Slovenský klenot vybrúsený v Amerike. Rozhovor o Karolovi Strmeňovi

Pred 80 rokmi zo Slovenska utiekol talentovaný básnik, ktorého meno sa neskôr v USA spomínalo v súvislosti s nomináciou na Nobelovu cenu za literatúru. Tento básnik a exulant však nemal za sebou štát, ktorý by ho na toto ocenenie navrhol.

Slovensko má stále morálny dlh voči tvorcom slobodnej slovenskej kultúry, ktorá vznikala v exile, keď tá domáca bola deformovaná totalitnou ideológiou. Medzi emblematických predstaviteľov slovenského exilu patrí básnik, prekladateľ a univerzitný profesor Karol Strmeň. Ako skutočný skvost bol oceňovaný v zahraničí, no doma o ňom vieme aj naďalej len veľmi málo. Možno aj preto, že nedlho po vzniku Slovenskej republiky zahynul pri autonehode, a tak sa nedočkal uznania, ktoré si zasluhoval.

O živote v emigrácii a predovšetkým o neopakovateľnom Karolovi Strmeňovi hovorí americký lekár slovenského pôvodu Alojz Berec, ktorého sa po jeho príchode do USA ujali práve manželia Strmeňovci a ktorý sa stal ich blízkym rodinným priateľom.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

V Spojených štátoch žije po krátkej švajčiarskej anabáze už viac než štyridsať rokov. Ako bývalý zamestnanec SAV a elektrotechnický inžinier sa spočiatku venoval biomedicínskemu výskumu. V americkom Clevelande vyštudoval biomedicínsku techniku a neskôr v neďalekom meste Toledo aj medicínu. Lekárskej praxi sa venuje dodnes v mestečku Loxley v štáte Alabama. Popri kariére sa angažoval aj v krajanskej kultúre v oblasti hudby, literatúry a exilovej publicistiky.   

Karola Strmeňa poznal počas poslednej dekády jeho života.

V čase, keď ste sa narodili v roku 1952 na Orave, bol Karol Strmeň už sedem rokov v exile, pre vtedajší režim bol nielen ako zať Karola Sidora nepriateľskou osobou a patril k zakázaným autorom. Hovorilo vám jeho meno niečo predtým, ako ste emigrovali do zahraničia aj vy? 

Pred svojím odchodom som sa priatelil s niekoľkými publicistami zo Strmeňovej generácie, ktorí si ho dobre pamätali, ako napríklad Anton Habovštiak, Ján Hudák, Matej Pätoprstý… Týchto som považoval za svojich mentorov. Ján Hudák sa dokonca narodil v USA. Takže táto generácia o ňom vedela. A niektorí dokonca mali na policiach jeho zbierky a preklady, ktoré sa dostali do Česko-Slovenska bočnými chodníčkami.

Aké spomienky tu na seba zanechal Strmeň po dlhých rokoch od svojho nedobrovoľného odchodu? 

Pravdupovediac, boli to spomienky veľmi útržkovité, ktoré nešli do hĺbky. Žili sme za železnou oponou svoje vlastné životy, mali sme svoje vlastné problémy… Vedel som od svojich priateľov, že Strmeň žije a pracuje v Clevelande, kde žilo mnoho Slovákov. Títo vydávali svoje periodiká nielen v USA, ale aj v Kanade, kde sa z času na čas objavili Strmeňove básne. Tieto ľuďom na oboch stranách železnej opony pripomenuli, že Strmeň stále žije a tvorí.

O Strmeňovi ste sa však najviac dozvedeli od Pavla Čarnogurského, niekdajšieho poslanca za Slovenského štátu, ktorého manželka bola krstnou mamou Oľgy Sidorovej…

S Pavlom Čarnogurským starším ma zoznámil môj priateľ Janko Hudák. K nášmu stretnutiu došlo niekedy v roku 1980 v Bratislave. Strávili sme jedno popoludnie rozhovorom o Strmeňovi a o jeho manželke Oľge, ktorých navštívil niekedy v 70. rokoch v Clevelande… Pavol o ňom hovoril s veľkým rešpektom a obdivom. Obdivoval jeho znalosť jazykov, húževnatosť, prekladateľskú činnosť aj pôvodnú tvorbu. Tiež spomínal, že Strmeň mal rád spevavé vtáky, ktoré mali okolo jeho domu kŕmidlá a ktoré Strmeňovi z vďačnosti chodili zaspievať. Bývali v peknej zalesnenej oblasti na predmestí Clevelandu. To je zhruba všetko, čo si z toho rozhovoru pamätám… Cesty osudov sú kľukaté. Keď sme vtedy v Bratislave debatovali o Strmeňovi, ani vo sne by mi nenapadlo, že raz sa s ním stretnem v Clevelande, kam som vôbec nemal namierené, keď som utekal z Česko-Slovenska.

