Koalícia to nezbadala? Prezidentke nešlo o „riadny chod“ envirorezortu, ale o jeho (ideologické) „nasmerovanie“!

Kľúčová dilema je, čo je vlastne riadny chod ústavných orgánov?

Podľa článku 101 Ústavy SR prezident „svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“. Výklad významu/významov tohto pojmu môže byť buď logicky vecný, alebo právne kľučkujúco pomerne široký. Prikláňam sa na pragmatickú, teda vecnú a všeobecne jasne zrozumiteľnú stranu, lebo to má byť aj základ tvorenia právnych noriem a ich všeobecnej zrozumiteľnosti pre občana.

Čím viac sa právnymi kľučkami a filipikami vŕtame aj v tomto pojmovo jednoduchom význame spojenia „riadny chod“, tým viac sa odkláňame od jadra pojmu aj výkladu k subjektívnym názorovým kľučkám či až k ideologickým predstavám a politickému presvedčeniu, ktoré tu nemajú čo hľadať. Práve s týmto odstupom mala však Zuzana Čaputová trvalý a zásadný problém. Je a bola priveľmi angažovaná.

Svojvoľno-arbitrárny výklad ústavy

Zamotala sa dôvodmi, ktoré nie sú čisto ústavné, resp. nemajú oporu v zákone, na čo poukázal aj Štefan Harabin: „Nevymenovanie Huliaka za ministra životného prostredia len preto, že má iný názor na klimatickú krízu ako Čaputová, je u nej nesporným prejavom svojvoľného-arbitrárneho výkladu ústavy“.

Prezidentská kancelária uviedla, že hlava štátu „je presvedčená, že na rozdiel od ďalších nominantov v prípade Rudolfa Huliaka existujú ústavno-právne dôvody, a to v takej intenzite, že nemôže zastávať post ministra životného prostredia.”

Slovné spojenie ústavno-právne môže byť týmto odklonom hlavy štátu od jedine legitímneho dôvodu, ktorý musí byť „zákonný“. Pretože ústava zakazuje prezidentovi svojvoľný výklad a aj hlava štátu sa musí držať zákona a postupovať v zmysle zákona. Zuzana Čaputová totiž neuviedla, aké konkrétne „zákonné“ prekážky má Huliak na výkon ministra.

Faktom síce je, že už v minulosti prezidenti posudzovali zákonné prekážky na vymenovanie, ale išlo buď o generálneho prokurátora alebo o člena vedenia Národnej banky Slovenska, kde sú ustanovené konkrétne (prevažne odborné) predpoklady, ktoré musí kandidát spĺňať.

Dôležitá je aj gramatika a lexika

A opäť sme pri lexike a sémantike, ktorú musí rešpektovať aj úrad prezidenta, aj ústavný súd a ďalšie ústavné orgány, tvoriace legislatívu, pretože zákon o štátnom jazyku sa vzťahuje aj na všetky štátne orgány, ktoré ho musia používať v úradnom styku, vrátane výberu zrozumiteľných a jednoznačne pojmovo-výkladových lexikálnych prostriedkov, tobôž v legislatívne či úradných rozhodnutiach.

Veď podľa §3 ods.2 zákona 270/1995 Z.z. sa v štátnom jazyku vydávajú všetky zákony a nariadenia vlády. Niektorí právnici, spochybňujúci gramatický vid (prezident vymenúva/vymenuje) by si mohli viac naštudovať slovenskú gramatiku.

A teraz vecne. Kľúčovým pojmom, aj faktorom na posúdenia kandidáta tak môžu byť len zákonom ustanovené podmienky na výkon funkcie. Medzi takéto môže patriť napríklad ovládanie štátneho či cudzieho jazyka na zabezpečenie riadneho chodu výkonu funkcie. V žiadnom prípade nie postoje nominanta na funkciu ministra. Keďže táto funkcia je predovšetkým politická nemôže sa formálne namietnuť ani odbornosť, hoci sa nám to môže zdať logické. Lenže ak napríklad nemocnice dnes už bežne neriadia lekári, ale manažéri a rozhoduje sa v nich o tom najdôležitejšom – o zdraví človeka, tak o čom je potom reč?

Chod znamená len funkčnosť systému, nie jeho nasmerovanie

Výklad pojmu „riadny chod“ totiž znamená funkčnosť, teda schopnosť konkrétneho ústavného orgánu zasadať a prijímať akékoľvek – teda nielen očakávané – rozhodnutia, ktoré sú v jeho kompetencii a v prípade zodpovedného ústavného činiteľa jeho schopnosť riadiť – manažovať rezort.

