Príbeh človeka

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Každú chvíľu sa mal objaviť ten, koho čakal už veľmi, veľmi dávno. Nakoniec sa odzadu niesli kroky a prichádzajúci človek podišiel k Volchvovi. Sadol si vedľa neho.

– Pozdravujem ťa, Volchv, s potešením v hlase povedal Človek.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

– Vitaj, pútnik, odpovedal Volchv.

Mlčky tam sedeli, Volchv i Človek… Dlho sedeli…

– Si starý i múdry, Volchv, odrazu začal Človek rozhovor, Môj život sa mi zdá nesprávny. Zdá sa mi plný ilúzií. Chcem sa ich zbaviť. Povedz, ako to mám urobiť?

– I riekni, Človeče, prečo hľadíš na tie ilúzie?

– No asi … zamyslel sa Človek, Asi preto, že sa bojím uvidieť to, čo je za nimi.

– A to je tvoja odpoveď. Hľadaj svoje strachy, za každým z nich je ilúzia. 

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Uplynuli už tri roky od návštevy Človeka. Mal znova prísť. Nakoniec zozadu započul kroky. Prišiel Človek a povedal:

– Ďakujem ti, Volchv. Ani pamiatky neostalo po mojom predošlom živote. Rodina sa rozpadla, priatelia odišli, príbuzní ma zavrhli. No, som šťastný. Za to ti ďakujem, Volchv.

– Som rád, že to počujem, odvetil Volchv, pohliadnúc na Človeka prižmúril oči a povedal, A skutočne si sa zbavil svojich strachov? Skutočne ťa nič nedesí?

– Máš pravdu. Bojím sa. Bojím sa starnúť.

– Na základe čoho si presvedčený, že by si mal?

– Ako to, – úprimne sa udivil Človek, Všetci starnú, aj ja musím…

– A ak nemusíš? znovu prižmúril oči Volchv.

– Znamená to, a chceš povedať, že je to tiež ilúzia?

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Prešlo mnoho rokov od chvíle, keď za ním prišiel Človek. No Volchv vedel, že ešte príde. Zozadu bolo počuť kroky.

– Zdravím ťa, Volchv.

– Vitaj, Človek, odvetil Volchv… Vidím, že si stále mladý a plný síl.

– Áno, vďaka tebe. No mám ešte jednu otázku.

Človek zaváhal: Smrť. Veľmi sa bojím smrti.

– Veď predsa už poznáš princíp, usmial sa Volchv.

– Ach, takto! Znamená, aj smrť, tiež?

– Áno. Aj smrť tiež.

– A ty? chytro sa chcel opýtať Človek, no zarazil sa. Nebolo už koho sa pýtať. Na vrchu sedel sám.

– Aj ty… odpovedal Človek sám sebe.

Dlho sedel Človek na vrchu hory. Veľmi dlho. Nakoniec vstal a riekol:

– Je ešte jedna vec, ktorej sa bojím. Tá jediná, ktorej som sa vždy bál.

V tej chvíli sa svet vôkol stratil. Človek šiel. Šiel nikam. A v rukách mal štetce a farby…..