vy, kto­ré mô­žu viesť ob­vi­ne­né­ho k fa­loš­né­mu priz­na­niu ako nap­rík­lad:

• dos­tať sa z väz­by a zís­kať be­ne­fit vo for­me ulo­že­nia pod­mie­neč­né­ho a nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy,
• túž­ba ob­vi­ne­né­ho dos­tať do po­dob­nej si­tuácie aj iné oso­by (zná­mych, spolu­pra­cov­ní­kov, na­dria­de­ných) pro­ti kto­rým nás­led­ne vy­po­ve­dá,
• túž­ba ob­vi­ne­né­ho ochrá­niť ma­jet­ko­vé zá­uj­my svo­jej ro­di­ny (do­hod­núť čo mož­no naj­niž­ší ma­jet­ko­vý trest),
• strach ob­vi­ne­né­ho, že bu­de dl­hší čas od­lú­če­ný od svoj­ho ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa a ušet­re­nie svo­jej ro­di­ny od ve­rej­né­ho „pra­nie­ro­va­nia“ a po­dob­ne.

Ob­vi­ne­ný sa mô­že priz­nať ale­bo po­pie­rať, je­ho vý­po­veď mô­že byť prav­di­vá ale­bo lži­vá, ob­vi­ne­ný mô­že ale aj ne­mu­sí na­po­má­hať or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní; prie­beh do­ka­zo­va­nia pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci pre­to nes­mie zá­vi­sieť na vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho. Vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho te­da nes­mie byť pok­la­da­ná za naj­spo­ľah­li­vej­ší dô­kaz prav­dy v tres­tnom pro­ce­se, kto­rý by mal mať roz­ho­du­jú­ci vý­znam a po za­ob­sta­ra­ní kto­ré­ho kon­čí vy­šet­ro­va­nie a mô­že sa pris­tú­piť k uzat­vo­re­niu do­ho­dy o vi­ne a tres­te.

K to­mu, že nie je nič vý­ni­moč­né, že aj ne­vin­ní ľu­dia sa do­ká­žu nep­rav­di­vo priz­nať k tres­tnej čin­nos­ti z rôz­nych dô­vo­dov a nás­led­ne aj kri­vo sved­čiť vo­či iným oso­bám a do­kon­ca aj uzat­vo­riť s pro­ku­rá­to­rom do­ho­du o vi­ne a tres­te ilustrujú pod­rob­nej­šie prí­pa­dy z praxe.

B/ K sys­té­mu, kto­rý „vy­rá­ba ka­júc­ni­kov“ a je zá­vis­lý na priz­na­nich ob­vi­ne­ných a ich nás­led­nom pre­ro­de na ďal­ších – no­vých ka­júc­ni­kov (väz­ba ako sti­mu­lač­ný in­šti­tút)

Je sku­toč­ne ná­ho­da, že sa ka­júc­ni­ci „ro­dia“ tak­mer vý­hrad­ne len v pod­mien­kach väz­by, či ce­ly po­li­caj­né­ho za­is­te­nia? Ale­bo inak; exis­tu­je ne­ja­ký ka­júc­nik v me­diál­ne zná­mych kau­zách, kto­rý by ne­bol na slo­bo­de? (ok­rem jed­né­ho, kto­rý je už vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy). Nao­zaj ne­mož­no ozna­čiť pre­rod po­pie­ra­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho na ka­júc­ni­ka za mies­ten­ku z väz­by a pre­to aj za ur­či­tú for­mu nát­la­ku na priz­na­nie sa ob­vi­ne­né­ho? Pre­čo by sa ob­vi­ne­ný ne­mal priz­nať k to­mu čo je uve­de­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, bez oh­ľa­du na to, či je to prav­da, a udať aj iné oso­by, keď vie, že sa tak dos­ta­ne na slo­bo­du a ne­vy­še mož­no „skon­čí“ len s pod­mien­kou?

Už to nie sú oje­di­ne­lé prí­pa­dy, ale ide o cie­le­ný prís­tup up­lat­ňo­va­ný v tres­tnom prá­ve. Ide do ur­či­tej mie­ry o sús­tav­ne (sys­te­ma­tic­ky) bu­do­va­ný sys­tém, kto­rý je za­lo­že­ný na hro­ma­de­ní ka­júc­ni­kov a zá­ro­veň je od ka­júc­ni­kov zá­vis­lý, pre­to­že na svo­je pre­ži­tie pot­re­bu­je pro­du­ko­va­nie ďal­ších a ďal­ších ob­vi­ne­ných – ka­júc­ni­kov, kto­rí „pri­ná­ša­jú“ ďal­šie a ďal­šie po­doz­re­nia a ďal­ších a ďal­ších ob­vi­ne­ných, kto­rí sa nás­led­ne vo vý­ko­ne väz­by tran­sfor­mu­jú na ka­júc­ni­kov a tak sa re­ťaz po­doz­re­ní neus­tá­le zväč­šu­je, ži­ví sa no­vý­mi tres­tný­mi ve­ca­mi a oso­ba­mi.

