“Múdra” ruská raketa v Čiernom mori. Prečo sa jej hovorí “zabijak lietadlových lodí”?

Vulkan je raketa, ktorá by možno neexistovala, keby ZSSR vo svojej dobe “nezaspal” trend zvyšovania obranyschopnosti nepriateľských lietadlových lodí. Čí dedič je tento systém, komu sa podobá svojim “mozgom” a komu svojím vzhľadom?

Dňa 13. mája oslávila Čiernomorská flotila RF 238. výročie svojho založenia. A o niečo skôr, koncom apríla, raketový krížnik Moskva , vlajková loď tejto flotily a vedúca loď projektu 1164 Atlant, úspešne zasiahol protilietadlovú raketou Vulkan cieľ napodobňujúci nepriateľskú loď.

Táto raketa býva niekedy nazývaná “zabijakom lietadlových lodí”. Jej príbeh budeme musieť rozprávať od začiatku.

Situácia vo výzbroji raketových krížnikov projektu 1164 je v mnohých ohľadoch unikátna, pretože pôvodne boli vybavené raketovým systémom Bazalt, ktorý bol zaradený do výzbroje v roku 1975. Sovietsky zväz sa s týmto typom zbraní skutočne oneskoril. Bazalt je pomerne veľká protilodná strela s dĺžkou viac ako 10 metrov s doletom až 500 kilometrov. Hlavným cieľom týchto protilodných rakiet sú lietadlové lode. Ale faktom je, že v polovici 70. rokov sa lietadlové lode prakticky prestali týchto rakiet “báť”. História bola taká, že dočasne obranné systémy predčili možnosti útočných systémov.

Na konci 60. rokov, kedy práce na vytvorení Bazalto už boli v plnom prúde, bolo jasné, že lietadlové lode potenciálneho protivníka získajú nebývalé obranné možnosti – stíhačky F-14 vybavené najnovším viackanálovým radarom a raketami AIM-54 Phoenix s veľkým dosahom, ktoré mohli strieľať na niekoľko cieľov súčasne.

Tieto antirakety fungovali spoločne s hliadkovými lietadlami Grumman E-2 Hawkeye radiolokačného dozoru na veľké vzdialenosti a poskytovali lietadlovej lodi ochranu pred útočiacimi lietadlami a riadenými strelami na pomerne veľkú vzdialenosť – minimálne 300-500 kilometrov. To spôsobilo, že zničenie lietadlovej lode vtedajšími sovietskymi protilodnými raketami bolo takmer nesplniteľným úlohou.
Nosič protilodných rakiet musel urobiť samovražedný krok – priblížiť sa k odpaľovaciemu dosahu rakety a s vysokou pravdepodobnosťou byť odhalený údernými silami lietadlovej lode alebo jej ochranou. Výsledok takého odhalenia je úplne predvídateľný.

Raketa podobná stíhačke MiG-21
Objavili sa prinajmenšom dve úlohy: po prvé zvýšiť dolet rakiet, aby bola zaistená bezpečnosť samotného nosiča týchto rakiet. Po druhé, protilietadlové strely mali preraziť protivzdušnú obranu lietadlovej lode. Riešenie bolo nájdené v najnovšom projekte tej doby: v letoch vysokou nadzvukovou rýchlosťou a počítačových technológiách.

Vzhľadom na nové skutočnosti v obrane lietadlových lodí začal vojensko-priemyselný komplex ZSSR na začiatku 70. rokov vývoj najnovšej nadzvukovej protilodnej strely Granit, ktorá svojou konštrukciou pripomínala nadzvukovú stíhačku MiG-21 s trojuholníkovým krídlom a niesla silnú 500kilogramovou obrnenú bojovú hlavicu.

Bojová hlavica je obrnená preto, aby aj v prípade, ak by raketa bola zasiahnutá lodným delostrelectvom malého kalibru, hlavica pokračovala v lete vďaka zotrvačnosti a zasiahla loď. Samozrejme, rovnako ako všetky rakety tejto triedy, mohol Granit niesť aj jadrovú hlavicu, ktorá by zaručene zničila akúkoľvek veľkú loď a pravdepodobne aj časť jej sprievodných lodí.

Ale ani rýchlosť 3000 kilometrov za hodinu a vysoká schopnosť novej rakety prežiť nestačili na to, aby prenikla do komplexnej obrany lietadlovej lode. Raketa Granit je veľmi múdra – je to prvá raketa, ktorá dokáže “komunikovať” s inými raketami rovnakého typu v salve niekoľkých rakiet a koordinovať skupinový útok, či už ide o jediný alebo skupinový cieľ.

