Neúspešný prezident Chruščov a jeho ideológovia

V predvečer Chruščovovho zosadenia sedeli Andropovovi muži na Gorkého dači a narýchlo dokončili novú ústavu, ktorá predpokladala zavedenie funkcie prezidenta ZSSR, dvojkomorového parlamentu, porotného súdu a ústavného súdu. Podľa ich plánu mala v rukách strany zostať len ideológia.

Od Chruščova sa podarilo získať súhlas, po ceste do USA podporil myšlienku novej ústavy a potom sa vytvorila skupina, na ktorú dohliadal nielen tajomník ÚV KSSZ Andropov, ale aj Otto Kuusinen tajomník ÚV KSSZ a člen Predsedníctva ÚV KSSZ od roku 1957 do mája 1964. Sprisahanci však nemali čas.

Plénum Ústredného výboru KSSZ 14. októbra 1964 rozhodlo o odvolaní Nikitu Chruščova zo všetkých straníckych a štátnych funkcií. Chruščov sa k pyramíde moci dostal doslova po mŕtvolách, potom na ňu vyliezol, zničil krajinu v politike, ekonomike i kultúre a zároveň pošpinil roky práce sovietskeho ľudu a jeho víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne. Vo svojej nenávisti k Stalinovmu ZSSR nebol sám, po jeho boku stáli ideológovia, z ktorých jednému, Fiodorovi Burlackému, sa budeme venovať podrobnejšie

Formovanie Burlackého protisovietskych názorov

V jednom z rozhovorov sa Fiodor Burlacký podelil o to, že jeho protisovietske názory sa formovali v mladosti, v rodine, kde boli obaja rodičia počas prvých straníckych čistiek vylúčení zo Všezväzovej komunistickej strany boľševikov a poslaní do Taškentu. Tam v roku 1947 Fiodor za dva roky absolvoval Taškentský právny inštitút, potom prišiel do Moskvy a nastúpil na postgraduálne štúdium na Inštitúte štátu a práva Akadémie vied ZSSR. Jedného dňa počas postgraduálneho štúdia sa ocitol v byte starého boľševika. Longin Fiodorovič Gerus pochádzal zo stavropoľských kozákov, zúčastnil sa revolúcie v roku 1905, utiekol do Ameriky, vrátil sa, stal sa učiteľom angličtiny. Doma mal celú knižnicu zakázaných kníh a prepisov straníckych kongresov, kde sa Burlacký oboznámil s Kamenevovým prejavom na XIV. zjazde Všezväzovej komunistickej strany boľševikov.

To najzaujímavejšie, čo ho šokovalo, neboli Kamenevove názory; ani ho nezaujímalo, čo sa na zjazde stalo. Na zjazde však Stalin presvedčivo ukázal mylnosť názorov Zinovieva a Kameneva, ktorí nebrali do úvahy rozvoj dediny a vznik strednej triedy a požadovali jej neutralizáciu. Stalin im s odvolaním sa na Leninove prejavy, najmä na jeho dielo O dani z potravín, vysvetľoval, že dedina sa zmenila, dominantným prvkom na dedine sa stali strední roľníci a štátne hospodárstvo treba budovať vo vzťahu k hospodárstvu stredných roľníkov. Stalin kritizoval Zinovievov článok “O boľševizácii” z 18. januára 1925, kde Zinoviev písal o neutralizácii stredných vrstiev. Pripomenul, že Lenin toto heslo odmietol už na 8. zjazde, že Lenin sa postavil aj proti stanovisku Kameneva a Zinovieva. V dôsledku toho Stalin otvorene nazval Zinovieva a Kameneva liberálmi. Burlackého však vôbec nezaujímalo, čo sa na kongrese stalo, hoci ako budúci zamestnanec časopisu Komunista to potreboval vedieť. Podľa vlastných slov ho šokoval Kamenevov prejav, v ktorom sa vyslovil proti existencii vodcu a Stalina ako takého v úlohe vodcu. A čo iné mohol tento nevzdelaný Kamenev povedať?