Ce­lý sys­tém mu­sí pri­tom bež­ať bez ru­ši­vých mo­men­tov a pre­to ho veľ­mi „zne­po­ko­ju­je“ ak sa ob­ja­ví ne­ja­ké po­doz­re­nie z mož­né­ho ma­ni­pu­lo­va­nia s vý­po­ve­ďa­mi ka­júc­ni­kov, t. j. ak sa ob­ja­ví ta­ký Csa­ba Do­mo­tor, či ďal­ší, pre­to­že to mô­že spo­chyb­niť nie­len jed­nu tres­tnú vec, ale ce­lú vy­ššie uve­de­nú re­ťaz po­doz­re­ní, kto­rá bo­la prac­ne bu­do­va­ná pros­tred­níc­tvom ka­júc­ni­kov (ak k to­mu dôj­de, tak po­tom sa auto­ma­tic­ky ak­ti­vu­jú aj vy­bra­né mé­diá, kto­ré okam­ži­te da­jú veľ­ký pries­tor no­vo­do­bým me­siá­šom, kto­rí sa pred­há­ňa­jú v pres­vied­ča­ní ve­rej­nos­ti, že čo i len vy­slo­ve­nie po­doz­re­nia o mož­nos­ti ma­ni­pu­lo­va­nia vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov sa rov­ná pod­rá­ža­niu nôh nas­to­ľo­va­niu prá­va a spra­vod­li­vos­ti).

Po­lí­cia v tom­to sys­té­me je pri­tom zá­vis­lá aj od vy­tvá­ra­nia rôz­nych sie­tí, pa­vú­kov, di­ag­ra­mov, do kto­rých si nás­led­ne za­sa­dzu­je jed­not­li­vé oso­by a ku kto­rým pri­dá­va kon­krét­ne ob­vi­ne­nia. Vy­tvá­ra­nie kri­mi­nál­nych schém je tu veľ­mi dô­le­ži­té, pre­to­že má ilus­tro­vať zá­važ­nosť vy­šet­ro­va­ných po­doz­re­ní, kto­ré sú spra­vid­la ozna­čo­va­né ako štruk­tú­ro­va­né zlo­či­nec­ké ale­bo or­ga­ni­zo­va­né sché­my – sku­pi­ny (spolu­pá­cha­teľ­stvo už tak­mer v ap­li­kač­nej praxi neexis­tu­je).

Pod­stat­né v tom­to sys­té­me ka­júc­ni­kov je to, aby sa ob­vi­ne­ný priz­nal k to­mu, čo mu bo­lo kla­de­né za vi­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (te­da nie k to­mu, čo prí­pad­ne sku­toč­ne spá­chal; po­kiaľ sa pres­ne nep­riz­ná k to­mu, čo mu je kla­de­né za vi­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia tak je ta­ké­to priz­na­nie ozna­čo­va­né ako „ne­dos­ta­toč­né priz­na­nie“) a aby ozna­čil aj iné oso­by za pá­cha­te­ľov kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu (v zmys­le vy­tvo­re­né­ho pa­vú­ka). Pr­vo­ra­dou úlo­hou vy­šet­ro­va­te­ľov te­da nie je zis­tiť do­ka­zo­va­ním skut­ko­vý stav ve­ci o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, ale za­bez­pe­čiť priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho (väz­ba a to hlav­ne ko­lúz­na mô­že naj­účin­nej­šie viesť k priz­na­niu pred­tým po­pie­ra­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho a k ďal­šie­mu za­ují­ma­vé­mu di­ag­ra­mu). Väz­ba te­da čas­to fun­gu­je ako sti­mu­lač­ný in­šti­tút, kto­rý ape­lu­je na ob­vi­ne­né­ho, aby v nej pre­hod­no­til svoj pô­vod­ne od­mie­ta­vý pos­toj k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu.

