SVADBA (ĽUBOMÍR)

Vytvorenie nového Rodinného zväzku malo vo všetkých Slovansko-Árijských Rodoch vo všetkých dejinných obdobiach veľmi dôležitý význam, lebo Rodinný Zväzok je pokračovanie života a jestvovania všetkých Prastarých Rodov Veľkej Rasy, ako aj všetkých potomkov Roda Nebeského.

Vek na vstup mladých ľudí z rôznych Slovanských a Árijských Rodov do Svätého Rodinného Zväzku za starých čias, počas mnohých storočí, ba dokonca tisícročí ostával nemenným. Nevesta, ktorá vstupovala do Rodinného Zväzku, nesmela byť mladšia Kruhu liet, t.j. 16 rokov. Mladý muž mohol zakladať Rodinný Zväzok iba po dosiahnutí 21 rokov.

Za starých čias na veľkých územiach našej mohutnej Slovansko-Árijskej Dŕžavy – ktorá sa volala Rasénia – jestvovalo niekoľko spôsobov vytvorenia Rodinného Zväzku, napríklad: Osadný, Vesový, Trojičný, Mierový, Klanový, Rodovo-Kmeňový, Žrecovský, Veľký a pod. Svadba bola niečo úplne iné ako dnes. Dnes je to stretnutie, kde sa čo najviac ľudí z Rodu, ale aj známych príde zadarmo najesť a napiť. Inak o nič nejde… Naša tradičná Svadba sa konala v blahodarný, presne vypočítaný čas na počatie cnostného potomstva – a to pannou. Hostia nanosili množstvo darov, spravidla išlo o také dary, ktoré koncentrovali energiu tak, aby obrad vloženia semena spôsobil „pritiahnutie“ do Rodu tých najsilnejších, najlepších jedincov. Všetci muži Rodu sa zapájali do obradu tak, aby koncentrovali mužskú energiu pre ženícha, všetky ženy zase ženskú pre nevestu. Na vyrovnávanie a koncentráciu energií používame chorovody. Čím silnejší energetický víchor dokázali roztočiť, tým silnejší jedinec sa počal. Takto počatí a zrodení prvorodenci sú preto tradične u nás tým najväčším pokladom Rodu, a práve preto sa na ich likvidáciu najviac zameriavali nepriatelia. Týchto ľudí sme nazývali Aristokrati – je to aj v našom jazyku stále pochopiteľná skratka: Árijec sto krát. Prvorodenci – ale v zmysle starých zvykov – boli naozaj hodní sto „bežných“ ľudí, pretože ovládali silou, schopnosťami a cnosťou stovky Árijcov. Aristokracia bola tvorená vyššími bojarmi podľa práva a úrovne vývoja a Rodového poznania. Dnešná aristokracia – po vyvraždení našich PrѢdkov – je už niečo úplne iné a majú úplne iné úmysly a ciele (pozri prednášky Davida Ickeho).

Posvätné zviera „posol“ PrvoprѢdkyne Makoš je Labuť. Matka Sva znamená – ako už vieme – Nebeská Matka. Tvar „Sva“ používame v mnohých prastarých názvoch či menách: Svarog, Svastika, Svaga, Svarga, svadba… A ako povieme „Labuť“ v angličtine? „Swan“ – treba ďalší komentár, ktorý jazyk je starší a kto od koho preberal slová?

V deň svadby mladomanželov, aby si mohli začať viesť svoje vlastné hospodárstvo, postavili naproti otcovského dvora nové príbytky s hospodárskymi priestormi tak, aby brány stáli oproti sebe (tvárou v tvár – starosloviensky «лицо в лицо»). Preto sa takéto usporiadanie začalo nazývať ulica («у лица»). Toto nové rodstvo sa tiež odrážalo na výšivke vydatej ženy. Zo starej ochrannej výšivky, ktorá bola na košeli dievčiny do vydaja, použila žena iba ochranný symbol PrvoprѢdkyne Ochrankyne osudu, symbolický znak PrvoprѢdka-Ochrancu svojho dňa narodenia a symbol svojho Prastarého Rodu, v ktorom sa narodila. Lebo od Ľubomíra-Svadby, keď manžel na rukách vniesol manželku do domu sa už predpokladalo, že sa narodila v novom Rode a pre ňu boli odteraz Rodičia manžela Otcom a Matkou.

