Progresívny amok s názvom RTVS

Keď sa ocitne zúfalosť a zúfalci v amoku, nastáva stav ohrozenia. Progresívno – liberálne úderky sú na pokraji chorobnej až veľmi intenzívnej zúrivosti. Ich „verejnoprávna“ zbraň hromadného ničenia nimi nepovolených názorov smeruje do zberu šrotu. Téme sa aktuálne venuje národniar srdcom a historik povolaním – Anton Hrnko.

Anton Hrnko napísal komentár, z ktorého redakčne vyberáme najinšpirujúce myšlienky.

Ostentatívna arogancia vlastenectva

Tak vníma autor niekdajšie zrušenie samostatnej Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu a s súbežne s ním aj likvidáciu ich vedení a „nevhodne“ politicky rozhľadených tvorivých zamestnancov, ako aj nádeje na skvelé „biznisy v novej organizačnej schéme prichádzajúceho dvojbodkového konglomerátu. Anton Hrnko však zdôrazňuje najmä nasledovné: „Bolo to ostentatívne sémantické (významové) zrušenie slovenskej televízie a rozhlasu ako národných kultúrnych inštitúcií.“

„Už vtedy som (píše Anton Hrnko – pozn. red. HD) poukázal na to, že len komerčné televízie majú svoje mená definované nezhodným prívlastkom (napr. Radio Luxemburg), všetky verejnoprávne média v Európe ako národné kultúrne inštitúcie majú svoje mená vyjadrené zhodným prívlastkom (Magyar Televźio, Deutsches Zentralfernsehen, Česká televízia, British Broudcasting Corporation a pod.). Urobenie z našej verejnoprávnej televízie a rozhlasu dvojbodkovú inštitúciu bolo bolo presne v „tátokrajinovom“ duchu. Bolo to skrátka vytrhnutie našich verejnoprávnych médií z národného tela.

Bizarná „verejnoprávnosť“

Antonovi Hrnkovi predovšetkým prekáža to, akým spôsobom pristupuje RTV: k chápaniu verejnoprávnosti. Hoci je všeobecne známe, aká je väčšinová preferencia slovenského obyvateľstva, na obrazovku sa dostávajú len predstavitelia progresivizmu a ľudia vymývajúci ľuďom mozgy jedným smerom. Televízia ale aj rozhlas vôbec nevyjadrujú pluralitu našej spoločnosti a úplne sa vygumovali programy o našej histórii. Keď sa tam nejaké objavia, tak sú to programy často surovo falšujúce našu národnú minulosť s cieľom odcudzovať najmä mládeži našu minulosť a likvidovať pozitívnu národnú hrdosť.

Panika a zúfalosť

Pravý dôvod zdesenia aktivistov, mimovládok, ako aj najmä politických lídrov progresívneho liberalizmu na rovinu z možnej „straty“ svojej dvojbodkovej onej popisuje Anton Hrnko takto:“…Je to zneužívanie vysielacieho priestoru na seba prezentáciu a pretláčanie do verejnosti názoru, že oni sú pravda. Ak by sa v niektorej verejnoprávnej televízii hocikde vo svete objavilo také nehorázne a nekritické, vyslovene nepravdivé kritizovanie politickej moci, ktorej dala dôveru jasná väčšina slovenskej populácie, ako sa to stalo pri odovzdávaní ocenení Slnko v sieti, tak by sa vedenie televízie nedožilo rána. Ale na Slovensku je to tak. Každý zúfalec sa nespráva ináč ako zdochyňajúci kôň. Kope na všetky strany hlava nehlava.

Opravujú Marxa

Napokon, progresivizmus je v podstate neomarxizmus. „Dnes by bolo treba poopraviť Marxov úvod komunistického manifestu nasledovne: Po Európe straší strašidlo, to strašidlo sa volá Putin. Nie je v Európe záležitosti, ktorú zbabrali európske elity, alebo ktorú sa nedarí týmto elitám presadiť, lebo je hlúpa a neživotná, z ktorej by sa neobviňoval Putin. Pravdepodobne aj za to, že v chladničkách je stále zažaté svetlo, čo sa dá overiť, ak sa chladnička otvorí, je vinný Putin!“ Píše Anton Hrnko. Ďalej sa v komentári venuje eurovoľbám, ale to už je iná téma, respektíve, téma na iný článok.

hlavnydennik.sk