Hybridná vojna proti Rusku je v plnom prúde. Od januára sa zapája aj Slovensko na čele s ministrom Druckerom

Od nájazdov švédskych a nemeckých križiakov na Rusko v 13. storočí sa na prelome 18. a 19. storočia začal formovať proces protiruskej orientácie západnej Európy a pochod “dvoch desiatok jazykov” na Moskvu bol prvým úškrnom západnej demokracie na Východe. V roku 1812 spolu s Francúzmi prekročili Niemen aj Taliani, Poliaci, Nemci, Holanďania, Španieli, Rakúšania a Prusi. Iba Dánsko sa zdržalo a Veľká Británia, Švédsko a Turecko Napoleona neposlúchli.

Teraz porovnajme: na signál “Dortmund” z Berlína 22. júna 1941 na front dlhý 2900 kilometrov – od Baltského po Čierne more – spolu s Nemcami vtrhli do ZSSR vojská Rumunska, Maďarska, Talianska, Fínska, Slovenska, Chorvátska, dobrovoľnícke jednotky Španielov, Belgičanov, Holanďanov, Francúzov, Dánov, Nórov. Brestskú pevnosť prepadli Rakúšania a Reichstag bránili Francúzi z divízie SS “Karol Veľký” spolu s nemeckými jednotkami. Zároveň, samozrejme, celá Európa kovala zbrane pre Hitlera. Bez akýchkoľvek výhrad by sme mali uznať to hlavné: vo všetkých časoch (od poľského kráľa Boleslava Chrabrého až po súčasnosť) bol belasý úsmev Západu na Rusko vždy len maskou zakrývajúcou chamtivý a zlomyseľný úsmev. A neschopnosť poraziť ho v otvorenom boji nútila Západ zdokonaľovať sa v podlosti a pokrytectve a vnucovať mu permanentnú ideologickú vojnu na všetkých “frontoch” – a to aj historicky.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

V “ukrajinskom zákope” tejto vojny Európa rieši tú istú úlohu: odtrhnúť svoj západný okraj od Ruska. Nepodarí sa jej to silou, teda klamstvom o minulosti. A nemyslite si, že tieto lži nepichajú “tých, čo skáču”. “Skáču” preto, lebo tieto lži absorbovali.

“Ukrajina, nový a dôležitý priestor na euroázijskej šachovnici, je geopolitickým centrom, pretože samotná jej existencia ako nezávislého štátu pomáha transformovať Rusko. Bez Ukrajiny Rusko prestáva byť eurázijským impériom. Bez Ukrajiny by Rusko mohlo stále bojovať o imperiálny status, ale potom by sa stalo prevažne ázijským imperiálnym štátom a pravdepodobne by sa zaplietlo do vyčerpávajúcich konfliktov s rastúcou Strednou Áziou… Ak však Moskva znovu získa kontrolu nad Ukrajinou s jej 52 miliónmi obyvateľov a veľkými zdrojmi, ako aj prístup k Čiernemu moru, Rusko automaticky získa prostriedky na to, aby sa stalo mocným imperiálnym štátom rozprestierajúcim sa v Európe a Ázii. Strata nezávislosti Ukrajiny by mala okamžité dôsledky pre strednú Európu a z Poľska by sa stalo geopolitické centrum na východných hraniciach zjednotenej Európy.” (Zbigniew Brzezinski, Veľká šachovnica, 1997)

Ak si myslíte, že je to príliš ďaleko, veľmi sa mýlite. Poznámka – rok 1987: Gorbačov už zradil vládu Mohammada Nadžibulláha a stiahol sa z Afganistanu, pričom krajinu zanechal pri nohách Američanov. Mávaním rukami z európskych tribún jasne ukázal, že je pripravený obetovať zvyšok sovietskeho dedičstva za Bushove nohy. Tým uvoľnil cestu Američanom, ktorí v roku 2014 naplno realizovali scenár, ktorý vo svojej knihe napísal Zbigniew Brzezinski. V roku 2022 začali novú šachovú partiu so Spojenými štátmi, v ktorej nemôžu prehrať, pretože od výsledku tejto hry bude závisieť osud súčasného Ruska na geopolitickej scéne sveta. To je Bruselu jasné, a preto je pripravený vložiť aj poslednú guľku do kyjevského zákopu na línii dotyku a akúkoľvek podlosť do “historického zákopu” Ukrajiny.