Svadba sa začínala prastarým obradom: Ženích na rukách preniesol Nevestu cez prah domu, v ktorom mali žiť. Symbolizovalo to prechod z jedného sveta do druhého, od predchádzajúceho života k novému.

Ďalej v chrámoch – a ak bolo teplo, tak aj na dvore – očakávali mladomanželov prestreté stoly s pohostením. Starci oboch Starých Rodov organizovali ,,hody pre celý svet’’, t.j. Svadobné hody nielen pre oba Rody, ale aj pre Občiny z oboch Vsí. Inak sa predpokladalo, že Rodové Svety, teda občiny, neuznajú nový Rodinný Zväzok, a teda neuznajú pokračovanie oboch Starých Rodov.

Sviatočné stoly pre hostí (Občinníkov z oboch Občín) a príbuzných sa rozkladali v radoch od severu na juh. Na nich bolo nadostač všakovakého jedla, dobrôt a nápojov. Na severnej strane chrámovej sály sedeli Otcovia a Matere mladomanželov, Narečení (zastupujúci) Rodičia mladomanželov, ako aj Starci z oboch Rodov. Na východnom Rodovom Svadobnom stole stáli aršínoví Kummiri Nebeských PrvoprѢdkov Ochrancov spríbuznených Rodov (Kummir – drevená soška zobrazujúca PrѢdka. Kummir – pozostáva z dvoch staroslovienskych slov „Kum“ a „Mir“. „Kum“ znamená v našom zdrojovom jazyku Príbuzný a „Mir“ v tomto význame Vesmír. Je to výraz, ktorým označujeme Príbuzného, t.j. nášho PrѢdka, ktorý nás predišiel v evolučnom vývoji a žije vo Vesmíre, t.j. je už vo Vyššom, mnohorozmernom Svete. Jedna vec je tu zásadne dôležitá, je to náš PRÍBUZNÝ.). Za východným stolom sedeli pozvaní Žreci, ktorí vykonali Obrad Posvätenia Rodinného Zväzku, ako aj Žreci a Žrice, ktorí slúžia PrvoprѢdkom Ochrancom oboch Rodov. (ŽREC – vysluhovateľ Starej Slavianskej Viery, názov pochádza zo staroslovienskeho «Žizň rece», t.j. poznajúci a hovoriaci o pravdivej podstate života.) Na západnom a východnom Rodovom Svadobnom stole boli najlepšie a najvyberanejšie dobroty, jedlá a nápoje.

Rodový Svadobný stôl pre mladomanželov stál uprostred oddelene od východného a západného. Bol pokrytý bielym svadobným obrusom s Oberegovou symbolikou, na stole neboli žiadne jedlá, ale stála tam iba jedna strieborná čaša s medovým kvasom alebo nejakým iným medovým, ale nie chmeľovým, nápojom. Za hosťovské svadobné stoly spravidla usadzovali príbuzných z jedného Rodu na jednu stranu, z druhého Rodu na druhú stranu. Bolo to tak preto, aby sa hostia zo spríbuznených Rodov mohli lepšie spoznávať a navzájom komunikovať. Svadba sa začínala na sviatok Ľubomíra tradičnými zdravicami Šťastia, ktoré boli ustanovené za starých čias Žrecom Ľubomírom, t.j. vykonávali sa štyri druhy zdravíc.

Po skončení prvých zdravíc sa na východný Rodový Svadobný stôl prinášali dary a Tréby pre PrvoprѢdkov Ochrancov, Žrecov a PrѢdkov, aby oni spolu so všetkými oslavovali na Svadobných hodoch, a aby prví ochutnali dobroty a jedlo a požehnali nový Rodinný Zväzok dvoch starých Rodov.