Na fotografii vyššie, zľava: reverend Andrej Pír, básnik Karol Strmeň, historik František Hrušovský, opát Teodor Juraj Kojiš, výtvarník Jozef Cincík, básnik a kňaz Mikuláš Šprinc (15. september 1952).

Vráťme sa ešte na chvíľu práve na Slovensko. Dá sa povedať, či existovalo vtedy v bežnej verejnosti nejaké reálne povedomie o slovenskom kultúrnom exile, alebo si to režim dokázal všetko ustrážiť? 

Samozrejme, že nedokázal. Počas predchádzajúceho storočia odišlo do USA, Kanady a tiež Argentíny do jedného milióna Slovákov. Niektorí natrvalo, iní len dočasne na zárobky. Takže tie putá medzi exilom a domovom nemohol režim len tak šmahom ruky popretŕhať. Pamätám si, že niektorí moji známi na Slovensku dostávali oficiálnou poštou noviny, ako napríklad Jednota či Kanadský Slovák, ktoré im predplatili ich príbuzní v USA a v Kanade. No a potom tu boli rozhlasové stanice ako Hlas Ameriky a Slobodná Európa, ktorých slovenské vysielanie viedli práve slovenskí emigranti. Tieto vysielania sa snažil predchádzajúci režim nie veľmi úspešne rušiť.

A vtedajší režim nebol veľmi úspešný ani pri vašej emigrácii v roku 1982. Ako ste sa dostali do Spojených štátov?

Pre mladého muža bez záväzkov bolo vtedy prakticky nemožné dostať vycestovacie povolenie do západnej Európy. Pomohol mi spomínaný priateľ Matej Pätoprstý, ktorý mal kontakt na správnom mieste. Meno danej osoby som sa z pochopiteľných dôvodov nikdy nedozvedel. Ako sa neskôr ukázalo, bola to dobrá „tlačenka“. Neveril som vlastným očiam, keď som napokon dostal devízový prísľub a vycestovaciu doložku na dovolenku v Taliansku. No a z tejto dovolenky som sa už nevrátil. Na nejaký čas som zamrzol vo Švajčiarsku a odtiaľ som sa napokon dostal do USA…. Náš anjel strážny nemusí mať krídla ani svätožiaru. Môže to byť úplne náhodné stretnutie s osobou, ktorú kedysi postihol rovnaký osud. Bola to nemecká lekárka a vedecká pracovníčka, ktorú aj s rodinou kedysi deportovali z Königsbergu, dnešného Kaliningradu. Tá mi sprostredkovala sponzora a zamestnávateľa v Clevelande, ktorý vôbec nebol Slovák, ani nemal k Slovensku žiadny zvláštny vzťah. Ale mnohé náhody v našom živote nie sú celkom náhodné…

Cleveland bol v tom čase ešte živým centrom amerických Slovákov…

Ak mám byť úprimný, bol som zo slovenského života v Clevelande spočiatku dosť sklamaný. Inštitúcie ako benediktínsky kláštor či slovenské kostoly vo východnom aj západnom Clevelande sa nevyhnutne amerikanizovali. Tak ako sa amerikanizovali deti slovenských prisťahovalcov. Bolo tu cítiť ten zásadný rozdiel medzi slovenskou emigráciou v prvej a druhej polovici 20. storočia. V prvej polovici storočia to bola masívna chlebová emigrácia, ktorá odišla pred hladom a biedou.

V druhej polovici 20. storočia prišla možno trochu vzdelanejšia, ale početne oveľa slabšia slovenská emigrácia. Železná opona a ostnaté drôty zamedzili príliv novej mladej generácie. Slovenský spoločenský život v Clevelande sa zredukoval na voľné skupiny priateľov, ktorí sa stretávali pri rôznych oslavách či sviatkoch ako Deň vďakyvzdania, Deň nezávislosti či Sviatok práce… Mne však najviac chýbala intelektuálne stimulujúca komunikácia s ľuďmi, čo sa venovali literatúre. Spoznal som tam napríklad slovakistu a profesora Geralda Saba, ktorý však nebol môj typ. Keďže som už predtým vedel o Strmeňovcoch, skontaktoval som sa s nimi a bol som vrelo pozvaný a prijatý.