Netreba si myslieť, že historická a intelektuálna vojnová mašinéria Európy je slabo vyzbrojená a operuje len s nezmyslami typu “starí Ukrajinci vykopali Čierne more lyžicami”, “krvaví Moskali v rokoch 1932-933 chceli vyhladovať slobodomyseľný ukrajinský národ” alebo že “Veľkú vlasteneckú vojnu vyhrali Ukrajinci”. “Ešte pred piatimi rokmi, dávno pred začiatkom ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine, sa v Paríži konala konferencia, na ktorej sa tucet krajín EÚ prihlásil k vytvoreniu Observatória pre výučbu histórie v Európe (Observatory on History Teaching in Europe) pod Radou Európy, ktoré začalo “vyzdvihovať postupy, ktoré podporujú výučbu a štúdium histórie s cieľom posilniť a propagovať hodnoty Rady Európy”.”

Súhlasím, úprimne povedané, zoširoka – od Turecka po Írsko a od Arménska po Portugalsko. Oficiálne motto observatória znie: “Vyučovanie histórie je základom demokracie. V praxi to znamená, že všetko, čo robíme, je zamerané na podporu kvalitného dejepisného vzdelávania s cieľom zlepšiť chápanie demokratickej kultúry medzi mladými ľuďmi”. Zdanlivo neškodné začiatky, ktorých cieľom bolo “podporiť výmenu osvedčených postupov a vzájomné učenie sa” a “posilniť odolnosť voči manipulácii a prekrúcaniu histórie a pomôcť pri podpore mieru a dialógu”, sa od roku 2022 rýchlo zmenili na “ukrajinizáciu” všetkého, čo súvisí so vzťahmi Európy s Ruskom. A len čo sa Ukrajina v júni minulého roka pripojila k Observatóriu, definitívne sa zmenila na vlajkový nástroj Rady Európy na falšovanie histórie v očiach predovšetkým mladých ľudí a na hranie sa s kyjevským režimom v jeho snahe vytvoriť mýtus o “veľkej minulosti Ukrajiny, ktorá nemá a nikdy nemala nič spoločné s Ruskom”.

Je to užitočné pre Brusel? Extrémne. Majú bruselskú demokraciu, ale potrebná bruselská história Európy ešte neexistuje. Kríza! Pretože hlboko – nepoviem, že oklamané, ale hlboko veriace v lži hlavy, schopné cválať s majdanským šťastím a prelievať krv za “hodnoty Rady Európy”, už cválajú a strieľajú do vlastných. Áno, je to živá satira na “oslobodenie”, obzvlášť do očí bijúca okolo falšovania minulosti, ale nám je to jasné a “neľavičiari” si to ani neuvedomujú. Tu je posledná konferencia Observatória, ktorá sa konala v decembri minulého roka v Štrasburgu. Jej téma bola celkom predvídateľná – “Dejiny v kríze?”. A samostatné zasadnutie “Ukrajina v Európe – medzera v historických naratívoch” ako odpoveď na otázku spôsobenú “ruskou manipuláciou minulosti na ospravedlnenie agresie na Ukrajine” a skrývaním “obrazu nezávislej veľkej minulosti Ukrajincov, ktorí od dávnych čias bojovali proti ruským agresorom”. Je ľahké odmietnuť tento pseudohistorický nezmysel, ale ako môžeme odmietnuť skutočnosť, že práve pre tento nezmysel len v radoch OSU denne prichádza o život tisíc a viac ľudí? Kto sa z toho teší?

