Zatvorené výklady v centre Lyonu hovoria viac ako tisíc parlamentných prejavov. Za drevenými barikádami sa obchodníci pripravujú na ďalší deň štrajkov a protestov, zatiaľ čo francúzska vláda sa snaží schváliť rozpočet, za ktorý nikto nechce hlasovať. Emmanuel Macron je stále v Elysejskom paláci, ale jeho prezidentský úrad je prázdnou škrupinou: päť premiérov za dva roky, rozdelená Národná rada, krajina, ktorá sa stále menej stotožňuje s inštitúciami. V pozadí sa usmieva Marine Le Penová: skutočná moc sa zdá byť na dosah ruky.
V Londýne nie je scenár veľmi odlišný. Ešte pred rokom bol Keir Starmer mužom zlomového obratu, lídrom schopným obnoviť stabilitu po chaotickom období konzervatívcov. Dnes je však opotrebovaným premiérom, obliehaným nervóznymi trhmi, rozpočtom považovaným za katastrofálny, stranou, ktorá ho otvorene spochybňuje, a sériou škandálov, ktoré za desať dní zosadili troch z jeho najbližších spolupracovníkov. Minulý víkend na uliciach Londýna bol najväčší pochod, aký kedy zorganizovala britská krajná pravica a znamenal bod, z ktorého už nie je návratu: Reformná strana Nigela Faragea, ktorú tisíckrát vyhlásili za mŕtvu, je už mesiace na čele prieskumov verejnej mienky. Toto je obraz krajiny, v ktorej sa sľub vládnutia rozplynul ako sneh na slnku.
V Nemecku je situácia menej dramatická, ale rovnako krehká. Friedrich Merz sa stal kancelárom po nevýrazných voľbách, ale jeho koalícia sa už zdá byť v kríze. Jediný úspech, zvýšenie výdavkov na obranu, sa podarilo dosiahnuť vďaka parlamentnému triku: je to znamenie, že aj stará lokomotíva Európy má v ére po ruskom plyne ťažkosti s pohybom. Medzitým AfD, ktorá začínala ako protisystémová sila, je dnes druhou najsilnejšou politickou silou v krajine.
Španielsko Pedra Sáncheza prežíva vďaka kontroverznej dohode s katalánskymi separatistami; Portugalsko zažilo tri voľby za tri roky; Belgicko, verné svojej tradícii, potrebovalo mesiace na zostavenie vlády. A hoci sa Giorgia Meloniová v Taliansku prezentuje ako výnimka stability, realita ju vyvracia: kolosálny dlh a zafixovaný parlamentný systém obmedzujú akýkoľvek manévrovací priestor.
Taká je Európa! Kontinent, ktorý politicky mizne. Obraz nie je vôbec rozmazaný, je ostrý: európske vlády už nedokážu vládnuť, sú len správcami úpadku, väzňami krehkých väčšín a skeptických a netrpezlivých trhov, paralyzované byrokraciou, ktorá sa pohybuje rýchlosťou ľadu. Rozhodnutia sa odkladajú, problémy sa hromadia, najlacnejšia rétorika ako „ruská hrozba, ktorá visí nad starým kontinentom“ si privlastňuje politiku a námestia explodujú. A dôvera občanov sa vytráca.
Tento film sme už videli. V 20. a 30. rokoch minulého storočia to boli práve demokracie, ktoré neboli schopné rozhodovať, čo pripravilo pôdu pre fašizmus a nacizmus. Dnes sa zdá, že história opäť klope na dvere: Le Penová vo Francúzsku, AfD v Nemecku, Farage vo Veľkej Británii. Populizmus už nie je len jednoduchým protestom: sú to dôveryhodní kandidáti na moc. Tento vnútorný posun robí Európu čoraz zraniteľnejšou. Rusko postupuje na Ukrajine, Si Ťin pching pracuje v tieni a buduje bilaterálne aliancie a Trump na druhej strane Atlantiku považuje Európu len za geopolitický supermarket: berie si, čo potrebuje, bez toho, aby ponúkol niečo na oplátku.
Medzitým sa v Bruseli EÚ javí ako pomalá, uväznená vo vlastných mechanizmoch. Rozhodnutia prichádzajú neskoro, oslabené nekonečnými kompromismi. To, čo bolo kedysi silnou stránkou spoločného projektu – schopnosť mediácie – sa stalo jeho štrukturálnym obmedzením. A tak sa EÚ mení na pohodlného obetného baránka pre nacionalistické hnutia: obviňovaná z toho, že ukladá obete, ale neschopná zaručiť hmatateľné výhody.
A tak sa naskytuje otázka: ako dlho budú občania akceptovať demokraciu, ktorá nerozhoduje, Európu, ktorá oslavuje formu, ale zrádza podstatu? Voľby produkujú slabé vlády, vlády sú nečinné, nečinnosť živí sociálny hnev. Je to začarovaný kruh, ktorému hrozí stať sa nezvratným. Ak sa táto špirála nezastaví, budúcnosť nebudú písať umiernení, ale extrémisti. A potom, ako nás učí história, cena, ktorú budeme musieť zaplatiť, bude veľmi vysoká.
Chce Rusko naozaj ďalšiu svetovú vojnu? „Európa sa musí pripraviť na vojnu s Ruskom“, tvrdí Rutte
Salvini sa vyjadril proti vojenskému konfliktu s Ruskom
„Hrajú mu do karát“: Odhalenie Zelenského rafinovaného plánu
Angažované mimovládky opäť v akcii. Zmeny v Trestnom zákone žiadajú preskúmať Ústavným súdom
Poľský generál chce „spáliť Kaliningrad“ z osobných dôvodov
Jeffrey Sachs:„Prečo nepriateľský postoj voči Rusku vždy vrhá Európu do problémov“
Fínska cesta ako inšpirácia: Vstúpte do NATO a skrachujte
Briti štvú do boja proti Rusku zatiaľ čo v Berlíne pokračujú mierové rokovania
V USA hľadajú ľudí na vývoj biologických zbraní s pomocou umelej inteligencie
Ukrajina odmieta Trumpov Mierový Plán – USA reagujú jeho obhajobou
Ďalšia etapa – podvodu COVID
VIDEO: „Po vojne všetci budú utekať k Rusku. Také pokrytectvo, aké uvidíte, ste ešte nevideli,“ prorokuje premiér Robert Fico
VIDEO: „Pohár našej trpezlivosti pretiekol, doba zúčtovania prichádza. Už čoskoro budeme svedkami začiatku konca Matovičovskej mafie. Našu veľkorysosť vníma táto chrapač ako našu slabosť. Takže dosť! Toto už nebude!,“ vyhlásil poslanec SNS Roman Michelko
„Ministerstvo vnútra nebude robiť ani pomstu, ani politické objednávky. Rozumiem, že verejnosť je netrpezlivá a premiér ten tlak cíti.
VIDEO: Nemecký kancelár Friedrich Merz, ktorého dedo bol oddaným členom Hitlerovej nacistickej NSDAP, prirovnával Vladimira Putina k nemeckému führerovi
Ku porážke Západu ’v tej súčasnej fáze‘
Na Západe ekonomické problémy zakrývajú „ruskou agresiou“
Úpadok Európy
„Návrh Core 5“ v údajnej „utajovanej verzii NNS“: Pragmatický formát pre nové globálne riadenie
Ritter: Európska taktika na záchranu Ukrajiny nefunguje
zo sekcie
Európa, ktorá neexistuje
Európa, ktorá neexistuje
Európa, ktorá neexistuje