K Strmeňovcom sa, samozrejme, ešte vrátime, no nedá sa mi ešte nepristaviť pri Clevelande, ktorý bol predsa miestom nielen spomínaného slovenského benediktínskeho opátstva s vlastnou strednou školou, ale aj Slovenského ústavu, rôznych ďalších spolkov, v neposlednom rade vynikajúceho časopisu Most… Minimálne v 50. rokoch minulého storočia bol intelektuálnym centrom Slovákov v Amerike, veď koniec-koncov aj preto sa tam Strmeňovci presťahovali z Pensylvánie… Naozaj to bola v 80. rokoch už iba minulosť?

Slovenský kultúrny a spoločenský život v USA sa v drvivej väčšine prípadov krútil okolo kostolov a náboženských organizácií. A ako iste viete, v USA je úplná odluka štátu a Cirkvi. Preto tu neexistuje ten ochranný vankúš, teda štátna pokladnica, ktorá podrží Cirkev či farnosť počas tých „neúrodných rokov“. Takže kostoly, kláštory, cirkevné školy a tak ďalej nedostanú od štátu ani cent a musia si na seba zarobiť. Žijú hlavne z podpory farníkov. Z toho dôvodu je vnútorný život a úspešnosť farnosti veľmi silno závislý od celkovej ekonomickej situácie v krajine a na pracovnom trhu. Zjednodušene povedané, bohatí farníci majú bohatú farnosť.

Strmeňovci prišli do USA na vrchole povojnovej ekonomickej konjunktúry USA, ktorá sa už nikdy viac nezopakovala. Kúpna sila obyvateľstva bola vtedy veľmi vysoká. Pracovný trh bol plný dobre platených miest vo výrobnej sfére, ktoré nevyžadovali žiadnu vyššiu kvalifikáciu ani dokonalú znalosť angličtiny. Preto slovenské komunity a farnosti po celých USA prekvitali. Nuž ale, ako sa hovorí, aj tá najkrajšia pesnička musí raz skončiť…

Ja som už prišiel do Clevelandu na konci dvoch ekonomických recesií v 70. a 80. rokoch, ktoré urobili definitívnu bodku za povojnovou konjunktúrou USA. Veľké podniky krachovali, zatvárali, prepúšťali… Veľké výrobné haly sa menili na zrúcaniny a kedysi krásne obytné štvrte sa menili na slamy. A následne farnosti chudobneli, farníkov ubúdalo. Mnohí odišli za prácou niekde inde alebo odišli na dôchodok do teplejších krajov. Ja som bol šokovaný, keď ma v roku 1984 môj sponzor viezol z letiska v západnom Clevelande do ubytovne vo východnom Clevelande. Môj prvý dojem z okna auta bol deprimujúci. Nebola to v žiadnom prípade tá Amerika, ako som si ju ja sám naivne predstavoval.

A čo sa týka napríklad strednej školy pri benediktínskom opátstve, tá si udržala svoje dobré meno dodnes. A to hlavne preto, že sa amerikanizovala. Mala dosť nie slovenských sponzorov a dobre situovaných rodičov, ktorí si mohli dovoliť platiť pomerne vysoké školné za kvalitnú výuku svojich detí…

Nakoniec, na tejto škole istý čas ako učiteľ pôsobil aj Karol Strmeň. Môžeme aj v kontexte toho, čo ste naznačili, povedať, že Strmeň si napriek všetkému predsa ešte prežil svoj americký sen, že sa stal skutočným americkým self made manom?

Isteže. Rád by som tu vyzdvihol pár možno životných náhod, možno jeho osobných a možno aj Božích rozhodnutí, ktoré zásadne ovplyvnili jeho život a tvorbu. Prvým a rozhodne nie posledným múdrym rozhodnutím bola jeho emigrácia. Ak by bol zostal na Slovensku, bola by ho tam čakala väzenská cela alebo prinajlepšom lopata. Strmeň bol veľmi nepraktický človek, preto neviem, ako by bol niesol osud obyčajného robotníka či remeselníka.

S touto otázkou úzko súvisí jeho druhé kľúčové rozhodnutie, ženba s pani Oľgou Sidorovou. Na rozdiel od Karola, Oľga bola veľmi praktická žena, ktorá ho nielenže výborne dopĺňala, ale aj podporovala. Bola jeho komplementárnou partnerkou, šoférkou, matkou a vychovávateľkou ich detí, aj prvým kritikom jeho literárnej tvorby.

