Čaká nás nová deklarácia o suverenite?

Možno treba pripomenúť, že 17. júla 1992 Slovensko prijalo deklaráciu o suverenite, ktorou sa zbavilo nekonečných sporov s federálnym Českom o tom, či bolo prvé vajce alebo sliepka.

Včera 14. mája 2024 prijala Európska rada aj proti hlasom niektorých štátov vrátane |SR migračný pakt, ktorý bude znamenať, že budeme musieť súhlasiť s postupnou výmenou slovenského obyvateľstva na našom území za novoprišlých cudzincov z rôznych končín sveta. Po tomto rozhodnutí už Slovensko nepatrí Slovákom, lebo už nebudeme môcť rozhodovať, koho do nášho domu pustíme a koho nie! Skrátka európska hodnota ako vyšitá.

Niekto by mohol povedať, že však sa môžeme vykúpiť. Vraj keď neprijmeme, stačí, aby sme zaplatili. Ja sa pýtam z čoho? Veď podľa Mikloša sme celý náš majetok odovzdali “strategickým zahraničným investorom”, ktorí nemajú na rozhadzovanie.

Prečo my máme platiť za koloniálne podnikanie Západoeurópanov, ktoré im v minulosti umožnilo zdevastovať, vykradnúť celý svet? Keď sa dnes obete západoeurópskeho kolonializmu hrnú do svojich metropol, zrazu sa o výsledok ich predchádzajúcej politiky máme s nimi deliť, hoci zo zisku nám dali tak z koláča dieru. Skrátka európske hodnota ako vyšitá.

Vraj nemáme čo mrmlať, však dostávame dotácie z európskych fondov! Ale dajme si ruku na srdce, skutočne dostávame? Za minulého režimu, hoci v neefektívnej ekonomike, celý hrubý národný produkt sa v podstate užil doma.

Napriek všetkému zlému režim mal na to, aby staval byty, aby staval cesty a diaľnice, aby chodili železničné spoje všade tam, kde boli koľaje, aby pravidelne chodili autobusy aj do tej najposledenejšej dediny, aby v každej dedine bola pošta, obchod a krčma, aby v každej väčšej obci bolo zdravotné stredisko, v každom väčšom mesta nemocnica atď. atď. Dnes už na väčšinu z týchto “normálností” nie sú peniaze. A čo hádam tento náš nový systém je horší ako ten predchádzajúci?

Odpoveď na túto otázku je jednoduchá, ale zároveň poriadne zložitá. Podľa kapitánov našej ekonomiky Mikloša a Sulíka, štát, ale v podstate i domáci adepti na podnikanie nie sú dobrými vlastníkmi. Preto bolo treba všetko naše národné bohatstvo odovzdať do rúk strategických zahraničných investorov. Malo to však jeden háčik, na ktorý ani Mikloš, ani Sulík neupozornili.

Tým strategickým investorom išlo až v prvom rade o zisk, rozvoj Slovenska ich v princípe netrápil. Takže my vyrábame, vyrábame určite viac ako pred tridsiatimi rokmi, ale na nič nemáme. Myslím, že rozmýšľajúcemu človeku netreba nič vysvetľovať. Maslo a smotana z nášho mlieka sa spotrebuje inde, nie na Slovensku! Skrátka európske hodnoty ako vyšité!

A čo tie slávne fondy, bez ktorých by sme ekonomicky nemohli žiť? Nie je to nič iné, len čiastočné vracanie financií, ktoré vo forme ziskov a dividend odtiekli zo Slovenska do vreciek “strategických investorov” v “bohatších krajinách” Európy. Pritom peniaze z fondov nemôžeme používať na rozvojové projekty podľa nášho uváženia, ale na projekty, ktoré opäť vyhovujú predovšetkým “strategickým zahraničným investorom”. Skrátka európske hodnoty ako vyšité!

Som presvedčený, že skôr či neskôr sa bude musieť Slovenská republika proti týmto vyšitým európskym hodnotám brániť novou deklaráciou o suverenite.

Lebo ako je napísané v pravde môjho ľudu, niet väčšej hanby, niet väčšieho studu, ako nebyť pánom svojho osudu.

Na záver ešte jedna odťažitá poznámka. Smeruje najmä k tým, čo tak vehementne robia zbierky pre Ukrajinu. Určite im neušlo, že na severovýchode Ukrajiny začala nová ruská ofenzíva.

Pravdepodobne si všimli, že Rusi prenikli cez obranu Ukrajincov ako nôž cez maslo. Na opevnenie a zamínovanie tohto priestoru boli z Európy vynaložené obrovské finančné prostriedky. Prekvapivé je, že tam Rusi nenarazili ani na tieto zaplatené opevnenia ani na zakúpené míny. Randall a Hopkirk by to lepšie neschovali. Tak sa pekne zbierajte ďalej. Aspoň niektorí Ukrajinci vám budú určite vďační.

Anton Hrnko/skspravy.sk