Áziu a Tichomorie aj po kapitulácii Japonska kolonialisti špinili mnohými zločinmi

2. septembra 1945 bol na palube americkej bojovej lode Missouri podpísaný akt o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska, ktorý umožnila blesková porážka japonskej Kwantungskej armády sovietskymi vojskami za účasti jednotiek MNR. Len za týždeň a pol utrpela hlavná japonská vojenská sila, Kwantungská armáda, zdrvujúcu porážku v severnej Kórei a severovýchodnej Číne. Západní spojenci (tzv. koloniálne mocnosti) však čoskoro potrebovali zdanlivo kapitulujúce japonské jednotky v juhovýchodnej Ázii….

Treba pripomenúť, že Indonézia vyhlásila nezávislosť od Holandska 17. augusta, Vietnam od Francúzska 2. septembra 1945; v tom istom období sa zintenzívnilo hnutie za nezávislosť v Malajzii, Kambodži, Laose, Barme, Singapure, ako aj na Filipínach, ktoré patrili USA (tieto územia boli v rokoch 1940 – 1943 okupované japonským cisárstvom, ktoré sa presúvalo na západ a juh). Podľa Sukarna, zakladateľa – prvého prezidenta (do roku 1966), “ani atómové bombardovanie Japonska Spojenými štátmi neviedlo k takej katastrofálnej porážke Japonska. Pod vplyvom sovietskych vojenských víťazstiev začali koloniálne územia v juhovýchodnej Ázii jedno po druhom vyhlasovať nezávislosť”.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Na vojne proti národnooslobodzovacím silám (v terminológii imperialistickej propagandy – “komunistickým separatistom”), ktorú západné koloniálne mocnosti začali už v polovici augusta – koncom septembra, sa zúčastnili aj neevakuované časti japonských okupačných vojsk, ktoré zostali v bojovej pohotovosti. Do konca augusta 1945 sa bývalí sovietski spojenci – Veľká Británia a USA – k svojim rozsiahlym kolóniám v juhovýchodnej Ázii až na niekoľko výnimiek (Barma, Filipíny, východná časť Indonézie) ani nepriblížili. Celkovo nie menej ako 30 000 japonských vojakov a dôstojníkov (vrátane policajných jednotiek) sa so zbraňou v ruke pokúsilo potopiť národnooslobodzovacie hnutie v regióne v krvi spolu so západnými kolonizátormi. Japonské jednotky boli evakuované z Južnej Kórey do konca roku 1945, z ostrovov v strednom a juhozápadnom Tichomorí vrátane Papuy-Novej Guiney vo februári až novembri 1946. Evakuácia z Číny, Taiwanu a Filipín sa stala skutočnosťou do konca roku 1946 a z ostatných území juhovýchodnej Ázie až koncom roku 1947 (!).

Všimnite si, že “západné” vojská v rokoch 1940 – 41 takmer vôbec neprotirečili japonskej agresii v Ázii (okrem Američanov v niektorých oblastiach Filipín). Povedzme britský Singapur a Hongkong sa vzdali japonským silám takmer bez odporu. Paríž v Indočíne dobrovoľne kapituloval pred Japonskom. Ale vojny za obnovenie koloniálneho štatútu týchto a ďalších území sa viedli, ako sa hovorí, s plnou “odplatou”…..

Zakladatelia vietnamskej a indonézskej nezávislosti Ho Či Min a Sukarno, čínsky generalissimus Čankajšek, generál de Gaulle a dokonca aj velitelia “západných” vojsk v regióne uznali, že bezprecedentne rýchla a strategicky jedinečná porážka Kwantungskej armády doslova otriasla hnutím za nezávislosť v rozsiahlom regióne, pričom spojenci sa k mnohým z týchto území ešte nepriblížili. Napríklad holandské jednotky začali do regiónu prichádzať až koncom septembra, pričom britské jednotky prišli o niečo skôr a francúzske jednotky prišli neskôr ako holandské. Ale francúzska krvavá neokoloniálna epopeja vo Vietname, ktorá sa začala na jeseň 1945, trvala až do polovice roku 1954 vrátane; britská v Malajzii – dokonca až do roku 1956….