Nuž a v neposlednom rade tu bolo jeho zakotvenie v Clevelande v tom najlepšom období, keď táto priemyselná metropola prežívala svoj najväčší rozkvet. Nielen ako americké veľkomesto, ale aj ako najväčšie centrum amerických Slovákov na tomto kontinente. Viete, že v 50. rokoch žilo v Clevelande viacej Slovákov než v Bratislave? 

Nie, ale je to bezpochyby zaujímavá informácia. Aké však boli začiatky priamo Strmeňovcov v americkom exile?

Hovorí sa, že prvých desať rokov v emigrácii je to najťažšie obdobie. U Strmeňovcov to bolo viac, možno dvadsať rokov, keď do toho započítame Taliansko, Pensylvániu, aj jeho štúdiá, keď sa aj s rodinou museli uskromniť. Pritom Karol stále neúnavne tvoril, z čoho sa však v emigrácii nedalo vyžiť.

Ako sa Karol Strmeň spätne pozeral na svoju vynútenú emigráciu?

Predebatovali sme na túto tému hádam jeden celý večer. Iste aj Strmeňovci prežili ťažké začiatky v emigrácii, o ktorých radi hovoria mnohí utečenci. Ale toto nebol prípad ani Karola, ani Oľgy. Keď som ich spoznal, iste už boli dávno za týmto štádiom sebaľútosti a nostalgie. Karol žil vo svojom svete literatúry, ktorý ho úplne pohltil. Takže v jeho mysli už nezostalo veľa miesta na nejaký emigrantský sentiment. Naopak, pre mnohých tvorivých ľudí, vrátane Karola Strmeňa, bola emigrácia obrovským stimulom, niečo ako doping. Tento pomohol mnohým emigrantom vypäť všetky sily, aby v živote dosiahli to, čo by neboli doma nikdy dosiahli. A keď si k tomu ešte domyslíme socialistickú alternatívu, v týchto podmienkach by Karol nikdy nebol vytvoril to, čo vytvoril v emigrácii.

Rozprávali ste sa spolu niekedy o jeho dobrodružnom úteku zo Slovenska na konci vojny? Tu sa skrýva azda najviac nezodpovedaných otázok vo vzťahu ku Karolovi Strmeňovi, ktorý bol vtedy síce ešte len vysokoškolským študentom, no zároveň už aj rešpektovaným básnikom a prekladateľom. Hovoril niekedy o tom, aká bola v tom čase jeho úloha v ilegálnych štruktúrach, ktoré mali zabezpečiť prežitie vtedajšieho slovenského režimu? Jeho vnuk mi povedal, že nikto z ich rodiny si nevie predstaviť, že by Strmeň niekedy mohol mať vôbec niečo s politikou. Bola to pre nich absolútne absurdná predstava… 

V prvom rade môžem len potvrdiť, čo ste už načrtli vo vašej otázke, a to že Strmeň bol vo svojej povahe absolútne nepolitický typ. Čo sa týka jeho aktivít, ktoré viedli k jeho emigrácii, neviem o nich vôbec nič. Ani sme o nich nikdy nehovorili. Vedel som iba to, že Strmeňovci prišli do USA cez Taliansko.

Karola som poznal prakticky iba v poslednej dekáde jeho života. Ale nevedel by som si ho predstaviť ako horlivého hejslováka na tribúne, ktorý by sa bol niekedy bil do pŕs za bezhraničnú lásku k nacistickému Nemecku, za deportáciu Židov, či za odoslanie slovenských vojakov na východný front… To prosto nebola Karolova nátura. Skôr naopak. Aj keď sa vyslovene spoločnosti nevyhýbal, Karol bol samotár zatvorený vo svojej pracovni. Na svoju satisfakciu nepotreboval potlesk, ani rečnícku tribúnu, dokonca ani čítať svoje básne na verejnosti.

Strmeňovci nechodili veľa do spoločnosti na spoločenské akcie a stretnutia, ktoré v Clevelande organizovala slovenská komunita. Raz však prišli do reči spomínaní horliví politickí rečníci a pani Oľga ich napodobnila s „oduševneným“ výrazom v tvári a sarkastickým podtónom v hlase: „A slovenský národ…!“ … to bola obľúbená fráza hejslovákov, ktorí sa radi predvádzali na verejnosti.