Na čo potrebuje “zabijak lietadlových lodí” takmer umelú inteligenciu?
V priebehu matematického modelovania bolo zistené, že súčasný útok dvadsiatich nadzvukových striel z rôznych smerov môže byť korunovaný úspechom – 2-3 strely môžu úspešne zasiahnuť hlavný cieľ skupiny lietadlových lodí a niektoré ďalšie môžu zasiahnuť sprievodné lode. V podstate približne tak boli plánované útoky raketonosných lietadiel na lietadlové lode – z rôznych smerov zo synchronizáciou vo chvíli útoku. To maximalizovalo rozloženie síl krídla lietadlovej lodi a umožnilo niekoľkých raketám preraziť k cieľu.

K realizácii takéhoto radenia rakiet po odpálení bolo nutné vytvoriť špeciálny riadiaci systém s koordináciou rakiet medzi sebou pomocou komunikačného systému a počítača, ktorý raketám vydáva príkazy. Pretože rakety museli medzi sebou “komunikovať”, stala sa očividnou ďalšia možnosť – vyslať dopredu prieskumnú raketu, ktorá vo veľkej výške pravidelne zapína svoj lokátor a dáva ostatným raketám všetky informácie o cieľoch.

Pritom ostatné rakety lietajú v režime rádiového ticha a na príkazy prieskumnej rakety sa rozletujú rôznymi smermi. Ak je taká raketa zostrelená, “kŕdeľ” sa to dozvie a pomocou nepríliš zložitého algoritmu zvolí nového “vodcu”. A tak ďalej až do úplného rozdelenia cieľov medzi “kŕdeľ” rakiet, po ktorom nasleduje záverečná etapa – let k cieľom v extrémne nízkych výškach s využitím manévrov proti antiraketám.

Skúšky rakiet Granit ukázali, že konštruktérom sa podarilo vytvoriť “zabijaka lietadlových lodí”, vybaveného prakticky umelou inteligenciou. Pre zaručené zničenie cieľovej lietadlovej lode boli lode a ponorky vybavené najmenej dvadsiatimi odpaľovačmi rakiet Granit. Plná salva rakiet mala buď zničiť alebo zneškodniť buď veľkú chránenú loď, alebo dokonca skupinu lodí krytých “dáždnikom” modernej protivzdušnej obrany.

Teraz sú Granitmi vybavené ponorky projektu 949A Antej, ktoré prepravujú 24 rakiet každá, a jadrové krížniky projektov 1144 a 11442 (Peter Veľký) – každý po 20 raketách.

Mozog Granitu, zovňajšok Bazaltu
Ale zložitému Bazaltu, od ktorého som začal svoje rozprávanie, sa už prispôsobovali ponorky i lode. Aby sa nemuseli rušiť stavebné programy, bola na základe rakiet Bazalt vytvorená modifikácie s novým, ekonomickejším motorom, vylepšená štartovacia fáza a novým riadiacim systémom. To je práve P-1000 Vulkan, ktorý zdedil “mozog” (alebo aspoň jeho polovicu) po Granite a zovňajšok po Bazalte. No a nielen vzhľad: Vulkan bolo možné použiť z odpaľovacích zariadení Bazaltu a v priebehu modernizácie mali tieto rakety nahradiť na všetkých nosičoch.

Maximálny dosah Vulkan je až 700 kilometrov, rýchlosť až 2,5 Ma. V roku 1986 bola autorom rakety udelená Leninovho cena ZSSR, o rok neskôr bol komplex prijatý do výzbroje námorníctva ZSSR a v roku 1989 bol do flotily prijatý aj prvý nosič Vulkanu, raketový krížnik Červona Ukrajina, ktorý bol neskôr premenovaný na Varjag. Takýto raketový krížnik nesie 16 rakiet Vulkan, čo je jeho hlavná protilodná zbraň.

Potom dostal možnosť používať tento typ rakiet aj raketový krížnik Moskva, ktorý na konci 90. rokov a po roku 2000 prešiel opravou a modernizáciou. A na konci apríla 2021, ako uviedlo ministerstvo obrany, krížnik Moskva prvýkrát v novodobej histórii ruskej flotily vypálil rakety Vulkan z komplexu Bazalt.

Ďalším vývojom Granitu a Vulkanov sú najnovšie ruské rakety Onix a Zirkón , ktoré budú mať nemenej vyberanú inteligenciu, ale už na základe najmodernejších technológií.
Dmitrij Kornev

armádny magazín