Exminister školstva Juraj Draxler o bizarných poznámkach fejsbúkových úderiek bratislavskej “elity” k situácii v Sýrii po páde Asadovho režimu

Bývalý minister školstva, vedy, výskumu a športu SR Juraj Draxler vo svojej glose komentoval aktuálne dianie v Sýrii po tom, ako teroristi a džihádisti po vpáde do Damasku zvrhli vládu prezidenta Bašára Asada.

Poznámka na okraj: bizarné poznámky fejsbúkových úderiek bratislavskej „elity“ k vojne v Sýrii

Už dva dni sa verejne chechtajú, že Putin vraj prehral vojnu v Sýrii.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Až na to, že Rusko sa do operácií minulého týždňa vôbec nezapojilo.

Koniec-koncov, takmer ako sýrska armáda. Keď opoziční bojovníci prišli k okraju Aleppa, sýrska armáda sa stiahla.

To isté sa o pár dní neskôr zopakovalo v Damašku.

Proste sa ukázalo, že režim už nemal ani len podporu vlastnej armády. Bola síce rozhodne lepšie vyzbrojená ako terajšia opozícia (pôsobilo to až komicky neuveriteľne, ako „dobývala“ mestá na džípoch a motorkách), ale bojovala len na niekoľkých miestach.

Jednoducho, tým, že opozičné vojská deklarovali, že prestali byť fanatickými islamistami, ukázali ochotu dohodnúť sa, pričom vodca vystupuje ako rozumný človek (a nepriateľ fanatickejších frakcií) na strane režimu im zjavne viacerí podali ruku.

Čo sa samotných ruských pozorovateľov týka, často konštatujú, že Assadov režim už situáciu v krajine nezvládal. Bola tam už príliš vypuklá priepasť medzi niekoľkými super bohatými a zvyškom krajiny, ktorý bol chudobný.

Ťažko súdiť, nakoľko za to mohol alebo nemohol samotný Assad, takéto situácie bývajú veľmi zložité pre jedného človeka.

Zjavne sa snažil krajinu otvoriť a zdemokratizovať, aj po nástupe k moci, aj neskôr po vypuknutí „Arabskej jari“, ale po tom, ako sa to začalo úplne vymykať z rúk, a krajina rozpadať, bol nútený pritvrdiť. Či už teda osobne on, alebo jeho alawitské kliky.

Skončilo to veľmi krvavou občianskou vojnou, ktorú nejako vládna strana uhrala, ale krajina už potom roky viac ako stagnovala.

Výsledok je taký, že režim v poslednej fáze nepodporil nielen Hizballáh, ktorý mal objektívne po bojoch s Izraelom ťažkosti, ale ani Irán, Rusi či, ešte raz, vlastná armáda.

Pokojne sa môže stať, že naša kaviareň, ktorá je často silno „proizraelská“ bude onedlho pre zmenu skučať, keďže veľká časť nového režimu je prirodzene silno na strane Palestínčanov, dokonca ich vojenskí vodcovia v minulosti priamo deklarovali, že sa ideovo vo veľkom inšpirujú intifádou. A tá situácia môže byť ešte všelijaká.

Čo sa Rusov týka, mať v krajine základne sa im, samozrejme, geopoliticky hodí, už len tým, že je to dobré medzipristátie smerom do Afriky, kde sa im momentálne darí. A, samozrejme, chcú mať prítomnosť vo východnom Stredomorí.

To, či sa s novým režimom na zachovaní základní dohodnú, je ešte nejasné, zatiaľ sa preventívne pripravili na stiahnutie, ale uvidí sa.

Každopádne, režim v Damašku sa proste rozsypal. Rusi s tým veľa nemajú, podobne ako Američania si v rôznych častiach sveta vytvárajú spojencov, niektorí vydržia dlhšie, iní kratšie.

V tomto prípade majú Rusi minimálne dobre pripravené pozície pre rokovanie s novým režimom. Práve preto, že sa do bojov proti nemu v skutočnosti nezapojili.

infovojna