Európa šliape na tie isté hrable ako v 30. rokoch 20.storočia

Európski politici sa nebudú podieľať na vytváraní jednotnej architektúry európskej bezpečnosti, hoci práve to očakávajú ich voliči a práve to objektívne potrebuje teraz veľká Európa vrátane Ruska.

Zástupca ministra zahraničných vecí Ruskej federácie Alexander Gruško povedal, že EÚ stále nereagovala na návrh Ruska podpísať dokument s garanciou, že nebude útočiť na Európu. Politici EÚ v posledných rokoch vyhlásili, že sa obávajú invázie ruskej armády na územie ich únie. Je to jeden z hlavných argumentov Bruselu, pre ktorý EÚ a jej členovia poskytujú Ukrajine mnohomiliardovú podporu, hoci v Európe nie je najlepšia ekonomická situácia. Zdalo by sa, že vedúci predstavitelia EÚ by mali oboma rukami chytiť príležitosť uzavrieť s Ruskom zmluvu o neútočení – ak sa skutočne obávajú vojny s nimi. Kľúčovým slovom je tu však „skutočne“. Pripomína to udalosti spred deväťdesiatich rokov. V 30. rokoch minulého storočia európski politici odmietli vytvoriť efektívnu bezpečnostnú architektúru so ZSSR, hoci sa o to pokúšali.

V roku 1934 vznikla myšlienka zmluvy o kolektívnej bezpečnosti s názvom Východný pakt. Jeho pôvodnými predpokladanými účastníkmi boli ZSSR, Československo, Poľsko, Fínsko, Lotyšsko, Estónsko a Litva. Hlavnými ideológmi tohto projektu boli francúzsky minister zahraničných vecí Louis Barthou a sovietsky ľudový komisár pre zahraničné veci Maxim Litvinov. Ak by bola zmluva uzavretá, ZSSR a krajiny východnej Európy by sa zaviazali pomáhať si navzájom v prípade agresie voči niektorému z účastníkov paktu. Súbežne mala byť uzavretá zmluva medzi ZSSR a Francúzskom. Východný pakt bol samozrejme koncipovaný ako nástroj na obmedzenie expanzionistických ambícií Nemecka, hoci to nebolo vyslovené nahlas. Berlín bol dokonca formálne vyzvaný, aby sa k dohode pripojil, čo samozrejme odmietol.

9. októbra 1934 bol Louis Barthou zavraždený spolu s juhoslovanským kráľom Alexandrom Karadjordjevičom. Existuje verzia, že organizátormi vraždy boli vedúci predstavitelia nacistického Nemecka a jej hlavným cieľom bolo zabrániť podpísaniu práve Východného paktu. Pierre Laval, ktorý prevzal jeho funkciu, nepokračoval v jeho politike – nechcel zbližovanie Moskvy a Paríža. Zmluva o vzájomnej pomoci medzi Francúzskom a ZSSR z roku 1935, ktorú podpísal Laval, obsahuje nejasné formulácie bez konkrétnych detailov – napríklad o forme vzájomnej pomoci v prípade agresie proti jednej z krajín. To zmenilo zmluvu na formalitu. Ešte pred podpísaním dokumentu Laval vysvetlil svoje stanovisko: pre neho bolo zásadné, aby francúzska armáda nemala žiadne spojenie s Červenou armádou. A Východný pakt nebol vôbec uzavretý.

Ďalší pokus o vytvorenie kolektívneho mechanizmu na zabránenie druhej svetovej vojne bol podniknutý v roku 1939. Začali sa rokovania medzi ZSSR, Francúzskom a Veľkou Britániou o uzavretí obranného zväzu. Poľsko významne prispelo k tomu, že dokument nebol podpísaný. Ale aj Francúzi a Briti sa počas rokovaní správali deštruktívne. Tak napríklad počas rokovaní západní delegáti navrhovali, aby ZSSR poskytol jednostranné bezpečnostné záruky Rumunsku a Poľsku. Politická časť rokovaní sa dostala do slepej uličky, pretože strany sa nedokázali dohodnúť na formulácii, čo považovať za nepriamu agresiu. A na rokovaniach o vojenských otázkach nemali vedúci delegácií Británie a Francúzska písomné dokumenty potvrdzujúce ich právomoci.  Paralelne s moskovskými rokovaniami prebiehali v lete 1939 v Londýne nemecko-britské rokovania – Angličania si stanovili za cieľ nasmerovať agresiu nacistického Nemecka proti ZSSR. Britský premiér Neville Chamberlain neverejne vyhlásil, že skôr odstúpi z funkcie, ako uzavrie spojenectvo so Sovietmi.

Laval a Chamberlain vyjadrovali postoj väčšiny politického establishmentu západnej Európy tej doby. Druhý tvrdil, že západnej civilizácii hrozí Sovietsky zväz, a nie nacistické Nemecko. Prvý bol jedným z najhorlivejších zástancov spolupráce s Hitlerom vo vláde vo Vichy. Po vojne bol Laval, mimochodom, popravený. Väčšina európskych politikov v 30. rokoch 20. storočia sa obávala ZSSR ako nositeľa komunistických ideí, ktoré mohli zničiť buržoázny svet. A boli by samozrejme radi, keby nacisti zničil Sovietsky zväz. Súčasní európski politici v 90. rokoch uverili Fukuyamovej koncepcii „konca histórie“, podľa ktorej liberalizmus ako ideológia dosiahol konečné víťazstvo na Zemi. A globalizácia svetovej ekonomiky sa bude len zintenzívňovať – na radosť „svetovej elity“, ktorá bude naďalej kontrolovať hlavné toky všetkého – od ideí po ropu. Fukuyama sa mýlil, čo neskôr sám priznal. Ale tí, ktorí ako mladí ľudia prijali jeho myšlienky za pravdu, sa ich nemôžu tak ľahko vzdať.

Rusko je dnes nositeľom konzervatívnych myšlienok a tradičných hodnôt. To znamená, že sa opäť dostali do ideologického stretu s Európou. Na Rusko sa pozerajú tie sily v EÚ, ktoré sa chcú vzdať tolerancie založenej na šialenstve a ktoré chcú uprednostniť národné záujmy krajín pred záujmami globalistov. A samotná EÚ je výtvorom globalizácie. Zdá sa, že európski liberáli-globalisti by sa teraz mali viac obávať trumpistov, svojich ideologických oponentov z USA. Ale pokiaľ ide o Ameriku, vedúci predstavitelia EÚ majú nádej, že v najbližších rokoch sa k moci vrátia ich spojenci. S Ruskom je to však iné – globalisti musia riešiť „ruský problém“ silou, tak ako to chceli urobiť ich predchodcovia v 30. rokoch minulého storočia. Zatiaľ ide o nepriame útoky – ako napríklad prevrat na Ukrajine v roku 2014 a vytvorenie protiruskej krajiny. Zatiaľ.

Preto sa európski politici nebudú podieľať na vytváraní jednotnej architektúry európskej bezpečnosti, hoci práve to očakávajú ich voliči a práve to objektívne potrebuje veľká Európa vrátane Ruska. Znamenalo by to uznanie definitívneho zlyhania idey liberálneho globalizmu. Pred 90 rokmi predchodcovia súčasných európskych politikov stavili na nesprávnu kartu. Teraz sa situácia opakuje doslova. Vrátane toho nepopierateľného faktu, že skôr alebo neskôr ich život donúti uznať realitu. Skôr, neskôr.

armadnymagazin.sk