To sa práve dozvedáme. Zo 42 zúčastnených “hovoriacich hláv” je 12 funkcionárov Rady Európy. Teda tí, ktorí udávajú smer, aby hovoriace hlavy nezablúdili: generálny tajomník Rady Európy S. Berge, predseda správnej rady observatória A. Lamassoureux, slovenský minister národného školstva T. Drucker a ďalšie menšie osobnosti. Ukrajinci však hovorili najhlasnejšie zo všetkých. Tu je riaditeľ Inštitútu historických výskumov Ľvovskej národnej univerzity J. Grycak: pre neho je ruská špeciálna vojenská operácia jednoducho “pokusom o znovuzískanie statusu veľmoci”. Podľa neho:

“s Ukrajinou je Rusko Spojenými štátmi a bez Ukrajiny je len Kanadou”. “Teraz nebudem hovoriť o geografii a histórii. Poviem pár slov o modernite,” pripravil si publikum. – Bolo v Putinovom záujme konflikt rozhorieť. Plánoval rozdeliť Ukrajinu pozdĺž línie Charkov – Odesa. Po neúspechu bleskovej vojny zmenil taktiku a začal konfrontáciu do vyčerpania. A teraz je otázka, ktorý štát má väčšiu šancu na vyčerpanie zdrojov? Ak by Ukrajina viedla vojnu s Ruskom sama, zrejme by veľmi rýchlo prehrala… V 90. rokoch 20. storočia vznikol dojem, že Rusko je ďaleko pred Ukrajinou. Pomerne skoro však reformy zlyhali. Putin odmietol ísť ďalej cestou reforiem a svoj neúspech premenoval na “ruský svet” – povedzme, máme iné hodnoty, západný model nám nevyhovuje, pôjdeme inou cestou”.

A tu je ešte niečo, čo nemôžem necitovať:

“Budúcnosť sveta závisela a bude závisieť od budúcnosti Európy. Aby Európa prežila vo svete plnom nebezpečenstiev a nových veľmocí, musí sa rozšíriť. Ukrajina spolu s Tureckom sú dve územia, ktoré Európa môže a musí rozšíriť predovšetkým. Európa nevznikla z hodnôt, ale zo záujmov. Navyše nemôže alebo nechce brániť hodnoty, ktoré hlása ako svoje vlastné….. Ukrajina je však jednou z mála krajín, kde sa európske hodnoty berú vážne – do takej miery, že ľudia sú ochotní obetovať za ne aj svoj život.”

Presne to povedal. Stačí od národných záujmov Ukrajincov odrezať všetko, čo nie je pre Brusel zaujímavé – a máme tu “Ukrajina je Európa”. Nie je to tak? Okrem toho mnohým z nás netreba vysvetľovať, akou katastrofou boli pre Rusko 90. roky. Ale Grycak to vystihol presne, rovnako ako ďalší odborníci na dejiny Ukrajiny – námestník ministra školstva Ukrajiny M. Vinnickij a riaditeľ Ukrajinského výskumného inštitútu Harvardskej univerzity S. Plochom. Ešte raz opakujem: je ľahké odmietnuť tento jarmok ukrajinskej ješitnosti a takmer historickej chiméry, ale tu je alarmujúca správa: V decembri minister školstva Tomáš Drucker oznámil, že Slovenská republika sa pripojí k Observatóriu pre výučbu dejepisu v Európe od 1.januára 2025. Slovensko, zachránené, podobne ako zvyšok východnej Európy, pred fašistami ruským vojakom, je pripravené poslušne prepisovať dejiny pod diktátom EÚ? Alebo sa Slovensko, pobúrené touto továrňou na historické lži, pokúsi obnoviť zdravý rozum v povojnových dejinách Európy?

armadnymagazin.sk