Prečo sú obviňované korporácie namiesto miliardárov, ktorí ich ovládajú?

Klasické „Cui bono?“ vysvetlenie sa najprv snaží určiť, kto sú príjemcami trestného činu, a potom hľadá možné dôkazy, že osoby, ktoré majú z trestného činu prospech, iniciovali trestný čin – možno si najali agentov, ktorí trestný čin vykonali. Títo agenti sú potom hľadaní a vyšetrovaní s cieľom nájsť dôkazy, že boli za spáchanie trestného činu odmenení príjemcami trestného činu.

V „Cui bono?“ prístup k spravodlivosti, tí, ktorí zločin vytvorili, zorganizovali a najali, by za tento zločin dostali najprísnejší trest; ich obyčajní agenti by dostali nižšie tresty.

V našich populárnych médiách sa však pri dodržiavaní tejto metodológie na nájdenie vysvetlenia a prisúdenia viny najčastejšie robí identifikácia korporácií, ktoré MOHLI zo zločinu profitovať.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru

------------------------------------

Potom, v konečnom dôsledku, ak má byť vôbec nejaké trestné stíhanie proti týmto možným príjemcom, len nižšia úroveň zamestnancov korporácie, ktorí boli motivovaní jej vrcholovým manažmentom, aby páchali zločin, sú stíhaní zákonom a kontrolujúci investori korporácie – ktorých tí peoni boli v skutočnosti agentmi investorov, ktorí pracovali v ich mene – trpia nanajvýš zlomkom 1 % ročných ziskov korporácie ako pokuty pod zápästím a ešte menej ako toto percento hodnoty vlastných akcií v korporácii. Takže:

ak dôjde k nejakému trestnému stíhaniu proti korporácii, investori tejto firmy sú neškodní a chránení zákonom.

Toto nie je „Cui bono?“ súdny systém; je to v najlepšom prípade ‚Cui bono?‘ systém „spravodlivosti“ – v skutočnosti systém nespravodlivosti.

Prečo máme systém nespravodlivosti, a nie systém spravodlivosti?

Tie isté osoby, ktoré kontrolujú veľké korporácie – a takmer všetci z nich sú miliardári, ktorí sú približne 1 000 najbohatších jednotlivcov v Spojených štátoch a kontrolujú nielen všetky veľkékorporácie, ale aj najatých lobistov týchto korporácií, ako aj všetky hlavné spravodajské médiá – sú hlavnými darcami pre politické strany a PAC, ktoré ich tiež financujú; a tým kontrolujú aj vládu USA prostredníctvom týchto agentov (vrátane prakticky každého v Kongrese) a ich miliónov podagentov, ktorí sú zamestnancami týchto agentúr.

Ako môže byť v takejto situácii spravodlivosť vôbec možná? Títo miliardári – tí, ktorí financujú Demokratickú stranu, aj tí, ktorí financujú Republikánsku stranu – sú touto vládou dobre zastúpení, ale široká verejnosť ňou nie je zastúpená takmer vôbec . Otázka teda znie: Ako môže verejnosť úspešne oklamať presvedčenie, že žije v demokracii? (keď to tak nie je)…

Neoliberálny svet na hlavu

Tu navrhnem to, čo považujem za odpoveď, ktorá vysvetľuje, ako sa táto spoločná práca vykonáva:

Dominantná ideológia týchto krajín sa v Spojených štátoch nazýva „libertarianizmus“ a v Európe „neoliberalizmus“ a platí, že aj keď je vláda nespravodlivá, ekonomika je spravodlivá – ak je „slobodná“ – pokiaľ možno nepodriadená politickej moci (vláde).

Základným presvedčením je, že korupcia pochádza od vlády a NIE zo samotnej ekonomiky

V dôsledku toho: korupcia pochádza od držiteľov verejných funkcií, ale NIE od korporácií, AK v tej partii nie je „pár zlých jabĺk“, ktoré robia to, čo korporácia nechce, aby robili .

V najhoršom prípade: korporácie sú v tomto scenári „nedbalé“. Samotná ekonomika nie je systematicky skorumpovaná.

V dôsledku toho sa na miliardárov prostredníctvom svojich investícií treba pozerať skôr ako na „tvorcov bohatstva“, než ako na podnecovateľov zločinov proti verejnosti, ktorí často využívajú verejnosť a profitujú z toho.

Aj ľavica, aj pravica… chránia tých na špici pyramídy

Tento neoliberálny alebo libertariánsky pohľad je názorom konzervatívcov (alebo „pravice“), ale je to AJ názorom liberálov (alebo „ľavice“)? Áno, a takto to je:

Karl Marx je všeobecne považovaný za zakladateľa „ľavice“ a obviňuje „buržoáziu“ alebo strednú ekonomickú triedu ako vykorisťovateľov a ľudí, ktorí profitujú z kapitalizmu alebo voľného trhu.