Treba dodať, že Karol Strmeň si až do smrti uchoval skutočne vrúcny vzťah k svojej vlasti bez týchto falošných póz. Ako vnímal vtedajší vývoj na Slovensku počas štyridsiatich rokov komunistického režimu? Vedel alebo aspoň tušil, že minimálne do určitého času bol aj v zahraničí sledovaný česko-slovenskou Štátnou bezpečnosťou?

Nebol hlúpy ani naivný. Zaiste vedel, že ho sledovali. A je tiež možné, že to bol jeden z dôvodov, prečo sa veľmi neukazoval na slovenských podujatiach v Clevelande. Ale zase napríklad mňa, o generáciu mladšieho a čerstvého socialistického emigranta Strmeňovci vôbec nepodozrievali z nejakej spolupráce s ŠtB a veľmi rýchlo sme našli spoločnú reč.

A ešte k jeho vzťahu k Slovensku… Viem, že odoberal a pravidelne a so záujmom čítal slovenské časopisy Nové slovo a Kultúra slova, ktoré som videl uňho na stole. Takže mal záujem aj celkom dobrý prehľad o tom, čo sa vtedy dialo v jazykovej aj literárnej sfére na Slovensku.

Áno, Strmeň sa snažil všetkými možnými prostriedkami ostať v kontakte so živou slovenčinou, čo je svojím spôsobom paradoxné, pretože najťažšie to mali v exile práve slovenskí literáti, ktorí svoje talenty nemali v zahraničí ako uplatniť, keďže im nikto nerozumel. Slovenčina pre nich bola v konečnom dôsledku zbytočná, museli si hľadať iné zamestnania. Čo Strmeňa motivovalo k tomu, že napriek všetkému stále tvoril aj bez čitateľov? A vôbec – ako sa vyrovnával s tým, že rozhodujúcu časť svojho života pre slovenskú literatúru neexistoval?

Použili ste to čarovné slovíčko „motivácia“. Áno, motivácia je hádam ten najdôležitejší atribút k úspešným výsledkom kdekoľvek a v čomkoľvek. Ešte pred svojou emigráciou som na Slovensku poznal viacero autorov, ktorí vytrvalo písali „do šuflíka“ bez nádeje, že to niekto niekedy publikuje a verejnosť ocení. Myslím, že tá motivácia je prvotný dar od Boha. Potom sebadisciplína. Ďalej stimulujúci vplyv prostredia a rodiny… Ako som spomínal, tiež emigrácia môže fungovať ako doping, ktorý ďalej posilní úsilie človeka v diaspóre. A v neposlednom rade pozitívna spätná väzba ako ocenenie vydavateľa, čitateľa, publika… A s tým spojené finančné zadosťučinenie.

Karol Strmeň mal všetky tieto atribúty okrem toho úplne posledného – ocenenia jeho úsilia. To je na ňom obdivuhodné, že dokázal celé roky vytrvalo tvoriť bez kontaktu so slovenskou čitateľskou verejnosťou. Nevšimol som si, že týmto nejako vážne trpel v čase, keď som ho ja poznal. No som presvedčený, že počas tých prvých dvoch ťažkých dekád aj on si musel prejsť týmto neľahkým štádiom. A je to o to ťažšie, ak je umelcova tvorba úzko spojená s jeho rodným jazykom a kultúrou. Napokon aj Strmeňovi pomohol jeho jazykový talent, keď sa nakoniec stal profesorom románskych jazykov na Clevelandskej štátnej univerzite. Toto miesto jemu aj jeho rodine zaistilo stabilné živobytie. A popritom sa mohol venovať slovenskej literárnej tvorbe, ktorá bola jeho srdcovou záležitosťou. Bez ohľadu na to, či jeho úsilie niekto ocenil, alebo nie.

Čo preňho znamenala literatúra?

Všetko. Literatúra bola jeho alfou aj omegou. Mal však veľmi vyhranený vkus. Mal autorov a témy, ktoré zbožňoval, o iné veľmi nestál. Raz si zaspomínal na svoju voľakedajšiu doktorskú dizertáciu o Claudelových ódach. Neviem, či mu táto téma sadla, alebo nie, ale bola to preňho obrovská záťaž. Zápasil s ňou niekoľko rokov a zjavne ho nesmierne vyčerpávala. Treba tu pripomenúť, že ju písal po francúzsky! Keď bola napokon jeho doktorská práca prijatá, bolo to pre Strmeňa obrovské vyslobodenie… Nakoniec, napriek všetkým spomínaným útrapám, bola jeho dizertácia vysoko ocenená francúzskou vládou.