Druhé zdravice prednášali spočiatku na počesť pri svadobnom stole prítomných Starcov a Starien z oboch Rodov, a potom zvučali zdravice so želaním zdravia tým Starcom a Starenám , ktorí sa nemohli zúčastniť kvôli chorobám alebo stareckej nemohúcnosti.

.Tretie zdravice sa prednášali spočiatku na počesť Rodičov mladomanželov prítomných na Svadobných hodoch sa želaním mnohých Liet života, aby uvideli a vychovali množstvo vnukov a pravnukov.

Potom na počesť Narečených (zastupujúcich) Rodičov so želaním dlhovekosti, aby oni rozprávali budúcim potomkom starých Rodov o posvätnej Múdrosti, ktorá sa uchováva z pokolenia na pokolenie v starých Rodoch.

Štvrtá zdravica sa prednášala najskôr na počesť všetkých Rodičov z oboch spríbuznených starých Rodov a všetkých hostí prítomných na Svadobných hodoch so želaním zdravia a požehnania všetkým prítomným, ako aj so želaním prekvitania všetkým starým a spríbuzneným Rodom Veľkej Rasy. Potom sa predniesla zdravica na počesť každého hosťa s menovitým velebením.

Každý z hostí prítomných na Svadbe – v česť ktorého bola prednesená Štvrtá zdravica – vstal spoza stola s odvetným slovom. Predniesol svoje želanie a slovo k mladomanželom. Povedal aj aký dar im daruje. Hosťovi, ktorý dal dar, družice mladomanžela priniesli čašu so suricou-medovicou a čašu s bobuľovým nápojom, alebo mu ponúkli na výber naberačku s chmeľovým pivom alebo chmeľovým kvasom.

Keď si hosť vyberal a utieral čašu so suricou-medovicou, alebo čašu s nápojom z bobúľ, povedal: ,,Nech spoločný život váš bude dlhý a sladký, ako obsah tejto zázračnej čaše!’ Ak si hosť vybral naberačku s kvasom alebo pivom, tak keď ju vypil, družice mladomanžela sa spýtali: ,,Akú chuť má naše pivo?’’, alebo ,,Akú chuť má náš kvas?’’ a on hneď odpovedal: ,,Horkú! Nezaškodilo by prisladiť!’’. Po takejto odpovedi si mladomanželia dali nežný, sladký bozk. Po prednesení zdravice na počesť každého hosťa prítomného na Svadbe a každý hosť dal svoj dar mladomanželom, všetci prítomní pristúpili k svadobného hodovaniu.

OBRAD – svätiace konanie, súhrn činov, ktoré konajú dvaja a viac ľudia. Pochádza zo staroslovienskeho základu “оба рядом”, t.j. obaja vedľa seba.

CHOROVODNICA – žena vodiaca chorovody, ktorá pozná chorovodné hry aj piesne. Na slovanských dedinách a v mestách sa chorovodnica teší veľkej úcte. Podľa jej pokynov sa nielen organizujú sviatky a veselice, ale ona učí aj dievčatá rôzne piesne a hry. V minulosti bývalo zvykom, že dievčatá ju obdarovávali darčekmi, matky ju hostili a otcovia dievčat jej zadarmo chodili pomáhať obrábať pole. Ak chorovodnica bola vdova alebo starena, tak bola podporovaná občinou, ktorá jej zabezpečovala živobytie. Často ju pozývali za svachu na svadby, ako kumu na oslavu narodenia. Pozná miestne obyčaje, národné múdrosti, hádania (veštenia), staré povesti a rozprávky. Chorovodnica sa líši od ostaných žien osobitnou krásou: je vždy mladá (nehľadiac na vek), hravá, zhovorčivá, odvážna. Ak takáto žena nie je prítomná, tak chorovody vedú žreci – muži: skomorochovia a kolobrodovia.

Sloveni