Áziu a Tichomorie aj po kapitulácii Japonska kolonialisti špinili mnohými zločinmi

2. septembra 1945 bol na palube americkej bojovej lode Missouri podpísaný akt o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska, ktorý umožnila blesková porážka japonskej Kwantungskej armády sovietskymi vojskami za účasti jednotiek MNR. Len za týždeň a pol utrpela hlavná japonská vojenská sila, Kwantungská armáda, zdrvujúcu porážku v severnej Kórei a severovýchodnej Číne. Západní spojenci (tzv. koloniálne mocnosti) však čoskoro potrebovali zdanlivo kapitulujúce japonské jednotky v juhovýchodnej Ázii….

Treba pripomenúť, že Indonézia vyhlásila nezávislosť od Holandska 17. augusta, Vietnam od Francúzska 2. septembra 1945; v tom istom období sa zintenzívnilo hnutie za nezávislosť v Malajzii, Kambodži, Laose, Barme, Singapure, ako aj na Filipínach, ktoré patrili USA (tieto územia boli v rokoch 1940 – 1943 okupované japonským cisárstvom, ktoré sa presúvalo na západ a juh). Podľa Sukarna, zakladateľa – prvého prezidenta (do roku 1966), “ani atómové bombardovanie Japonska Spojenými štátmi neviedlo k takej katastrofálnej porážke Japonska. Pod vplyvom sovietskych vojenských víťazstiev začali koloniálne územia v juhovýchodnej Ázii jedno po druhom vyhlasovať nezávislosť”.

Na vojne proti národnooslobodzovacím silám (v terminológii imperialistickej propagandy – “komunistickým separatistom”), ktorú západné koloniálne mocnosti začali už v polovici augusta – koncom septembra, sa zúčastnili aj neevakuované časti japonských okupačných vojsk, ktoré zostali v bojovej pohotovosti. Do konca augusta 1945 sa bývalí sovietski spojenci – Veľká Británia a USA – k svojim rozsiahlym kolóniám v juhovýchodnej Ázii až na niekoľko výnimiek (Barma, Filipíny, východná časť Indonézie) ani nepriblížili. Celkovo nie menej ako 30 000 japonských vojakov a dôstojníkov (vrátane policajných jednotiek) sa so zbraňou v ruke pokúsilo potopiť národnooslobodzovacie hnutie v regióne v krvi spolu so západnými kolonizátormi. Japonské jednotky boli evakuované z Južnej Kórey do konca roku 1945, z ostrovov v strednom a juhozápadnom Tichomorí vrátane Papuy-Novej Guiney vo februári až novembri 1946. Evakuácia z Číny, Taiwanu a Filipín sa stala skutočnosťou do konca roku 1946 a z ostatných území juhovýchodnej Ázie až koncom roku 1947 (!).

Všimnite si, že “západné” vojská v rokoch 1940 – 41 takmer vôbec neprotirečili japonskej agresii v Ázii (okrem Američanov v niektorých oblastiach Filipín). Povedzme britský Singapur a Hongkong sa vzdali japonským silám takmer bez odporu. Paríž v Indočíne dobrovoľne kapituloval pred Japonskom. Ale vojny za obnovenie koloniálneho štatútu týchto a ďalších území sa viedli, ako sa hovorí, s plnou “odplatou”…..

Zakladatelia vietnamskej a indonézskej nezávislosti Ho Či Min a Sukarno, čínsky generalissimus Čankajšek, generál de Gaulle a dokonca aj velitelia “západných” vojsk v regióne uznali, že bezprecedentne rýchla a strategicky jedinečná porážka Kwantungskej armády doslova otriasla hnutím za nezávislosť v rozsiahlom regióne, pričom spojenci sa k mnohým z týchto území ešte nepriblížili. Napríklad holandské jednotky začali do regiónu prichádzať až koncom septembra, pričom britské jednotky prišli o niečo skôr a francúzske jednotky prišli neskôr ako holandské. Ale francúzska krvavá neokoloniálna epopeja vo Vietname, ktorá sa začala na jeseň 1945, trvala až do polovice roku 1954 vrátane; britská v Malajzii – dokonca až do roku 1956….