Kedysi som prekladal nejaké state od Chestertona. A poprosil som Strmeňa, či by mi neurobil jazykovú korektúru jednej kapitoly. Chesterton je veľmi uznávaný apologét u kresťanských autorov. Preto som si myslel, že pre Strmeňa ako pedagóga a kresťanského autora to bude ľahké pierko vo vetre. Ale mýlil som sa. Odkladal to a videl som, že sa mu do toho nechcelo. Zjavne Chesterton nebol jeho typ. Navyše, ja som poznal Strmeňa v jeho pokročilejšom veku, keď ľudom ubúda toho mladíckeho entuziazmu. Napokon mi tu korektúru urobil, ale videl som, že to nebola jeho karta.

Ako teda vyzeral literárny kánon podľa Karola Strmeňa? Ktorých autorov či diela vyzdvihoval zo svetovej, ale aj slovenskej literatúry?

Tu by som chcel vyzdvihnúť Strmeňovu skromnosť. Pri našich rozhovoroch sa nikdy nechválil, čo napísal, čo preložil, alebo čo považoval za svoje najlepšie preklady. Podstatne viac sa venoval svojej práci, než jej prezentácii a reklame. Navyše, od našich rozhovorov s Karolom Strmeňom prešlo už tridsať – štyridsať rokov. Mnohé detaily mi dávno vyšumeli z hlavy. Osobne som Strmeňovi nikdy nepoložil otázku, ktorí sú jeho traja či desiati najobľúbenejší autori. Čo sa týka slovenských  básnikov, obaja sme sa zhodli na Milanovi Rúfusovi a jeho hlboko precítených básňach.

Viem, že mal veľmi rád T. S. Eliota a Henryho Vaughana, ktorých som ja vtedy nepoznal. Viac sme spolu diskutovali o mojom obľúbencovi R. M. Rilkem. Hlavne jeho vrcholné básne sú však nepreložiteľné a dajú sa naplno vychutnať iba v pôvodnom nemeckom jazyku. V tomto sme sa zhodli so Strmeňom. Tieto básne sú ako matematické rovnice, kde ma každé slovo, prefix, či sufix svoje presné miesto. A v tejto presnej kombinácii potom Rilkeho báseň či rovnica vyústi do presného a jediného správneho výsledku. Myslím, že Karol prekladal jeho skoršie a jednoduchšie básne. No ja osobne som nikdy nevidel dobré preklady spomínaných vrcholných Rilkeho básní ani do slovenčiny, ani do angličtiny.

Veľa sme hovorili o živote básnikov v diaspóre. Okrem iných autorov sme rozprávali o rímskom básnikovi Ovídiovi, ktorý svojmu vyhnanstvu podľahol.

Tiež spomínal a mal rád čínskych autorov, ktorých mená si už nepamätám. Bol som vtedy dosť zaujatý voči Číňanom vďaka moje osobnej skúsenosti, keďže som s nimi pracoval na univerzite… (úsmev).  

Spomedzi Číňanov jednoznačne vyniká Strmeňov kongeniálny preklad Tu Fua, veľkého básnika z 8. storočia, s ktorým ho spájal osud vyhnanca a možno práve preto sa doňho dokázal tak vcítiť. Na preklade Tu Fuovej poézie pracoval tri desaťročia, pod názvom Stokvetá rieka však vyšla až po jeho smrti. Okrem toho Strmeň prekladal na vysokej úrovni z dvadsiatich piatich jazykov, pričom aktívne ich ovládal trinásť, v jeho pozostalosti sa našli tisícky strán rukopisov… Strmeň bol bezpochyby exkluzívny básnický zjav nielen v slovenskom meradle. Ako ho vnímalo okolie a – ak sa to dá takto povedať – ako vnímal sám seba? Uvedomoval si svoju výnimočnosť? 

Isteže. Strmeň bol veľmi známy medzi tou vzdelanejšou vrstvou slovenskej diaspóry. A iste si uvedomoval svoj výnimočný jazykový a literárny talent a nezakopal ho do zeme, ani ho nepremárnil. Okrem týchto darov ho Pán Boh obdaril vytrvalosťou a húževnatosťou. Neviem, možno sa mýlim, ale podobne ako mnohí iní vyhranení géniovia, myslím si, že Strmeň mal Aspergerov syndróm, teda formu vysoko funkčného autizmu. Na túto diagnózu neexistuje žiadny laboratórny test, preto na tomto svojom názore nenástojím.