Pri ne­dos­tat­ku iných dô­ka­zov ako vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov (kto­rí sú mo­ti­vo­va­ní, či skôr ko­rum­po­va­ní zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní roz­sia­hly­mi be­ne­fit­mi), sa nás­led­ne (na pod­po­ru vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov) na­mies­to do­ka­zo­va­nia vy­uží­va­jú no­to­rie­ty (ka­júc­nik nek­la­me, ne­má dô­vod si vy­mýš­ľať, ak by kla­mal tak stra­tí be­ne­fi­ty, prí­pad­ne ak niek­to bral úp­lat­ky, ur­či­te sa mu­sel o ne de­liť s na­dria­de­ným a po­dob­ne), ako aj špe­ku­lá­cie (ob­vi­ne­ný má ma­je­tok, kto­rý ur­či­te zís­kal tres­tnou čin­nos­ťou, pri­čom ten­to zá­ver sa ni­ja­ko ne­do­ka­zu­je, na­koľ­ko by mo­hol byť zis­te­ný opak). Rov­na­ko tak sa vy­uží­va­jú aj zjav­né de­zin­terpre­tá­cie vý­po­ve­dí ob­vi­ne­ných (nap­rík­lad, že ob­vi­ne­ný sa priz­nal, pri­tom ob­vi­ne­ný len nap­rík­lad pri­pus­til ur­či­tú skut­ko­vú okol­nosť a to, že sa stre­tol s ka­júc­ni­kom, av­šak pop­rel, že by spá­chal trest­ný čin – nap­rík­lad, že prev­zal od ka­júc­ni­ka úp­la­tok).

Do tres­tné­ho pro­ce­su tak vstu­pu­jú sľu­by, pres­vied­ča­nie, väz­by, návr­hy be­ne­fi­tov, rôz­ne ma­ni­pu­lá­cie (a to aj me­diál­ne) a to s cie­ľom vma­név­ro­vať ob­vi­ne­né­ho do priz­na­nia, av­šak do to­ho „správ­ne­ho“ priz­na­nia, kto­ré je v sú­la­de s vý­po­ve­ďou ka­júc­ni­ka a vzne­se­ním ob­vi­ne­nia.

Zo zá­sa­dy pre­zum­pcie ne­vi­ny by sa ma­lo vy­vo­dzo­vať, že priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho nes­ta­čí, a ma­lo by byť potvr­dzo­va­né ďal­ším (iným) do­ka­zo­va­ním. Po­kiaľ však ide o tzv. uda­vač­ské tres­tné ve­ci, kto­ré sú za­lo­že­né v roz­ho­du­jú­cej mie­re na vý­po­ve­diach ka­júc­ni­kov, tam je pro­ces­ný pos­tup v sú­čas­nos­ti ta­ký, že pri­po­mí­na skôr re­ťa­ze­nie ka­júc­ni­kov, ich hro­ma­de­nie, než riad­ne do­ka­zo­va­nie, na­koľ­ko naj­skôr sa ob­vi­ne­ný mu­sí priz­nať k to­mu z čo­ho ho ob­vi­nil pred­chá­dza­jú­ci ob­vi­ne­ný, kto­rý sa tak stal ka­júc­ni­kom. No­vý ka­júc­nik sa sa­moz­rej­me mu­sí priz­nať k to­mu, čo pred­tým po­ve­dal pred­chá­dza­jú­ci ka­júc­nik, aby tak zá­ro­veň potvr­dil je­ho dô­ve­ry­hod­nosť, te­da priz­na­nie no­vé­ho ka­júc­ni­ka mu­sí byť dos­ta­toč­né, aby sa nav­zá­jom skut­ko­vo „vy­potvr­dzo­va­li“.Po­tom no­vý ka­júc­nik ok­rem už spo­me­nu­té­ho priz­na­nia, udá aj iné oso­by zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti, kto­ré sú nás­led­ne ob­vi­ne­né a oča­ká­va sa od nich (prí­pad­ne aj za pou­ži­tia väz­by), že sa priz­na­jú k to­mu, čo je im kla­de­né za vi­nu pred­chá­dza­jú­cim ka­júc­ni­kom a to opä­tov­ne zhod­ne ako to vy­po­ve­dal, aby ne­bo­la naštr­be­ná ani dô­ve­ry­hod­nosť toh­to ka­júc­ni­ka. A tak to ide stá­le ďa­lej a ďa­lej, pri­čom tak­to vy­tvo­re­ný sys­tém vy­ža­du­je, aby aj ďal­ší ob­vi­ne­ný nie­len potvr­dil vý­po­veď pred­chá­dza­jú­ce­ho ka­júc­ni­ka ale zá­ro­veň aj udal ďal­šie oso­by.

