Boľševický progresivizmus: Keď kultúrna vojna “umeleckej” obce je zas politickou vojnou

Mainstreamové médiá a kaviarenská „kultúrna“ obec sa opäť montujú politickým názorom do politiky

Opäť nám ožívajú nátlakové akcie, spisujú sa kaviarenské petície proti politikom určených do ministerských funkcií, dokonca sa neštítia šíriť hoaxy, vytrhávať veci z kontextu, hyperbolizovať. “XY nemôže byť ministrom, lebo…” Čo sa to deje?

Nič nové, len opäť sa do politiky angažujú postavičky známe prevažne len vďaka médiám, internetu či televízii, aby šírili fóbie z prítomnosti slovenského naturelu v slovenskej politike. Nevídané! Keby takto pôsobili v krajine ich progresívneho vzoru a spochybňovali americkú politiku Spojených štátov, tak by ich bez milosti označili za zahraničných agentov.

Všetko to liberálne zdesenie samozvaných strážcov galaxie demokracie zapríčinila vôľa ľudu, ktorá nedala vyhrať ich miláčikovi, Progresívnemu Slovensku, voľby.

Treba už povedať nahlas a vážne, že progresivizmus je len boľševizmus 21.storočia v ružovo-dúhovom hábite s rovnakou neznášanlivou totalitnou politicko-ideologickou DNA.

Veď v čom sa líšia februárové udalosti červeného prevratu (1948) s vytvorením akčných výborov, ktoré mali „očistiť verejný a politický život od reakcie” spolu s nátlakom na prezidenta Beneša vo veci zaujatia postoja k ministrom vtedajšej vlády s organizovaním súčasných petičných výziev prezidentke na nevymenovanie navrhnutých ministrov? Akurát v tom, že na námestiach ešte nie sú vyzbrojené úderky progresívnych milicionárov…

Aj liberálni politici a ich umelecko-novinársky angažovaný „predvoj“ rovnako použili v nátlakovej akcii starý boľševický pojem „reakcia“, len v novom tvare, že súčasní ‘reakcionári’ ako údajne „sporné osoby“ (rozumej: vo vzťahu k progresívnej kultúrnej scéne) údajne vyvolávajú „kontroverzné reakcie v spoločnosti“.

Našli by sme aj ďalšiu nebezpečnú paralelu s totalitnou minulosťou pri zmene kurzu na diktatúru jednej strany, jedného názoru a jedinej pravdy.

Už na jeseň 1947 si boľševici našli dôvod na paralyzovanie volebného víťazstva Demokratickej strany cez zneužitie komunistami ovládanej polície, ktorá vyfabrikovala fiktívne protištátne sprisahanie na Slovensku.

Zneužitie elitárskych zložiek polície na politické vyfabrikovanie „mafie“ sa vlastne dialo ostatné tri roky, no volebný puč našťastie progresívcom nevyšiel, lebo národ prejavil šalamúnsku múdrosť.

A práve s vôľou ľudu majú paradoxne najväčší problém najväčší samozvaní „demokrati“ z umeleckej či skôr angažovanej obce.

Opäť si niekto namýšľa, že musí zaujať ten “správny” postoj a bojovať za veterné mlyny alebo proti nim. V podstate je to jedno, hlavne, že sú zas angažovní a v akcii na pulze doby a mútia vodu verejnej mienky. Presnejšie, lejú do nej špinu svojej zaujatosti, jednostranných predstáv, nenávisti voči všetkému konzervatívnemu, proslovenskému, vlasteneckému, čiže broja proti demokratickým základným hodnotám slobody, vrátane slobody prejavu a názoru.

Opäť priťahujú matice na svoj zhrdzavený šrób jediného právneho názoru a orientácie, ktorý majú pevne privarený na euroatlantický stĺp a vyznávajú vernosť západnému vetru a zas nerozborne a nikdy inak či na večné časy…

V podstate sú to dospelí pionieri, ktorí sa zasekli vo vývoji, ale majú zas tú totalitným naftalínom zatuchnutú progresívne-extrémistickú predstavu progresu a pokroku.

Kedy konečne už na tri zámky zatvoríme tú škrípajúcu zatuchnutú skriňu, z ktorej zakaždým vypadnú tí istí kostlivci, ktorých prebudí na angažovanie sa ustanovenie každej suverenistickej, čiže proslovenskej a národnej vlády, lebo sa okamžite spustí ich notoricky zakomplexovaná antislovenská oikofóbia?

Naoriek tomu, že nijaká Veľká októbrová progresívna kultúrna revolúcia na Slovensku nebude, boľševicko-progrsívne angažované maniere sú stále nebezpečne tlejúce uhlíky v pahrebe, na ktorých sa môže spoločnosť raz poriadne popáliť.

skspravy