Tak báť sa, či nebáť sa? Odmietam provokatívne výzvy farizejov

Prišiel mi mail so žiadosťou podpísať petíciu, ktorou „kategoricky odsudzujeme útok na premiéra Slovenskej republiky“.  Nie, nepodpísala som. Prečo? Lebo mi to poslala VIA JURIS.

Medzi podpismi nechýbal denník SME či Nadácia otvorenej spoločnosti alebo iniciatíva Inakosť. Áno, aj ja kategoricky odsudzujem útok na premiéra, ale rovnako kategoricky odmietam provokatívne výzvy farizejov.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Atentát na premiéra SR Roberta Fica podnietil k zamysleniu sa nad stavom spoločnosti viacerých ľudí, ktorí nepodľahli dlhoročnému cielenému masírovaniu verejnej mienky.

V tomto pestovaní zabúdania sa vynárajú jednoznačné vyhlásenia, kto za to môže. Niekto si myslí, že rozhodujúci bol rok 2010, iný že rok 2020, najviac ukazovákov smeruje na Igora Matoviča, ale aj na Progresívne Slovensko. Keď však pamäť upriamime za horizont vzniku druhej Slovenskej republiky, vynoria sa zaujímavé paralely.

Eduard Beneš emigroval do Londýna, ale rokoval s Moskvou o povojnovom usporiadaní Česko – Slovenska. Nedávno pre časopis Svedectvo povedala bývalá disidentka Ida Polanská, že pred rokom 1989 chodil Ján Čarnogurský do Berlína i do Moskvy.

Čarnogurský sa stal prvým predsedom KDH, ktoré historicky zlyhalo pri obnove slovenskej štátnosti v roku 1993. KDH sa od svojho vzniku vymedzovalo proti komunistom, no práve v kritickom čase pre zotrvanie štátnosti vytvorilo koalíciu s komunistami a liberálmi.

A zvolávalo protivládne mítingy tak, ako to v súčasnosti robí Progresívne Slovensko. Na jednom z nich Čarnogurský z tribúny hecoval dav slovami: „My ich naučíme báť sa!“ (Aký to rozdiel od odkazu sv. Jána Pavla II. – Nebojte sa!)

KDH odjakživa polarizovalo spoločnosť

No neváhalo spolu s predsedom SDĽ Petrom Weissom vinu váľať na Mečiara. Prečo? Lebo bol za vznikom samostatného Slovenska? A to aj napriek tomu, že KDH a SDĽ nehlasovali za zákon o zániku federácie, základný predpoklad na vznik samostatného štátu.

Ďalší predseda KDH Pavol Hrušovský v predvolebných diskusiách hovoril o potrebe znovu založiť štát. Ako, to už nepovedal.

KDH malo záujem mať všetko v štáte pod kontrolou, preto zakladalo vlastné odborové organizácie, dokonca rozbilo aj organizáciu politických väzňov, keď v roku 1999 z nej odišli členovia platformy KDH a založili vlastnú.

Jej dlhoročný predseda Anton Srholec išiel v rozdeľovaní spoločnosti tak ďaleko, že napísal: „Čo s našim kresťanstvom? Nie sú nami nadšení niektorí biskupi, kňazi a rehoľníci. To je dobrý znak. Sme na správnej ceste. Sme dospelí, nesieme zodpovednosť. Stávame sa cirkvou.“ (Naše svedectvo 2/2011.)

Veru, čo s našim kresťanstvom?

Prečo kresťania nevolia KDH? Prečo toto hnutie, vraj konzervatívne, je prijateľné pre komunistov i liberálov, no väčšina kresťanov ho odmieta? Prečo sa kresťanskí voliči museli rozptýliť do iných strán? Či práve preto, že KDH nie je kresťanské? Kresťania sa nevyhrážajú, naučíme vás báť sa.

Čo prinieslo občanom Slovenska toto kresťanskodemokratické hnutie? Vždy iba koalície slúžiace cudzím záujmom.

Tam je „prínos“ KDH nepopierateľný.

Aby zakrylo vlastné zlyhania pred národom, vytvorilo z politika, ktorý sa postavil za jeho túžbu mať vlastný štát, démona.

Čarnogurského pýchou dodnes je porážka mečiarizmu. Aj z Mečiarovej hlavy na titulnej stránke časopisu Plus sedem dní urobila redakcia strelecký terč. Komentátor denníka Sme Róbert Kotian nikdy neuviedol premiérove celé meno, vždy len VM, ako u zločincov.

Hecovanie slovenskej spoločnosti voči politikom a stranám presadzujúcim proštátne záujmy je tu od novembra ´89.

A že sa nezastavia, že to bude pokračovať aj ďalej sme videli pri udeľovaní novinárskych cien. Ktože to dvadsať rokov na Slovensku hodnotí novinársku prácu? Sorosova Nadácia otvorenej spoločnosti!

Týždeň po atentáte na premiéra republiky si dovolili pompézne udeľovať ceny svojim novinárom. Aj novinárom RTVS. A najvyššiu cenu, osobnosť slovenskej žurnalistiky, nezískal nikto iný, než Martin Milan Šimečka. Novinár s nenávistným slovníkom voči nositeľom iných názorov.

„Voľby dopadli tak, že nám časť voličov ukázala, že nie sú demokratickí.“ Hodnotil voľby samozvaný sudca národa Šimečka. Dokonca o voličoch Smeru napísal: „Smer sa líška sviniam vnútri ľudských bytostí a tie odpovedajú, že ho volia.“

Šimečka nebol prvý, kto politického protivníka dehonestoval na krčmovú úroveň. V rokoch Mečiarovej vlády už Brigita Schmögnerová nazvala koalíciu Augiášovym chlievom, ktorý treba vyzametať. Po tridsiatich rokoch už nezametáme, strieľame.

Ľahko je padnúť, ťažšie vstať a ešte ťažšie vrátiť sa k hodnotám, ktoré už dávno Európa pochovala. No väčšina Slovákov má v tom jasno. Mali by ho mať aj politici.

Eva Zelenayová/skspravy.sk