Exriaditeľ kontrarozviedky SIS Peter Tóth o troch dôležitých politických aktoch premiéra Roberta Fica a o paradoxe, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou umenia politiky

Bývalý novinár a niekdajší šéf kontrarozviedky Slovenskej informačnej služby Peter Tóth sa vo svojom článku venuje ostatným diplomatickým aktivitám premiéra Roberta Fica na pôde EÚ aj jeho slovnej prestrelke s Andrejom Dankom. „Plyn, sankcie a Ukrajina sú prepojené nádoby. I

de o politiku na veľkej európskej šachovnici, kde žiaden ťah nie je priamočiary a jednotlivo nevedie k víťazstvu v partii,“ uviedol. Taktiež sa snaží vysvetliť paradox Roberta Fica, spočívajúci v podpore prístupových rokovaní s Ukrajinou, aj keď tá istá Ukrajina je hlavnou príčinou plynovej krízy na Slovensku.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

V priebehu uplynulého týždňa urobil Robert Fico tri dôležité politické akty. Všetky navzájom súvisia. Premiérovo konanie obsahuje paradox, avšak to neznamená, že konal nezmyselne. Paradox je totiž neoddeliteľnou súčasťou umenia politiky.

Čo sa teda stalo? Robert Fico (i) zablokoval osemnásty balík sankcií proti Rusku, (ii) pretože EÚ nie je schopná garantovať sanáciu strát Slovenska po zákaze nakupovať ruský plyn od 1. januára 2028 a zároveň (iii) sa nepridal k Maďarsku vo vetovaní rokovaní o prístupe Ukrajiny k EÚ, aj keď Kyjev naďalej bezdôvodne a nezákonne blokuje tranzit plynu z Ruska na Slovensko.

Naznačenú sekvenciu rozhodnutí je potrebné analyzovať v náležitých súvislostiach. Okrem fanatických fanúšikov Ukrajiny je každému racionálne uvažujúcemu človeku jasné, že v záujme Slovenska je čo najrýchlejšia obnova dodávok relatívne lacného zemného plynu z Ruska. V zásade je to aj v záujme celého Európskeho priemyslu, ale ak chcú spáchať ekonomickú samovraždu napríklad bratia Nemci, nech si poslúžia. Inou otázkou je okolnosť, že mrzačenie nemeckej ekonomiky bude mať negatívny vplyv nielen na Nemecko, ale aj podstatnú časť západnej, strednej, južnej a východnej Európy. Preto bolo racionálne rozhodnutie Roberta Fica blokovať osemnásty balík sankcií prinajmenšom dovtedy, kým Slovensko nebude mať garancie ohľadom dodávok plynu, prípadnej sanácie škôd, spôsobených neplnením zmluvy s ruským Gazpromom.

Premiér naznačil, že európski partneri sa môžu rozhodnúť presadiť zákaz kupovania ruského plynu od 1. januára 2028 kvalifikovanou väčšinou, teda obídením jednomyseľnosti, ktorá so sebou vždy nesie riziko veta ktoréhokoľvek členského štátu EÚ. Aktuálne väčšinové ideologické nastavenie vlád členských štátov únie predstavuje nesmierne riziko, pretože vedie k iracionálnym rozhodnutiam. Preto nemusí vôbec stačiť slovenské veto osemnásteho balíka sankcií na odvrátenie pohromy zákazu dovozu ruského plynu. Slovenská vláda, kým je pri moci ešte ako-tak rozumná reprezentácia, sa môže, ba dokonca musí pokúsiť vyvinúť diplomatické úsilie, aby sa nenašla ani kvalifikovaná väčšina, ak sa bude hlasovať o zákaze importu plynu z Ruska touto formou. Úspech takejto diplomatickej ofenzívy je však mimoriadne otázny.

V naznačenom kontexte je preto logické položiť si otázku, prečo sa Robert Fico nepridal k blokovaniu prístupových rozhovorov s Ukrajinou, keď tá istá Ukrajina je súčasťou slovenského plynového problému. Predseda koaličnej SNS Andrej Danko to už premiérovi stihol vytmaviť videom na sociálnych sieťach a Robert Fico mu aj náležite odpovedal.

Slovná prestrelka politikov však vôbec neprispela k objasneniu paradoxu konania predsedu vlády. Dôvodom nebola neschopnosť jasne sa vyjadrovať, ale išlo o strategický zámer šéfa vlády. A ten si vyžaduje krátke, ale dôkladné vysvetlenie.

Každý pragmatický politik chápe, že si musí veľmi dobre vyberať konflikty, v ktorých sa chce angažovať. Bratislava má s Kyjevom už veľa diplomatických sporov. A či sa to Slovensku páči, alebo nie, Ukrajina drží vo veci tranzitu plynu povestné kľúče od miešačky. Ak teda premiér vie, že súčasný ukrajinský režim je posadnutý členstvom v EÚ a zároveň vie, že Zelenského administratíva sa neštíti energeticky ohrozovať Slovensko, ponúknutie ilúzie členstva nás nič nestojí. Naopak, Bratislava môže tak v Kyjeve, ako aj v Bruseli presvedčivo argumentovať, že Slovensko podporuje európske ašpirácie Ukrajiny, aj keď považuje zastavenie tranzitu plynu za neakceptovateľné. Robert Fico jednoducho potrebuje aspoň nejaké karty do hry o zvrátenie iracionálneho plánu niektorých fanatikov na odstavenie importu ruského plynu. A nepochybne vie, že jedine koncentrované úsilie EÚ, spojené s hrozbou vážnych odvetných opatrení, môže prinútiť Ukrajinu obnoviť tranzit aspoň na Slovensko a do Maďarska.

Samozrejme, naznačené vysvetlenie paradoxu Roberta Fica neponúka odpoveď na otázku, či je naozaj v záujme Slovenska členstvo Ukrajiny v EÚ. Ďateľ konštantne tvrdí, že nie je. Existuje na to množstvo argumentov, ale na tomto mieste nie je potrebné rozširovať sa o nich. V tejto chvíli musíme zodpovedať otázku, prečo Robert Fico neblokoval prístupové rokovania s Ukrajinou, keď nie je v našom záujme, aby sa stala členom EÚ. Odpoveď je jednoduchá. Slovensko hrá o čas tak na bruselskej, ako aj ukrajinskej scéne. V hre o čas ide na jednej strane o postupnú zmenu názoru (kvalifikovanej) väčšiny na import ruského plynu a na strane druhej o výmenu režimu v Kyjeve. Jeden aj druhý aspekt sú z hľadiska našich energetických záujmov mimoriadne dôležité a môžu viesť k želanému vývoju v oblasti energetiky. Na zarezanie Ukrajiny bude dostatok času neskôr. A je pravdepodobné, že k tomu dôjde rozhodnutím oveľa mocnejších európskych hráčov, ako je Slovensko.

Zdroj: datel.news