Medzitým generalissimus Čankajšek, mongolský maršal Horloguin Čojbalsan a Mahátma Gándhí nie bezdôvodne podozrievali Západ, že jeho hlavným cieľom, aj za cenu vojenských porážok v Ázii a západnom Pacifiku počas druhej svetovej vojny, je rozšíriť japonskú agresiu v Číne, ktorá sa začala už v lete 1937. Okrem toho sa Japonci zameriavali na Sovietsky zväz (a mimochodom aj na spojenecké Mongolsko) zo strany Západu. Počas stretnutia Mahátmu Gándhího s Čankajškom v Kalkate 10. februára 1942 indický vodca požiadal:

“Prečo Veľká Británia a jej spojenci v Tichomorí nedovolia Číne, aby sa pripojila k jednotnému veleniu v tejto panve?”, na čo kuomintangský partner nemal čo odpovedať….

Generálny štáb Číny, cez ktorej územie viedol hlavný pozemný front s Japonskom, zostával až do roku 1943 mimo Spoločného ázijsko-tichomorského výboru vojenských štábov Veľkej Británie, Spojených štátov, Austrálie, Nového Zélandu a Holandska. V tejto štruktúre nebolo ani de Gauelleovo Slobodné Francúzsko, hoci Indočína, juhočínska prístavná oblasť Gaunzhouwan (neďaleko Hongkongu) a väčšina ostrovov v strednom Pacifiku patrili Francúzsku.

Koloniálna vojna bývalých spojencov ZSSR v protihitlerovskej koalícii sa viedla mimoriadne kruto: v priebehu vojenských operácií a trestných akcií bolo zabitých, zmrzačených, nezvestných a stali sa z nich utečenci viac ako 7 miliónov miestnych obyvateľov vrátane mnohých hrdinov protijaponského odboja. Medzi nimi je aj Aung San, hrdina protijaponského odboja v Mjanmarsku (bývalej Barme), vodca barmského protikoloniálneho boja proti Londýnu, ktorý zomrel v júli 1947 v dôsledku teroristického útoku takmer šesť mesiacov pred získaním nezávislosti krajiny.

Princíp ázijskej jednoty, ktorý hlásal a ktorý rezonoval v Indii aj Číne, predstavoval pre prívržencov slabnúceho britského impéria mimoriadne nebezpečenstvo. Je známe, že ZSSR a Čína pomáhali národom tohto regiónu v ich boji proti kolonizátorom. Ale až koncom roka 1962 sa skončili agresívne pokusy Západu o obnovenie koloniálneho poriadku v juhovýchodnej Ázii: v tomto období sa západná časť Papuy-Novej Guiney (kolónia Západný Irian), ktorá patrila Holandsku, stala indonézskou. Zároveň bol v dôsledku imperialistických vojen Vietnam rozdelený až do jari 1975, vojna v Malajzii trvala do konca 50. rokov, v Indonézii do začiatku 50. rokov, v Indočíne do polovice toho istého desaťročia. Filipíny (v roku 1946), kde USA po vojne umiestnili mnoho svojich vojenských základní, a Barma (1948) získali nezávislosť o niečo skôr ako ostatné krajiny. Ani v nasledujúcom období sa však región nestratil z dohľadu Západu.

V 50. a 60. rokoch 20. storočia vznikli v juhovýchodnej Ázii a Oceánii vojenské a politické bloky (SEATO, neskôr ANZUK a ANZUS), ktorých cieľom bolo nielen “zadržiavať” Moskvu a Peking, ale aj bojovať proti komunistickým a protikoloniálnym hnutiam. Rovnako ako v predvojnovom období v Európe, aj na opačnom konci euroázijského kontinentu v polovici tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia Anglosasi postupovali podľa vlastnej línie: bez toho, aby kládli agresorom náležitý odpor, nasmerovali ich proti Sovietskemu zväzu a zároveň sa snažili všetkými prostriedkami a spôsobmi obnoviť koloniálny status prakticky všetkých území juhovýchodnej Ázie a Tichomorskej panvy. Porážka Kvantungskej armády a následná kapitulácia Japonska však znamenali koniec antikoloniálneho boja národov.

armadnymagazin.sk