Povinné očkovanie by momentálne bolo neodôvodniteľným útokom na slobodu a integritu spoločnosti

V princípe je možné, no musí sa aplikovať s testom racionality a proporcionality. Nezdá sa, že by v súčasnosti tieto podmienky spĺňalo, píše vo svojom článku trhový analytik a zástupca šéfredaktora TRENDu Ronald Ižip.

S prvými informáciami o infekčnosti omikronu prišla panika, ako očakávanú novú vlnu covidu zvládnuť. Prvé Rakúsko ohlásilo povinné očkovanie všetkých dospelých od februára. Nasledovalo Grécko, ktoré bude povinne očkovať ľudí nad 60 rokov. Nemecko a Belgicko k povinnému očkovaniu smerujú. Na Slovensku to bol premiér, minister zdravotníctva aj prezidentka, ktorí považujú povinné očkovanie za nevyhnutné.

Z pohľadu politika je donútenie často najlepším riešením. Z pohľadu spoločnosti je často najhorším riešením. Najmä v krajine tak rozbitej zásahmi politikov, ako je Slovensko. Nie je podstatné, či je človek zástancom alebo odporcom očkovania. Povinná vakcinácia nie je iba o boji s covidom; silno zasahuje do princípov a pravidiel, na akých je spoločnosť postavená. Otvára bojové pole, na ktorom sa stretávajú osobné slobody a verejný záujem.

Obmedziť osobné slobody ľudí môže politik len na základe racionálnych a dobre odôvodniteľných argumentov. Vytiahnuť povinné očkovanie len tak z klobúka by v slobodnej spoločnosti neprešlo.

Test rozumnosti

V roku 1901 sa objavila na severovýchode Spojených štátov epidémia smrteľných kiahní. Zaviedlo sa povinné očkovanie, no niektorí ho odmietli, odvolávajúc sa na ústavnú ochranu osobných slobôd. Medzi nich patril aj luteránsky pastor švédskeho pôvodu Henning Jacobson. Ten bol ešte ako šesťročný očkovaný vo Švédsku, no podľa jeho slov mu očkovanie spôsobilo „extrémne utrpenie“.

H. Jacobson sa v Spojených štátoch stal symbolom odporu proti povinnému očkovaniu, keď svoje ťaženie pohnal až na najvyšší súd. V spore Jacobson v. Massachusetts jeho právnici argumentovali, že ide o porušenie osobných slobôd garantovaných ústavou. Právo na odmietnutie vakcíny malo byť jedným z nich.

Sudcovia najvyššieho súdu však v roku 1905 rozhodli, že štát má právo „rozumne“ porušiť osobné slobody počas zdravotnej krízy a neprispôsobivým udeliť pokutu. „Osobná sloboda sa môže v prípade veľkého nebezpečenstva obmedziť rozumnými reguláciami, ktoré si vyžaduje ochrana verejnosti,“ tvrdil sudca John Marshall Harlan.

Toto rozhodnutie nie je až tak prekvapujúce. Aj najväčší libertariáni totižto uznávajú, že osobné slobody končia tam, kde sa ubližuje iným. Ak človek prenáša chorobu a ohrozuje ostatných ľudí, je zákonné jeho konanie obmedziť alebo pokutovať.

Avšak kľúčové posolstvo z rozhodnutia najvyššieho súdu je „test rozumnosti“. Vláda má právo zákonom obmedziť osobné slobody, ak tieto obmedzenia sú  uznané ako rozumné prostriedky na zabezpečenie verejného dobra. Jednoducho, musí existovať reálne spojenie medzi zákonom a stanoveným cieľom.

Toto reálne spojenie v časoch H. Jacobsona existovalo. Očkovanie proti kiahňam bolo jednorazové, dokázalo voči chorobe vytvoriť trvalú imunitu a zaočkovaný už chorobu neprenášal. Jeho benefity pre spoločnosť prevyšovali negatíva spojené so stratou osobnej slobody. Aj preto sa povinné očkovanie niektorých chorôb stalo trvalým prvkom modernej spoločnosti.

Situácia s covidom je však diametrálne odlišná. Nikto nevie, čo povinné očkovanie znamená – sú to dve dávky alebo očkovanie každý štvrťrok? Pre akú vekovú kategóriu? Navyše aj zaočkovaný chorobu prenáša, aj keď s o niečo nižšou pravdepodobnosťou. Očkovacia látka nie je pritom ani oficiálne schválená. A pre ďalší variant nemusí byť vakcína ani účinná. Navyše, príchod omikronu naznačuje, že ľudstvo sa pomaly blíži, aj vďaka veľkému počtu zaočkovaných, ku kolektívnej imunite. A ak aj príde povinné očkovanie, aktuálnemu stavu v nemocniciach nepomôže.

Podobné argumenty sú dôvodom, prečo v Spojených štátoch plošné opatrenia proti covidu v mnohom neprešli. Aj keď sa štátne inštitúcie odvolávali na 115-rokov staré rozhodnutie Jacobson v. Massachusetts, najvyšší súd ich svojim čerstvým verdiktom schladil.

Opatrenia na covid sa nemôžu aplikovať všeobecne, ale musia sledovať „test rozumnosti“. Aj preto sú momentálne pozastavené snahy prezidenta Bidena o zavedenie povinného očkovania alebo pravidelného testovania federálnych zamestnancov či zamestnancov vo firmách s väčším počtom ako sto zamestnancov. Najvyšší súd o osude Bidenovych zákonov rozhodne v januári.

Posledná možnosť

Povinné očkovanie rozoberala aj Svetová zdravotnícka organizácia. Identifikovala šesť etických hľadísk, na základ ktorých by sa malo prijať očkovanie ako povinné.

Prvým je nevyhnutnosť a proporcionalita. Očkovanie by malo byť povinné iba vtedy, ak je nevyhnuté a proporčné k dosiahnutému výsledku. Ináč povedané, ak nemá potenciál výrazne zmeniť trajektóriu epidémie, nemalo by byť zavádzané.    

Druhým hľadiskom sú dostatočné dôkazy o bezpečnosti vakcín. Tretím je dostatočná efektivita vakcín. Štvrtým je jej dostatočná ponuka, piatym je verejná dôvera. Politici by mali veľmi pozorne zvažovať efekt povinného očkovania na verejnú dôveru. A použiť transparentnú a jasnú analýzu etických problémov s povinným očkovaním súvisiacich.  

Povinné očkovanie proti SARS-Cov-2 by mnoho z uvedeného nespĺňalo. Hoci musí byť starostlivo zvážené, podľa Svetovej zdravotníckej organizácie by sa k nemu malo pristúpiť až po tom, ako boli vyčerpané všetky ostatné možnosti.

Na zavedenie povinného očkovania musí existovať významné reálne riziko škody; táto intervencia musí byť bezpečná a efektívna; stupeň donútenia musí byť proporčný k úrovni rizika, bezpečnosti a efektívnosti. Tieto podmienky však momentálne splnené nie sú.  

To, že povinné očkovanie je v princípe možné, nemôže znamenať, že bude vládou použité ako prázdny šek pri každej príležitosti, kedy sa vláda dostane do problémov. Často aj chybou svojej vlastnej neschopnosti situácii predísť.

Autor: Ronald Ižip – trhový analytik a zástupca šéfredaktora TRENDu

Zdroj: trend.sk