Mnohí géniovia s týmto syndrómom mali nezvyčajné nadanie na určite odvetvie vedy či umenia, vrátane literatúry a lingvistiky. Pritom boli často veľmi nepraktickí v riešení každodenných životných problémov. Strmeň sa napríklad nikdy nenaučil riadiť auto, čo ho muselo v jeho osobnom a profesionálnom živote veľmi obmedzovať. Okrem neho som nikdy v USA nestretol žiadneho iného profesionála, ktorý by nevedel šoférovať. Bežné praktické záležitosti v živote Strmeňovej rodiny, vrátane financií, stravy, ubytovania, potrieb pre deti a tak ďalej riešila jeho manželka.

Oľga Strmeňová bola dcérou Karola Sidora, ktorý v marci 1939, keď bol len krátko predsedom vlády autonómneho Slovenska, dokázal ako jediný vtedajší európsky politik povedať Hitlerovi nie. Išlo o povestnú nočnú návštevu Hitlerových emisárov a výzvu vyhlásiť samostatnosť Slovenska, čo Sidor odmietol. Nasledovalo vyslanectvo vo Vatikáne počas vojny a potom jeho predčasná smrť v Montreale v roku 1953… Toto prostredie, dramatický útek zo Slovenska, všetky udalosti, ktoré sa bezprostredne týkali ich rodiny, museli pani Oľgu bezpochyby formovať… Kto bola žena, ktorá stála v tieni Karola Strmeňa?

Hovorí sa, že tie najlepšie manželstvá sa uzatvárajú v nebi. Pani Oľga bola skutočným Božím požehnaním pre trochu nemotorného a do literatúry zahĺbeného Karola. Napriek jej pribúdajúcim rokom bola to žena plná energie a životného optimizmu, ktorá stala obidvomi nohami na pevnej zemi. Nebála sa chytiť do ruky kladivo, vymeniť žiarovku v Karolovej lampe, či vybaviť alebo pozháňať potrebné veci, ale aj ľudí, ak bolo treba. Pritom to nebola žiadna „sekera“ či diktátorská svokra, ktorá drží cele svoje okolie pod papučou. Medzi Strmeňovcami bol veľmi vyvážený vzťah plný vzájomného rešpektu. Boli to zjavne dobré návyky, ktoré si Oľga priviezla z rodičovského domu. Čo sa týka jej rodiny a ich dramatického odchodu zo Slovenska, nikdy sme o tom nedebatovali. Bola to pre Oľgu, ktorá žila naplno v prítomnosti, dávna minulosť, ktorú nemohla ani ovplyvniť, ani zmeniť.

Pamätám sa, keď som prišiel do Clevelandu s dvomi kuframi a nasťahoval sa do svojho prvého, úplne prázdneho bytu. Spal som na podlahe a jedol na záchode, lebo som nemal ani posteľ, ani stoličku. Pani Oľga mi vybavila v benediktínskom kláštore použitý, ale pre mňa veľmi cenný základný nábytok: stôl, stoličku a posteľ. Priviezli mi ho dvaja mnísi na starom hrdzavom nákladiaku, ktorý silno kontrastoval s mojou strnulou predstavou rehoľníckej dôstojnosti (úsmev).

Málo sa vie o tom, že Karol Strmeň preložil pre amerických Slovákov odrezaných od dodávok duchovnej literatúry z neslobodnej vlasti sám aj Nový zákon, okrem toho bezmála štyridsať rokov redigoval mesačník Ave Maria, svoju vlastnú tvorbu uzatvoril zbierkou Preblahoslavená… Čo preňho znamenala viera v Boha?

Ťažko mi na to odpovedať, pretože jeho tvorba hovorí sama za seba. Strmeňovci aj ja sme boli nábožensky založení aj praktizujúci veriaci, nebolo o čom polemizovať. Ako som už spomínal, nielen náboženský, ale aj spoločenský a kultúrny život v USA sa krútil hlavne okolo kostolov a farností. Až v emigrácii si človek, ktorý začína od nuly, uvedomí, aká dôležitá je jeho osobná infraštruktúra, vrátane priateľov a príbuzných, ktorí tu obyčajne chýbajú. Mnohí emigranti prechádzajú nezriedka aj adaptačnými krízami, ktoré môžu byť niekedy veľmi ťažké. Dobrý kňaz, tiež aktívnejší farníci, najmä tí na dôchodku, často slúžia novému príchodziemu ako odrazový mostík pri začlenení do novej spoločnosti.

