Matej Hrebenda - slepec, ktorý učil Slovákov čítať

Matej Hrebenda – slepec, ktorý učil Slovákov čítať

Ilustračné foto: Alfons Morales – Unsplash

Matej Hrebenda, bol prvý podomový predavač kníh, prvý kolportér. Bol telom aj dušou oddaný Slovensku, slovenskému jazyku a knihám. Svetská sláva mu bola celkom ľahostajná, ale v jeho čase ho poznal snáď každý Slovák a Slovenka, kto vedel čítať. Matej Hrebenda sa najviac zo všetkých zaslúžil o to, aby sa slová slovenských a českých národných buditeľov dostali do každej slovenskej domácnosti.

Knihy miloval od detstva

Narodil sa 10. 3. 1796 v osade Píla v Malohontskej stolici. Hrebendov otec bol v tom čase v tejto osade notárom. No ako Hrebenda píše vo vlastnoručnom životopise z roku 1860, jeho otec nikdy dlho nevydržal na jednom mieste a pri jednej práci. Vystriedal mnoho miest a povolaní a pohyboval sa aj po Liptove a Turci, ktorý bol rodným krajom jeho manželky. Matej Hrebenda sa teda cez otca už ako malý dostal ku knihám a naučil sa mať ich rád.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru

------------------------------------

Mal však vrodenú zrakovú vadu. Spomína si, že už ako päťročnému sa mu deti pri hre posmievali, ako deväťročný už nemohol čítať knihy pri umelom svetle (petrolejka) a ako pätnásťročný nevidel na písmo už ani cez deň. Bol teda odkázaný, aby mu knihy predčítali iní a spoliehal sa na vlastnú pamäť, tú si vypestoval tak, že aj ako starý čítal spamäti z kníh, ktoré si nosil v hlave. Keď mal 10 rokov, zomrela mu mama a otec sa o tri deti nedokázal postarať. A tak si ich do opatrovania zobrali susedia a rodina, otec sa aj druhý raz oženil a Matej sa životom pretĺkal ako sa dalo. Na viacerých miestach na Slovensku pôsobil ako mendík – učiteľov pomocník. Nejaký čas takto vypomáhal aj otcovi.

Domovom sa mu stala Hačava, malá obec na strednom Slovensku medzi Tisovcom a Hnúšťou. Aby nemusel ako slabozraký chodiť po žobraní a uživil sa sám, prijal ako 20-ročný službu obecného hlásnika. V tomto čase kvôli stavbe novej cesty zbúrali obecnú školu a obec si mala postaviť novú. Občania urobili zbierku, ale nestačilo to. Tak Matej Hrebenda, ako jeden z mála vzdelaných v obci, zostavil listy so žiadosťami o podporu a prvý raz sa s priateľom z obce vydal pešo po Slovensku vyhľadávať dobrodincov, ktorí by prispeli na stavbu školy. Takýchto ciest vykonal v rokoch 1822 až 1825 až päť a na každej ceste sa snažil vyhľadávať zámožnejších a vzdelaných ľudí, ktorým by malo záležať na niekoľkých deťoch v zapadnutej dedinke Hačava.

Putovanie pešo po Slovensku

Svojrázna postava Mateja Hrebendu, jeho láska ku knihám, ktoré od mladosti zhromažďoval, jeho vynikajúca pamäť a pohotové skladanie veršov k piesňam nedovolili, aby na neho ľudia, ktorých stretol, rýchlo zabudli. Na svojich cestách sa zoznámil s mnohými významnými ľuďmi. Neskôr si zvykol nosiť so sebou aj pamätník a nechal si urobiť zápis od slávnych osobností. Veľmi si cenil známosť s Janom Kollárom, autorom Slávy dcery, ale sotva vnímal, že je slávnou osobnosťou aj on. Čudoval sa, že mladí ľudia radi s ním trávili čas pri rozprávaní a speve, keď niekam prišiel a vo svojom životopise tú svoju slávu odbavil poznámkou: „A mnoho jest i takých, ktorí ma ani nevideli, a znali o mne.“

Typickou pre jeho ďalšie pôsobenie bola známosť s Gašparom Fejerpataky-Belopotockým, kníhkupcom a vydavateľom z Liptovského Mikuláša. Hrebenda si od neho v krošni často odnášal desiatky kníh, no aj čoraz populárnejších slovenských kalendárov a roznášal ich po obciach. Propagoval čítanie v slovenskom a českom jazyku. Český jazyk zdôrazňujem úmyselne, lebo Hrebenda v tom nerobil veľký rozdiel, veď mu u nás všetci rozumeli a vo svojom životopise zvlášť hrdo spomína na to, že všetky verzie králickej biblie mu prešli rukami, aj tá najstaršia z roku 1487 vytlačená v Kutnej Hore. Za zmienku stojí aj spolupráca s českým pedagógom a filozofom Karlom Slavojom Amerlingom, ktorému pomáhal rozširovať osvetové publikácie medzi slovenským ľudom.

Niekoľko zväzkov Hrebendových príležitostných básní sa zachovalo hlavne vďaka ochotným cudzím rukám, ktoré ich zapisovali. Prvým bol Hrebendov otec. Ten ich hrdo rozdával priateľom a známym. No neskôr si takýchto ochotných ľudí musel Hrebenda hľadať. Vyššie je ukážka z jeho Knižečky veršovných vinšov rozličných kresťanských mien.

Slepý a chudobný, ale šťastný

Do roku 1842 ešte Hrebenda chodieval po Slovensku sám, no vtedy mu zrak už natoľko zoslabol, že sa pri niekoľkých nehodách aj zranil a už potreboval pomoc a vodcu. Hrebenda bol aj dva razy ženatý. S prvou manželkou bol len päť rokov a mal s ňou dve deti. Syn ho opustil ešte ako veľmi mladý a v čase písania svojho životopisu už o ňom Hrebenda nič nevedel, no dcéra ho napokon na Hačave doopatrovala. To, ako popisuje svoje rodinné záležitosti v životopise, farbisto dokresľuje spôsob, akým pristupoval k životu i svojmu celoživotnému hendikepu:

„Roku 1831 rozmnožila sa v krajine našej cholera a 9. augusta i moju manželku zachvátila a umorila. Poldruha roka zostal som vdovcom, až do odchodu sestry nebohej manželky mojej. Potom som sa zas o druhú manželku starať musel. Tú som našiel v Čiernej Lehote a menuje sa Anna Choljava. Poradila mi ju tamojšia toho času pani farárka Mária Subsilvány, ktorú i v hrobe za to blahoslavím. Sme síce obaja chybní a žobráci, ja slepý a moja manželka chromá na nohy, ale obaja po tento deň šťastní a spokojní s naším lósom a stavom, lebo hoci nič nemáme, nič nám ani nechybuje.“

Keď Hrebendovi zoslabli nohy a nevládal chodiť, predával ako trafikant tabak, sviečky, ocot. Tak sa snažil zarábať si na skromné živobytie až do smrti, ktorá si poňho prišla 16. 3. 1880.

Hrebenda sa narodil i zomrel v marci, práve preto je na Slovensku tento mesiac od roku 1955 vyhlásený ako mesiac knihy.