Ab­so­lút­ne ne­mož­no po­va­žo­vať za správ­ny ta­ký pos­tup vo vy­šet­ro­va­ní, kto­ré­ho hlav­nou úlo­hou je za­bez­pe­čiť priz­ná­va­jú­cu vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho, a to ani v prí­pa­de, ak by bo­la prav­di­vá, a tak zá­ro­veň do­siah­nuť aj potvr­de­nie vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka (t. j. iné­ho ob­vi­ne­né­ho), kto­rý ho vo svo­jej vý­po­ve­di udal. Hod­no­te­nie vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka je po­tom už dop­re­du da­né po­va­hou ve­ci sa­mej, v kto­rej ale­bo o kto­rej ka­júc­nik vy­po­ve­dá. Vždy by mal byť pos­tup ta­ký, že naj­skôr sa dôs­led­ne ove­ru­je vý­po­veď ka­júc­ni­ka (te­da nie len pred­stie­ra ove­ro­va­nie vý­po­ve­de) a až po­tom sa prí­pad­ne vzná­ša ob­vi­ne­nie. Už som to pí­sal nie­koľ­kok­rát: vý­po­veď ka­júc­ni­ka má byť za­čiat­kom do­ka­zo­va­nia a nie je­ho kon­com.

C/ Zá­ver

Na úvod toh­to prís­pev­ku som si do­vo­lil ci­to­vať sú­čas­né­ho špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a aj na­mies­to zá­ve­ru si do­vo­lím uviesť je­den je­ho ak­tuál­ny vý­rok. Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor uvie­dol (vo vzťa­hu k po­doz­re­niam z ma­ni­pu­lá­cií vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov zo stra­ny niek­to­rých or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní), pa­raf­rá­zu­júc vý­rok Win­sto­na Chur­chil­la, že „bu­de­me sa brá­niť – ak to bu­de pot­reb­né, tak sa­mi, ak to bu­de pot­reb­né, tak dl­ho­do­bo. A nik­dy sa nev­zdá­me“.

K to­mu­to vý­ro­ku sa mi žia­da dopl­niť vý­rok Nic­co­lu Ma­chiavelli­ho, kto­rý na­pí­sal: „Vedz­te, že bo­jo­vať mož­no dvo­ja­kým spô­so­bom: je­den druh bo­ja, to sú zá­ko­ny, dru­hý – si­la“. Vzhľa­dom k to­mu, že pr­vý čas­to ne­pos­ta­ču­je, je zjav­né, že sa časť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ob­ra­cia v ap­li­kač­nej praxi k to­mu dru­hé­mu.

Preu­ka­zo­va­nie si­ly zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je zá­kla­dom sú­čas­né­ho tres­tné­ho pro­ce­su a pre­to ak nie­čo tre­ba brá­niť, tak je to zá­kon­nosť, lo­gic­ké mys­le­nie a zdra­vý ro­zum v tres­tnom prá­ve a nie vy­bra­ných jed­not­liv­cov, kto­rí sa cí­tia dot­knu­tí, že si niek­to do­vo­lu­je kon­tro­lo­vať ich prá­cu.

Komentár JUDr. Petra Šamka sudcu Krajského súdu v Bratislave (Právne listy)/ hlavný denník

.

Máme množstvo plánov, ako sa naďalej zlepšovať a ponúkať Vám čo najkvalitnejší žurnalistický obsah.

Sledujte nás na jednej z najbezpečnejších chatovacích aplikácií Telegram, na ktorom vám prinášame aktuálne bleskové správy.

 

 

LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD

čl.17. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, tlačou, obrazom, alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Čl.20. Právo slobodne sa združovať je zaručené. Každý má právo spolu s inými združovať sa v spolkoch, spoločnostiach a iných združeniach.

Vyhlásenie:

Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi redakcie Slovanské Noviny. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Redakcia Slovanské Noviny nie je zodpovedná za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Za obsah a pôvodnosť príspevku zodpovedá autor alebo pôvodný zdroj. SN publikujú aj názory, ktoré nemusia odrážať stanovisko redakcie, jej vydavateľa alebo oficiálnej interpretačnej línie. Robíme tak z úcty k ústavnej hodnote názorovej plurality, ktorá prispieva k posilneniu demokracie vôle ľudu a väčšiny ako aj otvorenej platformy pre slobodnú výmenu názorov pri hľadaní pravdy a mieru v konfliktom svete. Medicínske a lekárske texty, názory a štúdie v žiadnom prípade nemajú nahradiť konzultácie a vyšetrenia lekármi v zdravotníckom zariadení alebo inými odborníkmi. Slovanské Noviny dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected]

UPOZORNENIE:

Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Diskusia

(Pripojiť sa do diskusie je možné len po registrácii a následnom prihlásení sa do účtu.)