Krvilační? Áno! Bastardi? Nie! … alebo prečo má Robert Fico podľa exriaditeľa kontrarozviedky SIS Petra Tótha pravdu, ale aj sa zároveň mýli

Bývalý novinár a exriaditeľ kontrarozviedky Slovenskej informačnej služby Peter Tóth komentoval vyjadrenie predsedu vlády SR Roberta Fica (Smer-SSD) na adresu novinárov z progresívno-liberálnych červených denníčkov & spol.

Hneď na začiatku by som rád ozrejmil, že s podstatou včerajšej nakladačky Roberta Fica médiám úplne súhlasím. Mám len niekoľko technických poznámok.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Nesúhlasím so slovným spojením „krvilační bastardi“, pretože miešané plemená psov sú zväčša veľmi zdravé a najmä mimoriadne milé stvorenia. Slovenskí novinári sú krvilační, avšak od zdravého rozumu a milých bytostí majú tak ďaleko ako krv a nervy vyciciavajúce komáre od lienok.

Bezvýhradne súhlasím s názorom, že 95, ak nie 99 percent slovenských novinárov sú nevzdelaní ignoranti. A z akéhosi nepochopiteľného dôvodu sú, akoby zámerne, vyberaní do redakčných stavov práve najarogantnejší spomedzi arogantných. Nemyslím si však, ako to navrhuje Robert Fico, že by situácii prospelo, ak by všetci povinne absolvovali štúdium na katedre žurnalistiky alebo aspoň nejaký doškoľovací kurz na tomto type vzdelávacieho zariadenia.

Katedry žurnalistiky produkujú presne ten typ personálneho substrátu slovenských médií, aký vytáča do biela Roberta Fica a ďalších 70 percent populácie Slovenska. Žurnalistika ako vedný odbor je sám o sebe nezmysel. Žurnalistika môže mať zmysel maximálne ako dvojsemestrálny kurz niektorých naratívnych techník a novinárskych foriem – od písaných, po audiovizuálne, spojený s dejinami slovenskej a svetovej novinárskej praxe (napríklad od vzdelaného Štúra po chudobného duchom Šimečku).

Ak nemá novinár riadne vzdelanie v niektorom zo skutočných vedných odborov, nemá o čom písať ani hovoriť. Môže produkovať makulatúru alebo kývať pántom na sánkach, ale nič zmysluplné z toho nepovstane. Novinár, ktorý neovláda trestné právo, kriminalistiku a kriminológiu, nemôže zasvätene písať o trestných kauzách. Ak k tomu pustíte také tupelo, ako je Tódová, rovno môžete dať do daru nabitý a odistený guľomet rozdrapenému päťročnému decku.

Médiá zamestnávajú nevzdelancov a tupcov preto, lebo je to lacnejšie, ako mať v stave vzdelaných, rozhľadených a triezvo uvažujúcich ľudí. Nevzdelanými tupcami s krvavými očami sa navyše oveľa ľahšie manipuluje ako s primerane vzdelanými a rozvážnymi jedincami.

Vydavateľmi a vysielateľmi médií sú obchodné spoločnosti. Reprezentujú preto výhrade súkromný, nie verejný záujem. Ak sa majú stať zamestnanci týchto obchodných spoločností partnermi štátnych orgánov na diskusiu o solídnom informovaní verejnosti, musia si najprv urobiť poriadky so svojím nevzdelaným, arogantným a často aj zákerným personálom.

Až keď sa sami zmenia – prípadne príjmu stavovské opatrenia na zvýšenie odbornosti, serióznosti aj externej kontroly –, až potom sa bude môcť začať diskusia o budovaní korektných vzťahov medzi štátom a médiami, založenom na obojstrannom rešpekte a vzájomnej úcte.

Zdroj: Facebook Ďateľ / InfoVojna