Neobviňoval aristokraciu – najvyššiu ekonomickú triedu, ktorá kontroluje korporácie a predstavuje to , čo sa dnes bežne nazýva „miliardári“ – z politických problémov. Naozaj veril, že príčinou je stredná trieda – a NIE alebo NIE LEN superbohatí nespravodlivosti spoločnosti.

Ak by vinil „aristokraciu“ (najbohatšiu vrstvu), nikdy by nebol schopný získať finančnú podporu od aristokracie, ktorú získal a ktorá mu umožnila publikovať. Takže: obviňoval „buržoáziu“ namiesto „aristokracie“. V dôsledku toho: ľavičiarstvo sa skorumpovalo, dokonca aj na samom začiatku. Skazila ho aristokracia.

Prvý zle zapnutý gombík: ľavicová mentalita Marxa

Marx obvinil všetkých akcionárov, a nie LEN tých, ktorí vlastnia kontrolné bloky akcií vo veľkých korporáciách – nielen „aristokraciu“ – a to je dôvod, prečo Sovieti očistili „kulakov“ alebo malých podnikateľov, a nie LEN tých pár jednotlivcov, ktorí vlastnili veľkú väčšinu národného bohatstva.

Dobrým príkladom tejto ľavicovej mentality je nedávny článok ľavicového spravodajského analytika Thomasa Faziho a video s rozhovorom pre spravodajstvo. Článok mal názov „Prichádza občianska neposlušnosť“ a o 16:50 vo videorozhovore s ním o tom dostal otázku:

„Kto sú títo ľudia? Kto má úžitok zo všetkých týchto zlých vecí?“. A Fazi odpovedal:

„No, sú to obyčajní podozriví.“ Ak si vezmeme Covid, vieme, že blokády, opatrenia Covid spôsobili obrovské škody väčšine občanov, spôsobili obrovské škody malým a stredným podnikom, ale umožnili spoločnostiam Big Tech a Big Pharma zožať miliardy, desiatky miliardové zisky a získať ešte väčšiu moc, ako už mali…

Ak sa pozrieme na súčasnú krízu, je to úplne rovnaké. V tomto prípade hovoríme o Big Oil, Big Energy, Big Gas.“

Hlavní sponzori britskej Labouristickej strany a americkej Demokratickej strany si mohli takéhoto spisovateľa najať alebo zadať subdodávateľovi, rovnako ako ho a jeho prácu financovali liberálni aristokrati za čias Marxa.

Korporácie berie na zodpovednosť – KEĎ tak robí – LEN takým spôsobom, aby chránila najväčších príjemcov korporátnych zločinov.

Ale takéto myslenie nie je progresívne; neprispieva k zvyšovaniu demokracie a k rovnakým právam a povinnostiam každého človeka podľa zákona

A neobsahuje žiadne systematické uprednostňovanie superbohatých, ani systematické očierňovanie a ďalšie oslabovanie veľmi chudobných.

Keď je „ľavičiarstvo“ blízke neoliberalizmu

V konečnom dôsledku má takéto ľavičiarstvo pozoruhodne blízko k neoliberalizmu (libertariánstvu), pretože akceptuje názor, že miliardári si najímajú ľudí na propagáciu verejnosti: že miliardári sú „podnikatelia“ namiesto „vykorisťovateľov“ a že tak zbohatli, pretože zarobil z toho každý cent a nebol závislý od štátu a jeho (miliardármi vytvoreného) systému, aby tak zbohatol.

Tento pohľad financovaný miliardármi v podstate nerozlišuje, okrem Faziho rétoriky medzi „malými a strednými podnikmi“ na jednej strane a takými medzinárodnými megakorporáciami ako ExxonMobil a Lockheed Martin na strane druhej.

A zameriava vinu proti „korporáciám“ NAMIESTO proti individuálnym príjemcom z jeho zločinov.

Toto ľavičiarstvo je falošný, zmrzačený, ľavicový, nie autentický progresivizmus

ktorý robí a DÔSLEDNE tento rozdiel – identifikáciou miliardárov, ktorí skutočne OVLÁDAJÚ tieto obrie korporácie, a snahou o zmenu zákonov tak, aby konečne poskytli ZODPOVEDNOSŤ „Cui bono?“ Je zrejmé, že miliardári nebudú financovať takýchto spisovateľov.

Eric Zeusse

O autorovi: Nová kniha investigatívneho historika Erica Zuessea, AMERICKÁ RÍŠA ZLA : Hitlerovo posmrtné víťazstvo a prečo sa spoločenské vedy potrebujú zmeniť , je o tom, ako Amerika ovládla svet po druhej svetovej vojne, aby ho zotročila miliardárom z USA a spojencov. Ich kartely získavajú svetové bohatstvo kontrolou nielen svojich „spravodajských“ médií, ale aj spoločenských „ved“ – oklamaním verejnosti. Je pravidelným prispievateľom do Global Research.

Tento článok bol pôvodne publikovaný na The Duran .

skspravy

Tags: korporátne médiá