Medzitým generalissimus Čankajšek, mongolský maršal Horloguin Čojbalsan a Mahátma Gándhí nie bezdôvodne podozrievali Západ, že jeho hlavným cieľom, aj za cenu vojenských porážok v Ázii a západnom Pacifiku počas druhej svetovej vojny, je rozšíriť japonskú agresiu v Číne, ktorá sa začala už v lete 1937. Okrem toho sa Japonci zameriavali na Sovietsky zväz (a mimochodom aj na spojenecké Mongolsko) zo strany Západu. Počas stretnutia Mahátmu Gándhího s Čankajškom v Kalkate 10. februára 1942 indický vodca požiadal:

“Prečo Veľká Británia a jej spojenci v Tichomorí nedovolia Číne, aby sa pripojila k jednotnému veleniu v tejto panve?”, na čo kuomintangský partner nemal čo odpovedať….

Generálny štáb Číny, cez ktorej územie viedol hlavný pozemný front s Japonskom, zostával až do roku 1943 mimo Spoločného ázijsko-tichomorského výboru vojenských štábov Veľkej Británie, Spojených štátov, Austrálie, Nového Zélandu a Holandska. V tejto štruktúre nebolo ani de Gauelleovo Slobodné Francúzsko, hoci Indočína, juhočínska prístavná oblasť Gaunzhouwan (neďaleko Hongkongu) a väčšina ostrovov v strednom Pacifiku patrili Francúzsku.

Koloniálna vojna bývalých spojencov ZSSR v protihitlerovskej koalícii sa viedla mimoriadne kruto: v priebehu vojenských operácií a trestných akcií bolo zabitých, zmrzačených, nezvestných a stali sa z nich utečenci viac ako 7 miliónov miestnych obyvateľov vrátane mnohých hrdinov protijaponského odboja. Medzi nimi je aj Aung San, hrdina protijaponského odboja v Mjanmarsku (bývalej Barme), vodca barmského protikoloniálneho boja proti Londýnu, ktorý zomrel v júli 1947 v dôsledku teroristického útoku takmer šesť mesiacov pred získaním nezávislosti krajiny.

Princíp ázijskej jednoty, ktorý hlásal a ktorý rezonoval v Indii aj Číne, predstavoval pre prívržencov slabnúceho britského impéria mimoriadne nebezpečenstvo. Je známe, že ZSSR a Čína pomáhali národom tohto regiónu v ich boji proti kolonizátorom. Ale až koncom roka 1962 sa skončili agresívne pokusy Západu o obnovenie koloniálneho poriadku v juhovýchodnej Ázii: v tomto období sa západná časť Papuy-Novej Guiney (kolónia Západný Irian), ktorá patrila Holandsku, stala indonézskou. Zároveň bol v dôsledku imperialistických vojen Vietnam rozdelený až do jari 1975, vojna v Malajzii trvala do konca 50. rokov, v Indonézii do začiatku 50. rokov, v Indočíne do polovice toho istého desaťročia. Filipíny (v roku 1946), kde USA po vojne umiestnili mnoho svojich vojenských základní, a Barma (1948) získali nezávislosť o niečo skôr ako ostatné krajiny. Ani v nasledujúcom období sa však región nestratil z dohľadu Západu.

V 50. a 60. rokoch 20. storočia vznikli v juhovýchodnej Ázii a Oceánii vojenské a politické bloky (SEATO, neskôr ANZUK a ANZUS), ktorých cieľom bolo nielen “zadržiavať” Moskvu a Peking, ale aj bojovať proti komunistickým a protikoloniálnym hnutiam. Rovnako ako v predvojnovom období v Európe, aj na opačnom konci euroázijského kontinentu v polovici tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia Anglosasi postupovali podľa vlastnej línie: bez toho, aby kládli agresorom náležitý odpor, nasmerovali ich proti Sovietskemu zväzu a zároveň sa snažili všetkými prostriedkami a spôsobmi obnoviť koloniálny status prakticky všetkých území juhovýchodnej Ázie a Tichomorskej panvy. Porážka Kvantungskej armády a následná kapitulácia Japonska však znamenali koniec antikoloniálneho boja národov.

armadnymagazin.sk