Revizionizmus Veľkého Maďarska a prečo neveriť liberálnym europoslancom

Kvôli provokujúcemu šálu Viktora Orbána s mapou veľkého Uhorska na futbalovom západe sa zrazu roztrhlo vrece s protestmi. Nepochybne iredentu a veľkomaďarský revizionizmus treba zastaviť v zárodku. Tak som to robil vždy.

Problém teraz nie je s integritou národne vyprofilovaných politikov, ale s uveriteľnosťou ľavičiarov, progresívcov, liberálov a aj do zadku Bruselu a najmä Nemecka zapichnutých akože „kresťanských demokratov“, pokiaľ idú brániť Slovensko pred veľkomaďarskou iredentou.

Keď sme v minulosti upozorňovali na  maďarskú iredentu, tak nás práve politici tohto kmeňa a razenia pranierovali za údajné vyťahovanie „maďarskej karty“. Nikdy v minulosti, keď boli ataky Budapešti voči zvrchovanosti, suverenite či integrite územia zjavné, provokatívne a dokonca systémovo prenášané na pôdu európskych inštitúcií, vrátane spätných demaršov voči Slovenskej republike, sa razantne neozvali.

KDH aj vtedajšia „pravica“ (SDKÚ), aj ľavica (SDĽ) neváhali legitimizovať Csákyho, Duraya a ďalších účasťou Strany maďarskej koalície (SMK) vo vláde SR.

Preto neverím iniciatíve časti europoslancov na čele s Ivanom Štefancom (KDH, predtým SDKÚ-DS) v ich okázalej starosti o hranice, pretože druhým dychom podporujú na čele so „šimečkovcami“ bruselskú ideológiu multikulturalizmu a politiku migrácie s „otvorenými hranicami“.

Nie je dôvod veriť nielen probruselským, ale ani proamerickým politikom na Slovensku, pôsobiacich v Európskom parlamente kvôli Kosovu. Nielen pre súhlas s bezprecedentným bombardovaním bývalej Juhoslávie (Srbsko), ale aj pre následok a pštrosiu politiku s tichým kývnutím k vzniku „Kosova“ ako štátu. Pretože práve precedens bývalej srbskej provincie Kosovo, z ktorého sa na vôľu Washingtonu stala „republika Kosovo“ je pre slovensko-maďarské vzťahy  najpodstatnejší.

Mimochodom bol to práve ľavičiar M.Lajčák, ktorý presadil napriek Uzneseniu NR SR k neuznaniu Kosova uznávanie „kosovských“ pasov.

Preto pochybujem o postojovej a názorovej integrite probruselských europoslancov, ale aj socialistky Moniky Beňovej, ktorá mala nielen k Gyurcsánymu, ale aj k ohrozovaniu Slovenska maďarskou iredentou doteraz vlažný postoj.

Práve za socialistického premiéra Ferenca Gyurcsányho, ktorý o.i. hovoril o autonómii „Maďarov na Slovensku“, sa rapídne zhoršili nielen slovensko-maďarské vzťahy, ale aj vzťahy vlád.

Iste, dnes je módne a „trendové“ hrať sa akože na „národniarov“ – ale len pokiaľ ide o Orbána a ste na bruselskej pôde, pretože tam je Orbán za triedneho nepriateľa liberálnej demokracie.

Preto nemôžeme uveriť politikom, ktorí teraz hvooria o národnej a štátnej suverenite a v Bruseli, v Európskom parlamente podporujú zbavovanie suverenity národných štátov, vrátane Slovenska.

A tak si dovolím parafrázovať Vergíliovho veštca Láokoóna: Nedôverujem týmto bruselským „trójskym“ koňom a pochybujem o nich „daroch“, aj keď sa tvária „za Slovensko“. Prečo? Nuž lebo mám pocit, že viac ako starosť o hranice Slovenska tam v prípade europsolancov išlo o starosť o hrranice Ukrajiny a postoj Orbána ku Kyjevu a nie k Bratislave.

Rafael E. Rafaj

skspravy