Pokúša sa nepotrebná Severoatlantická aliancia o svetovú nadvládu?

Kritické pohľady na existenciu a činnosť Severoatlantickej aliancie (NATO) sú vždy veľmi rýchlo zmietnuté zo stola, pretože západný svet vraj čelí nejednej hrozbe. Bolo tomu tak pred 76 rokmi, teda v čase vzniku aliancie, a je tomu tak aj teraz – ako počujeme z úst jej stúpencov, píše portál Blisty.

Teraz – po summite NATO v Bruseli – sa z oficiálnej úradnej správy NATO dozvedáme, že aktuálnu hrozbu predstavuje „rastúca moc“ Pekingu a „agresívne akcie“ Kremľa. Otázkou pritom zostáva, či napínanie svalov Číny a Ruska naraz vedie k niečomu, z čoho netreba mať obavy, alebo naopak, obavy sú plne na mieste. A prečo by sa vlastne európske krajiny mali upínať k vojenskej aliancii vedenej Spojenými štátmi, keď sú ich partikulárne záujmy rozdielne?

NATO proti Stalinovi. Ten už tu však nie je

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Podľa oficiálnej verzie vzniklo NATO v roku 1949 ako zábrana proti prípadnému sovietskemu útoku na západnú Európu. Pripomeňme si, že Sovietsky zväz sa v tom čase spamätával z ničivej nacistickej invázie, ktorá pripravila o život 27 miliónov jeho obyvateľov. Jeho útok proti západnej Európe sa preto vtedy nejavil ako príliš pravdepodobný. Isteže, Stalin si bezohľadne upevňoval moc vo východoeurópskych krajinách, sami Čechoslováci to okúsili na vlastnej koži, vojenský úder na západnú Európu by bol však úplne kontraproduktívny. Z oficiálnych dokumentov vyplýva, že za vznikom NATO sú skôr iné dôvody než domnelo hroziaci sovietsky úder.

Severoatlantická zmluva, známa ako Washingtonská zmluva, bola podpísaná v čase, keď sa Spojené štáty, prakticky nedotknuté vojnovým besnením, tešili neobmedzenej svetovej dominancii. Podľa jedného zo spoluautorov Washingtonskej zmluvy Thomasa Achillesa boli tŕňom v oku Bieleho domu predovšetkým silné komunistické strany Francúzska a Talianska. „Hrozilo“, že by komunisti mohli vyhrať v slobodných voľbách aj v týchto krajinách.

CIA preto v roku 1948 poskytla milión dolárov „centristickým stranám“ v Taliansku a na základe sfalšovaných listov sa pokúsila komunistov zdiskreditovať. Hlas Ameriky, vtedy plne pod kontrolou amerického ministerstva zahraničia, už v marci toho istého roku začal vysielať protikomunistickú propagandu. Nebezpečenstvo bolo zažehnané, pretože voľby nakoniec s prehľadom vyhrali kresťanskí demokrati. Vo Francúzsku bola komunistická strana v roku 1947 vylúčená z vlády. O rok neskôr získal Paríž stovky miliónov dolárov v rámci Marshallovho plánu.

Varšavská zmluva

Severoatlantická aliancia vznikla napriek úspešným machináciám namiereným proti komunistickým stranám vo Francúzsku a Taliansku. Až o šesť rokov neskôr bola založená Varšavská zmluva. Oba znepriatelené tábory disponovali plánmi na zničenie svojho nepriateľa. Kennedyho administratíva počítala s tým, že jadrová konfrontácia s Ruskom a Čínou by si vyžiadala 600 miliónov ľudských životov!

Keď sa na prelome 80. a 90. rokov začalo sovietske impérium rozkladať, zanikla aj Varšavská zmluva. Ak teda americkí stratégovia celé roky varovali pred sovietskym útokom, logicky malo zaniknúť aj NATO. Aliancia však v čase, keď už nečelila ruským hordám, potrebovala definovanie nového zmyslu existencie. Vtedajší generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer konštatoval, že úlohou aliancie je zaisťovanie bezpečnosti plynovodov a námorných trás. Navyše NATO napriek verbálnemu sľubu Michailova Gorbačovova expandovalo až k ruským hraniciam. USA by sa pritom len ťažko blahosklonne prizerali na hypotetickú expanziu Varšavského paktu v Latinskej Amerike, kedy by sa o členstvo uchádzalo Mexiko a nakoniec aj Kanada.

Hoci Severoatlantická aliancia na čele so Spojenými štátmi disponovala ohromnou silou, jej vojenské angažmán v Srbsku, Líbyi a Afganistane skončilo fiaskom. Teraz NATO mieni čeliť Rusku a Číne zároveň, čo sa javí ako čisté šialenstvo. Oficiálny dokument zvaný NATO 30 popisuje ambicióznu agendu, ktorej cieľom je silná a zjednotená aliancia v novej ére „zvýšenej globálnej konkurencie“. A ďalej čítame: „Je potrebné zaujať globálnejší postoj pri riešení globálnych výziev zameraných proti atlantskej bezpečnosti.“ Termín globálna implicitne sugeruje, že aktuálnym cieľom aliancie je ničím nerušená svetová nadvláda. 

NATO by sme nemali milovať

Hoci je kritická reflexia Severoatlantickej aliancie ako chladnokrvného anachronizmu aj naďalej tabu, popredná západná tlač začína poskytovať priestor aj neortodoxným hlasom. Historik Stephen Weirteim v texte s ironickým titulkom „Pardon, liberáli. Ale NATO by ste skutočne nemali milovať“ vytlačenom v New York Times píše, že záujmy európskych krajín sa od záujmov Spojených štátov diametrálne líšia.

Sami Európania by sa podľa autora dokázali ubrániť Rusku, ktorému však chýbajú kapacity k obsadeniu Európy, ako aj úmysel k realizácii tak rozsiahleho úderu. Francúzsko a Nemecko už dávajú nesmelo najavo, že o americkú „ochranu“ príliš nestoja. Hoci sa Európania prítomnosti amerických vojsk bránia len zriedka, táto prítomnosť so sebou prináša nesporné mínusy, ktoré Európu rozdeľujú – napríklad tlak na obmedzenie obchodu s Čínou a Ruskom, ako konštatuje Stephen Weirteim.

hlavný denník