„Petemkinova obrazovka“: V médiu verejnej služby sa takmer nič nezmenilo. Prečo?

Tí istí politológovia ako „experti“ na masírovanie verejnej mienky; až na malé výnimky tí istí moderátori diskusných relácií, vrátane M. Jančkárovej; ten istý štýl; to isté jednostranné komentovanie a tie isté výhovorky – napríklad na margo úniku záznamu s nehodou poslanca R. Huliaka v štúdiu po skončení relácie.

No najhoršia je tá istá angažovanosť na “pulze doby”, čiže v mene progresivizmu. Je azda náhoda, že v čase odvolávania šéfa progresívcov, Michala Šimečku, kde zaznela aj kritika smerom k nadácii, nesúcej meno je starého otca, zaradila Dvojka dve časti seriálu “ŠtB: Prísne tajné” z roku 2022, zhodou okolností aj o “disidentovi”, bývalom exponovanom súdruhovi, Milanovi Šimečkovi, starom otcovi Michala Šimečku?

Národ má azda zas uveriť naratívu o zlých komunistoch, ktorí prenasledovali “dobrých” komunistov a vytvoriť si pozitívny obraz o mene rodiny, ktorá bola na pretrase v parlamente? Epozódy kultúrnej vojny s aktivistickým premaľovávaním histórie tak veselo v médiu verejnej služby pokračujú ďalej.

Čo bombastické sa teda zmenilo v médiu verejnej služby ako to sľubovalo ministerstvo kultúry a ako na druhej strane strašili progresívci a ich kolaborantský servis? Nič alebo takmer nič, ak nerátame stopku pre jednu najtendenčnejšiu debatnú reláciu. A to sme už tri mesiace od účinnosti zákona a rok od volieb. Kozmetický marketingový potemkinovský make up nepočítam medzi zásadné či očakávané zmeny.

Zmeny a zosúladenie nemá ani kto robiť, pretože STVR stále nemá riadneho generála a manažment, ktorý by sa mohol konečne zahryznúť do stvrdnutého koláča.

Nové vetry by mali začať viať pre ľudí. Zmeny v obsahu by mali totiž vidieť, počuť a aj na svojom psychickom rozpoložení pocítiť predovšetkým respondenti – diváci a poslucháči média verejnej služby. Pretože nie politici, a ani nie zamestnanci, ale verejnosť je nositeľom práva na objektívne, vyvážené, nestranné a pluralitné informácie a informovanie.

Médium verejnej služby patrí národu a nikomu inému

Zdá sa, že politici sa uspokojili len s obrazom potemkinovskej dediny, odškrtli si fajku a venujú sa už ďalším problémom, témam a kauzám. A to už prešiel rok od volieb. A do roka a do dňa nič viditeľné, podstatné, kvalitatívne, systémové, tvorivé, inšpirujúce či upokojujúce sa neudialo.

Ukazuje sa paradoxne, že poučenie z krízového vývoja v médiu verejnej služby, slúžiaceho politickým, ideologickým a geopolitickým objednávkam si najviac k srdcu zobrala istá komerčná televízia, a nie médium verejnej služby. Teda aspoň v oblasti publicistiky, ktorá formuje verejnú mienku.

A tak jediné, čo sa zatiaľ zmenilo je formálny názov verejnoprávnej audiovizuálnej inštitúcie z RTVS na STVR, ale aj to len na papieri, pretože naďalej na obrazovke v informačných a reklamných predeloch pobehuje bodka, dvojbodka a staré vizuály.

Pritom kvôli legislatívnej zmene, ktoré mala priniesť zosúladenie obsahu vysielania s poslaním média verejnej služby bez tendenčnosti, jednostrannosti, bez nadbiehania jednej strane, bez šírenia ideologických naratívov… sme sledovali búrku v poloprázdnom pohári vody. Je smutné, že poslucháči a diváci sú aj po roku stále „smädní“ po kvalitnom, čistom, osviežujúcom mediálnom dúšku.

Rafael Rafaj / skspravy.sk /