V niektorých článkoch je Kamenev prezentovaný ako ideológ leninizmu a vzdelanejší ako Stalin. Súdiac podľa toho, že Kamenev nemal žiadne vzdelanie (v marci 1902 ho vylúčili z 1. ročníka Moskovskej univerzity), Stalin, ktorý študoval 5 rokov v seminári (na poslednú skúšku nešiel, aby nedostal kňazskú hodnosť), bol oveľa gramotnejší ako on. Pokiaľ ide o Burlackého, ešte počas štúdia na vysokej škole pevne prijal trockistické postoje, alebo, ako sám povedal, stal sa presvedčeným antistalinistom.

Myšlienky reformy

Po obhájení dizertačnej práce v roku 1951 pracoval dva roky v Prezídiu Akadémie vied. Po napísaní článku o možnosti mierového prechodu západných krajín k socializmu sa hlavný ideológ Suslov po posúdení článku vyjadril stručne: článok je jednostranný, môže byť mierová cesta, ale nemusí byť mierová cesta. Burlackého však pozvali pracovať hneď do dvoch oddelení Ústredného výboru: k Ponomarevovi na medzinárodné záležitosti a k Andropovovi na záležitosti krajín socializmu. Stretnutie s Andropovom sa podľa neho ukázalo ako najdôležitejšie v jeho živote. Burlacký sa stal vedúcim skupiny poradcov, do ktorej patrili Georgij Šachnazarov, Alexander Bovin, Georgij Arbatov a ďalší. Čo táto skupina robila?

Pestovala myšlienku prezidentsko-parlamentnej republiky. Myšlienka však zlyhala, k moci v strane a v krajine sa dostal Brežnev, ktorý nepotreboval reformátorov. Andropov im však raz na neverejnom zasadnutí rezortu povedal:

“teraz budeme ešte dôslednejšie nasledovať cestu XX. Kongresu”. Burlacký sa v tom čase, ako sám hovorí, “popálil” článkom, ktorý napísal spolu s Lenom Karpinským pre Komsomoľskú Pravdu o divadelnej cenzúre, ktorý bol, samozrejme, o cenzúre všeobecne. Odvolali ho z práce, na desať rokov exkomunikovali z tlače a na sedem rokov mu zakázali vycestovať do zahraničia.

Burlacký bol presvedčený, že keby Andropov zostal pri moci dlhšie, mohol by uskutočniť demokratický prevrat. Burlacký navrhol svoju myšlienku prezidentsko-parlamentnej republiky Gorbačovovi (v osobitnej nóte), ale ten nevedel, čo si so stranou počať. Jeľcin však začal nastoľovať otázku svojho prezidentstva. Samotný Burlacký sa vydal cestou, ktorú načrtol Andropov – začal chváliť Chruščova a zdôrazňovať správnosť rozhodnutí XX. zjazdu KSSZ. V skutočnosti začal kampaň proti Stalinovej “ohavnej demokracii”.

Burlacký pracoval v Literaturnej gazete v rokoch 1982 až 1991 – bol politickým publicistom, potom šéfredaktorom. Noviny so závideniahodnou pravidelnosťou uverejňovali úryvky z Chruščovových memoárov, kde tento s “úprimnou bolesťou” spomína na Stalinove masové represie a predstavuje sa ako verný Leninov stúpenec. V jednom z článkov sa autor Burlacký zmieňuje o tom, že si vypočul spomienky Chruščova, “syna ruského roľníka”, nahrané na magnetofónovej páske na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, ktorých pravosť potvrdil Chruščovov syn.

V ďalšom článku “Chruščov – Politický portrét v časopise Literaturnaja gazeta z 24. februára 1988 autor nepriamo potvrdzuje, že ľud Chruščova nikdy neuznal, čo ho mrzí. Osobne sa mu páčilo prirovnanie Chruščova k Shakespearovmu Claudiovi. Burlacký je autorom viacerých kníh, ktoré napísal v rokoch 1952 až 2009 o významných politických osobnostiach, medzi nimi napr: “Machiavelliho hádanka”, “Nikita Chruščov”, “Mao Ce-tung, Ťiang Čching a poradca Deng” a “Vodcovia a poradcovia od Chruščova po Jeľcina”. Celú sériu kníh o Rusku nazval “Stratené storočie Ruska”. To bola celá antistalinská politika neúspešného reformátora Fiodora Burlackého, ktorý nebol vo svojich názoroch osamotený, bol to celý tím, ktorý jeden po druhom pripravoval plány na reformu ZSSR.

armadnymagazin.sk