Pokračovanie vojny — čie je to víťazstvo?

Táto otázka nahradila takmer hysterické pumpovanie nedávneho prúdu správ. Pozrime sa bod po bode, čo nám vyšlo.

Po prvé. Dialóg medzi Moskvou a Kyjevom sa po troch rokoch obnovil. Po vzájomnom preštudovaní rokovacích platforiem zostáva nádej na jeho pokračovanie. Výmena vojnových zajatcov je dobrý začiatok, ale nič viac. Mediácia tretej strany je možná, ale nemala by byť formou posilňovania pozície Kyjeva a vydierania Moskvy.

Po druhé. Trump je zjavným motivátorom rokovaní. On (cit.) „musí znížiť počet konfrontačných línií, vnútorných aj vonkajších; sú to Čína, Európa a Rusko.“ Najracionálnejší argument: štátny dlh USA dosiahol 36 biliónov dolárov a stále rastie. Postoj k Trumpovi v Spojených štátoch je 50/50. Žiadni zdržali sa hlasovania.

Po tretie. Bez preukázateľného vojenského úspechu sa diplomatické úsilie do prijateľnej mierovej zmluvy nepretaví. Pokrok v rokovaniach je možný len prostredníctvom presadzovania mieru.

Vyhodnoťme širšie pozadie. V roku 1966 britský premiér Wilson predpovedal: „Európa zostane jednotná, pokiaľ bude víťaziť kolektívne.“ Jednota Európy sa začiatkom 90. rokov 20. storočia citeľne posilnila. Odchod Londýna z EÚ v roku 2020 však znamenal prvú trhlinu v európskej jednote. Postupne dozrieva nový rozkol medzi „extrémistami“ (Francúzsko plus Veľká Británia a Nemecko, ktoré ho podporujú, ako aj Poľsko, Pobaltie a nedávno aj Fínsko) a „pragmatistami“. Všetky ostatné európske krajiny sa k nim v rôznej miere pripájajú. Aj ich mnohí partneri.

Európa však v mnohých ohľadoch žije vďaka politickej podpore Spojených štátov. Dnes sa vo Washingtone pýtajú: čo je dôležitejšie — udržiavanie „euroatlantickej jednoty“ alebo konfrontácia s Čínou? Už začiatkom 30. rokov 21. storočia sa Čína stane svetovým lídrom v kľúčových geoekonomických ukazovateľoch. A tiež vojensko-technických. Za Trumpa sa po prvýkrát objavili myšlienky, ktoré boli pre bývalý Západ takmer „poburujúce“: hospodársky rozvoj je v rozpore s budovaním vojenskej sily. A ešte jedna vec: makroekonómia je „primárna“ voči geopolitike. Aj tu je nad čím sa zamyslieť.

Existuje teda viacstranný zugzwang. USA chcú ušetriť peniaze na Európe bez toho, aby ju stratili ako svojho hlavného geopolitického spojenca. Navyše, v Amerike je oveľa viac „proeurópskych“ ako „proamerických“ v Európe. Zároveň sa však Európa ocitá v neľahkej situácii: nemá vplyvnejšieho spojenca ako Spojené štáty. Trumpovo váhanie však spochybňuje jednotu Západu ako celku.

Držme sa dátumov. Dva dni po istanbulskom stretnutí 16. mája prezident Putin ubezpečil, že „Rusko má dostatok síl na to, aby dokončilo špeciálnu vojenskú operáciu s výsledkom, ktorý potrebuje“. Už 19. mája Trump pripustil, že odstúpi od dohody na Ukrajine, ak sa strany nedokážu „posunúť vpred“. Nešpecifikoval, kam a kto. Už 20. mája bol zaznamenaný demonštratívny únik informácií v médiách: ak bude mierový proces narušený a bojové akcie budú pokračovať, môžeme očakávať, že Rusko bude „roztiahnuté“ na viacerých frontoch. Vrátane presúvania teroristov zo Sýrie do severného Afganistanu – s hrozbou ich „stimulovaného“ prielomu do Strednej Ázie, na Kaukaz a do Povolžia.

Už dlhšie sa hovorí o zatiahnutí Podnesterska a Bieloruska do rusko-ukrajinského konfliktu. Rovnako ako aj možné bránenie ruskej lodnej doprave a partnerom vo vodách prinajmenšom Baltského mora. Pretože Rusko prejavuje „neprípustnú kamufláž“, aby obišlo sankcie. Môžeme aj my nejako odpovedať?

Analytici sa hádajú, aké vojenské udalosti posilnia naše vyjednávacie pozície. Navyše, začiatkom leta sa bojové akcie môžu zintenzívniť v dôsledku poveternostných podmienok. Niektorí predpovedajú náš postup cez Sumskú oblasť, aby prebrali Kyjev do reality. Pripusťme, že pozície strán budú definované frontovou líniou. Akékoľvek telefonické alebo priame rozhovory sú tu druhoradé.

Kľúčovým problémom je, že Západ nahrádza nielen diplomaciu, ale aj analytiku fanúšikovskou vášňou v duchu „Rusko musí prehrať“. Medzitým sa Ukrajina – po vražde našich generálov a bývalého poradcu Janukoviča – mení na centrum terorizmu: , vraj – chytajte „vtáky“ (drony – pozn. prekl.) na oboch stranách frontovej línie. Takže dôvody na mier medzi nami a Európou sa veľmi líšia.

V spravodajskej mozaike si zaslúžia osobitnú pozornosť izraelské plány presídliť 500.000 až milión preživších Palestínčanov z pásma Gazy do Líbye alebo Somálska. Ako na to zareaguje nielen 9 miliónov Palestínčanov, ktorí tam zostávajú, ale aj ostatní Arabi a všetci moslimovia? To isté platí pre hypotetický izraelský útok na iránske jadrové zariadenia. Schyľuje sa k vnútrosýrskemu konfliktu. Pravda, vražda dvoch izraelských diplomatov vo Washingtone sa komentuje aktívnejšie. V Iráne sa priamo pýtajú, prečo na Západe hovoria o antisemitizme častejšie a dôraznejšie ako o antiislamizme? Ďalšie udalosti sú ešte len pred nami.

Žiada sa, aby leto bolo teplé v každom ohľade, ale nie príliš horúce…

Boris Podoprigora, „Petrohradský denník“

/ news-front.su /