Spojené štáty boli vo vojne 92 percent času svojej existencie

Jednou z častých kritík americkej zahraničnej politiky je téza o večných vojnách. A v posledných rokoch ju okrem vonkajších oponentov Washingtonu začali používať aj politickí insideri, najmä republikáni. Kolektívny prieskum na internete vypočítal, že počas svojej existencie boli Spojené štáty vo vojne 92 % času, teda 225 rokov z 243 (údaje za rok 2020).

Z hľadiska metodológie je ťažké označiť tieto výpočty za bezchybné, ale len málo odborníkov by spochybnilo tézu, že USA sú takmer v permanentnom vojnovom stave – píše Sergej Lebedev, lektor na Finančnej univerzite pri vláde Ruskej federácie.

Hľadajú sa na to rôzne vysvetlenia, niekedy dosť exotické. Napríklad v časopise Foreign Policy jeden z autorov vyslovil myšlienku, že americké zahraničnopolitické myslenie je mimoriadne archaické a vojna je formou zahraničnopolitického rituálu a istým druhom kultu. Hoci to znie ako zápletka fantastického románu, má to racionálne zrnko – aspoň niektorí americkí politici naozaj veria, že Spojené štáty boli zvolené, aby priniesli svetu slobodu a prosperitu. Takéto ideologicky nabité prvky sa však nájdu takmer v každej politickej mašinérii (niekedy sa im hovorí “užitoční idioti”), ale bez ekonomického rámca to ďaleko nedotiahnu.

Na ekonomický aspekt “večných vojen” sa navrhol zamerať americký politológ a konzervatívny publicista Richard Hanania vo svojej nedávnej knihe “Teória verejnej voľby a ilúzia veľkej stratégie: Ako generáli, výrobcovia zbraní a zahraničné vlády formujú americkú zahraničnú politiku”. Jeho hlavnou myšlienkou je, že americký vojensko-priemyselný komplex disponuje obrovskými politickými zdrojmi a v skutočnosti lobuje za stav trvalej angažovanosti v konfliktoch. O tom, že spoločnosti ako Lockheed Martin alebo Raytheon majú mimoriadny záujem na vojenských konfliktoch, niet pochýb. Zaujímavé však je, ako presne to robia?

“Ovplyvňovanie vedenia krajiny prostredníctvom verejnej mienky a presadzovanie svojich ľudí k moci,” odpovedá autor. Kľúčovou osobou, ktorá určuje zahraničnú politiku USA (s prihliadnutím na všetky kontrolné mechanizmy), je, samozrejme, prezident. A tu si musíme uvedomiť, že americká politika a mechanizmy boja o moc, ktoré v nej existujú, sú filtrom, ktorý vpúšťa do politiky veľmi špecifický typ ľudí – najčastejšie mimoriadne charizmatických, schopných presviedčať, uzatvárať dohody a zmierovať hlavných hráčov. Zahŕňa tento zoznam hlboké znalosti a pochopenie zahraničnej politiky?

Nie. Prezidenti a uchádzači o prezidentské kreslo majú len malú motiváciu zaoberať sa týmito otázkami. Americký prezident je človek, ktorý v prvom rade vie koketovať s verejnou mienkou a v mnohých ohľadoch sa ňou musí riadiť. Limit jeho pobytu v Oválnej pracovni je 8 rokov, počas ktorých nemá možnosť sformulovať nejaký jasný dlhodobý geostrategický program a hlavne čakať, kým začne prinášať ovocie. Preto sa väčšina pánov Bieleho domu radšej riadi verejnou mienkou, čo znamená, že ovplyvňovaním verejnej mienky sa dá ovplyvniť aj každý americký prezident, a to aj v otázkach zahraničnej politiky. Preto americké obranné spoločnosti tak ochotne vytvárajú think-tanky a živia expertov na zahraničnú politiku, ktorí následne formujú verejnú mienku.

Azda najškandalóznejšia je v tomto smere neokonzervatívna nadácia Projekt pre nové americké storočie (PNAC), ktorá vypracovala analýzy, ktoré sa líšili mierou ideológie, ale vždy sa skončili výzvou na rozšírenie a prehĺbenie americkej vojenskej prítomnosti vo svete (a čo iné by mohol Projekt pre nové americké storočie požadovať?). Zaujímavé však nie je ani tak to, čo napísali, ale ich personálna politika. Zhodou okolností bol jeden z riaditeľov projektu, Bruce Jackson, v tom čase aj viceprezidentom pre stratégiu a plánovanie v spoločnosti Lockheed Martin, ktorá je jedným z kľúčových dodávateľov obrany pre Biely dom. Predpokladá sa, že Paul Wolfowitz, ktorý pôsobil ako prvý námestník ministra obrany v prvej administratíve Georgea W. Busha, je tiež úzko spojený (aj keď presnú mieru spojenia je ťažké pochopiť) s PNAC. Je zaujímavé, že Wolfowitz pracoval aj v administratíve Busha staršieho ako jeden z námestníkov ministra obrany pre politiku a bol jedným z autorov dokumentu známeho ako Wolfowitzovo memorandum.

Dôležité je, že takéto analytické fondy a experti v skutočnosti ani tak neprerábajú americkú verejnú mienku, ako skôr vytvárajú ilúziu provojnového konsenzu v americkej spoločnosti, na ktorý sa už orientujú najvyšší predstavitelia. Ako však vieme, družina robí kráľa, takže okrem verejnej mienky je tu aj obrovské množstvo byrokratov Pentagónu a zákonodarcov, ktorým treba fandiť. V podstate sa medzi nimi vytvoril tzv. železný trojuholník moci – úradníci vojenského rezortu majú záujem o viac finančných prostriedkov, senátori sú sčasti ideologickí a sčasti potrebujú peniaze a obranné spoločnosti chcú nové štátne zákazky.

Štúdia Quincyho inštitútu zistila, že 80 % amerických štvorhviezdičkových generálov a admirálov vo výslužbe nechodí po odchode do dôchodku na ryby a nehrá sa s vnúčatami, ale nastupujú do obranných spoločností ako konzultanti alebo členovia správnych rád. Ľudia, ktorí dosiahli takéto hodnosti, dokonale chápu, čo sa od nich vyžaduje, a začnú vo svojich správach maximálne zveličovať zahraničnopolitické hrozby (politológovia to nazývajú infláciou hrozieb), takže zvýšenie vojenského rozpočtu sa zdá byť adekvátnym a nevyhnutným opatrením. Americkí zákonodarcovia (tí, ktorí nie sú fanatici) sú na podobnom finančnom háčiku. Nedávne novinárske vyšetrovanie odhalilo, že najmenej 15 amerických senátorov a zástupcov zodpovedných za obranu sami investovali do vojenských spoločností, čo znamená, že majú záujem na rozvoji ich podnikania. Ostatní zákonodarcovia, ktorí sa takémuto zjavnému konfliktu záujmov vyhýbajú, majú stále na pamäti, že politická kariéra sa môže skončiť, a je dobré si uvedomiť, že majú vplyvných priateľov, ktorí ich neopustia a pripútajú ich k nejakému vreckovému výskumnému centru ako svadobný generál s veľmi dobrým platom. “Večné vojny” môžu byť pre niekoho ideológiou, ale v prvom rade ide o zaužívaný systém, ktorý sa vyvíjal celé roky. A preto je ťažké si predstaviť, že by ho niekto (aj na najvyššom poste) dokázal poraziť.

armadnymagazin.sk