Riadny chod neznamená zabezpečiť obsahovú či postojovú integritu orgánu alebo jeho reprezentanta, čiže nemôže ísť o posudzovanie vhodnosti na podklade hodnotenia „správnosti“ myslenia, čiže akéhosi zošnurovaného úzusu, pretože by to popieralo základné nescudziteľné práva každého na slobodu myslenia, čiže slobodu slova a prejavu, bez ktorých nie je možná demokracia. A jej zabezpečenie musí stáť v pluralitnej demokracii vyššie ako čokoľvek iné.

Lebo ak nie je garantované demokratické prostredie, všetko ostatné je predsa zbytočné politikárčenie a mlátenie prázdnej slamy bez ohľadu na to, či cep práve v ruke drží hlava štátu alebo niekto iný. To by sme rovno mohli zriadiť orwelovské či dnes už progresivistické „ministerstvo pravdy“, ktorého úlohou by bolo posudzovanie vhodnosti každého na nejaký výkon verejnej funkcie podľa jeho názorov. V demokracii nemá čo takéto kádrovanie hľadať, lebo Huliak dostal okrem zvolenej legitimity poslanca aj silný mandát v krúžkoch od voličov, teda aj so svojimi názormi.

Nakoniec jeden príklad za všetky. Počas pandémie nového koronavírusu musel byť zabezpečený riadny chod parlamentu, ktorý je v pluralitnej parlamentnej demokracii najdôležitejší ústavný orgán.

Vo februári 2021 tak poslanci schválili novelu zákona č. 288/2021 Z. z., ktorou sa menil a doplnil zákon č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku NR SR tak, že sa umožnilo aj rokovanie a hlasovanie per rollam, prípadne videokonferenčne, vrátane audiovizuálnych prenosov z týchto rokovaní. Došlo teda k sfunkčneniu zákonodarného zboru systémom, nie posudzovaním, či ten alebo onen poslanec bude hlasovať v súlade s oficiálnou verziou príbehu, či verí alebo neverí na pandémiu, pretože to je výsostná vec každého občana aj každého ústavného činiteľa.

Čaputovská “logika”

Podľa čaputovskej „logiky“ by sme však museli posudzovať aj postoje zákonodarcov a vylúčiť tých z hlasovania o tzv. pandemických opatreniach, ktorí by nezdieľali momentálne oficiálne (fóbické) postoje k šíreniu covidu-19, čo je typické pre zmýšľanie progresívnych fanatikov, ohrozujúcich systémovo pluralitnú demokraciu a základné právo človeka na slobodu slova a presvedčenia.

Inak je bizarné, že prezident má v ústave garantované rozhodovanie podľa svojho “svedomia a presvedčenia“, ale už nie minister vlády, ktorý sa za výkon svojej funkcie zodpovedá parlamentu a nie hlave štátu.

Vojna v pohári vody bola o presadení ideológie v politike

Táto vojna v pohári vody bola v skutočnosti o ideologizácii politiky, do ktorej sa aktívne vkladá aj prezidentka, napríklad obhajobou ideologických naratívov klimatickej hrozby, za čo jej zatlieskali aj angažovaní aktivisti z politicko-ideologického spektra tretieho sektora, presadzujúci rôzne ideologické dogmy, ktorými sa však podľa Ústavy nesmie Slovenská republika riadiť. A zohľadňovať ich nesmie ani prezidentka a už vôbec nie pri riadení a výkone svojej funkcie.

Prezidentka má však inú predstavu a tak si Zuzana Čapurová zapíše do histórie rozpor s hierarchicky dôležitým a smerodajným Prvým článkom Ústavy SR – neriadiť sa nijakou, teda ani nie „trendovou“ zelenou ideológiou, čiže klimatofóbiou.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa analýzami, mediálnou a komunikačnou politikou a slobodou slova a prejavu. Pôsobí ako podpredseda Politických väzňov ZPKO (III.odboj), čestný predseda Inštitútu národnej politiky Ľ.Štúra a riaditeľ Aliancie za čistú hru-Clarify. . V rokoch 2016-2021 publikoval sériu analytických článkov o pozadí a prepojeniach ideologických („sorošovských“) mimovládnych organizácií.

Ilustračné foto: SKsprávy