Apríl roku 1994 bol pre Karola Strmeňa špeciálny. Starosta Clevelandu a guvernér štátu Ohio vyhlásili 4. apríl za Deň Karola Strmeňa, na jeho počesť sa konal slávnostný galavečer za účasti stoviek krajanov, slovenského veľvyslanca, univerzita zorganizovala španielske dni pri príležitosti udelenia Cervantesovej ceny za jeho preklady kastílskej poézie do slovenčiny… Dostalo sa mu zadosťučinenia aspoň na sklonku života?

Bohužiaľ, nebol som tam. Mal som vtedy veľmi rušný rok klinických rotácií. Myslím, že som práve vtedy robil dve rotácie v Montreale. Stretol som sa so Strmeňovcami o pár mesiacov neskôr na mojich promóciách. Vtedy spomínali tieto oslavy a pocty na Slovensku aj v Clevelande. Videl som, že mu dobre padli. Bolo to akési zadosťučinenie za tie dlhé, ale produktívne roky, ktoré strávil v ústraní svojej pracovne.

Iba trikrát mal možnosť navštíviť slobodné Slovensko. Čo to preňho znamenalo?

Veľa! Bol veľmi šťastný, že komunistický režim padol a že sa aj preňho otvorili hranice. Ak sa dobre pamätám, hovoril som s ním v roku 1993 po jeho prvej či druhej návšteve Slovenska. Vtedy sa stretol so svojím dávnym priateľom profesorom Ladislavom Hanusom, ktorého som aj ja osobne poznal, keď ešte niekedy v roku 1981 som ho navštívil na fare v Hybiach a nahral s ním asi hodinový rozhovor. Bol to Strmeňov súputník, myšlienkový a ideový brat, s ktorým ho nemilosrdne rozdelila železná opona, ale duchovne zostali stále spolu. Hanus medzitým prešiel ťažkými žalármi, Strmeň emigráciou a budovaním novej existencie v exile. Strmeň veľmi dojímavo hovoril o ich stretnutí, ktoré zjavne znamenalo pre oboch veľmi veľa: „Pokračovali sme v našom rozhovore presne tam, kde sme prestali pred päťdesiatimi rokmi…“ Obaja, Strmeň aj Hanus, napokon zomreli v tom istom roku 1994. Bola to náhoda či Boží zámer, aby mohli ďalej pokračovať v ich nedokončenom rozhovore tam na druhom svete?

Strmeň bol oceňovaný aj v zahraničí, nespomenuli sme napríklad rytiersky rád, ktorý mu udelila francúzska vláda, štátne vyznamenanie mu chystala Rumunská republika, niečo dostal aj na Slovensku… Zdalo sa, že aspoň vo vyššom veku sa dočká uznania, aké si zasluhoval. Do toho však prišla jeho tragická smrť pri autonehode v októbri 1994…

Správa o náhlej Strmeňovej smrti so mnou zatriasla. Bohužiaľ, nežil som už vtedy v Ohiu, ale v Indianapolise. Tam som robil veľmi náročnú internatúru, z ktorej sa nedalo uvoľniť. Navyše, Amerika –  zem veliká. Tie obrovské vzdialenosti sú pre mnohých Slovákov nepredstaviteľné.

Mal som po tej tragickej nehode dlhý telefonický rozhovor s pani Strmeňovou. Bola veľmi zronená. Povedala mi, že počas tej osudovej jazdy Karol práve čítal spomínaný časopis Kultúra slova, ktorý potom našli na jeho kolenách. Celý život zasvätil kultúre slova, s ňou žil aj zomrel. Bola akýmsi symbolickým záverom jeho plodného života.

Pre mňa to bola obrovská strata. Aj keď sme už neboli v blízkom kontakte, Karol bol a zostal pre mňa veľkým vzorom. Hlavne v jeho skromnosti, nenápadnosti a utiahnutosti mimo svetla reflektorov a potlesku publika, čo bolo hádam jeho najvýraznejšou vlastnosťou. A tiež v jeho húževnatosti a tvorivosti. Počas života sa mu dostalo len málo skutočného ocenenia. Hlavne na Slovensku. Napriek tomu ho to neznechutilo, ani neodradilo od toho, aby pokračoval ďalej. Andy Warhol raz vyhlásil, že v budúcnosti sa každý človek raz za život dočká pätnástich minút slávy. Strmeň sa dožil tých pätnástich minút až na úplnom konci svojho života…

marker.sk