Andrej Fursov: Zrada dejín a nové kolo svetového Veľkého lovu

“Sova Minervy vylieta za súmraku.” Význam tejto frázy je jednoduchý: často začíname chápať podstatu nejakého javu, keď už zavŕšil svoj vývoj, a hrozí, že jeho poznanie bude niečo ako úsmev mačky Škľabky. Kapitalizmus patrí do kategórie takýchto javov.

Až teraz, keď tento systém dospel do cieľa, začíname lepšie chápať jeho podstatu, logiku jeho vývoja a hlavne najvážnejšiu z “kapitalistických záhad” – záhadu jeho genézy.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Dnes je jasné, že schéma genézy kapitalizmu, podľa ktorej koruna a mešťania (buržoázia) rozdrvili feudálov a vytvorili nový odvážny kapitalistický svet, ktorý existoval takmer dve storočia a ktorý svojím spôsobom a vo svojom záujme podporovali liberáli a marxisti, nie je nič iné ako mýtus. Skutočnosť bola úplne iná. A marxisti s ich jasným rozlišovaním medzi kapitálom ako vlastníctvom a kapitalistickým vlastníctvom, s ich chápaním zásadného rozdielu medzi kapitalizmom a “predkapitalistickými” spoločnosťami, by nemali padnúť do pasce mýtov 19. storočia o genéze kapitalizmu, “buržoáznych revolúciách” atď.

V posledných desaťročiach sa urobilo veľa pre rekonštrukciu skutočného obrazu vzniku kapitalizmu, a to ani nie tak marxistami a liberálmi, ktorí do istej miery stále ovládajú hlavný prúd, ale ideologicky nezaujatými bádateľmi s výrazným príklonom k transprofesionalizmu. Jedným z takýchto bádateľov je Richard Lachman (USA). V publikácii “Kapitalisti napriek sebe samým. Presvedčivo ukazuje, že kapitalizmus a národný štát neboli vedome vytvorené (proto)buržoáziou a protestantmi. Kapitalizmus vznikol ako vedľajší produkt boja neskorých stredovekých elít medzi sebou a s ľudom v kríze, ktorá hrozila elitám stratou postavenia a privilégií. Kapitalizmus zároveň nebol celoeurópskym východiskom z krízy – napríklad severné Taliansko sa vydalo inou cestou. A odlišné boli aj cesty Španielska, Francúzska, Holandska a Anglicka.

Hlavnou vecou bolo, že elity sa rozhodli racionálne – snažili sa integrovať do vznikajúceho svetového trhu a na tejto úrovni riešiť tie problémy, ktoré sa im nepodarilo vyriešiť na lokálnej úrovni v reformovanej Európe. Zároveň si neuvedomovali dôsledky svojho konania a až spätne môžeme tieto kroky klasifikovať ako kapitalistické:

“Dejiny spoločenských zmien v ranom novoveku v Európe sú dejinami rozporu medzi zámermi a výsledkami,” píše Lachmann. Na rozdiel od predchádzajúcich epoch sa vnútro-elitné konflikty od 16-teho storočia úzko prelínajú s neelitnými konfliktmi, čo dáva celej epoche revolučný charakter, dramaticky zintenzívňuje vnútroelitné konflikty a ich potenciál pre spoločenské zmeny. Zároveň dramaticky zintenzívňuje historicky tvorivý boj elít o vytvorenie inštitúcií schopných zachovať ich privilégiá. Či tieto inštitúcie budú kapitalistické alebo iné, je druhá otázka. V dôsledku toho, uzatvára Lachmann, máme aj dnes do činenia s inštitúciami, ktoré vytvorili florentskí patricijovia, holandskí oligarchovia, španielski conquistadori a statkári a obchodníci z Francúzska a Anglicka.

Tu by som dodal: “kým máme”, pretože od polovice 70. rokov 20. storočia špička svetovej kapitalistickej triedy likviduje inštitúcie vytvorené v “dlhom 16. storočí” (1453 – 1648) z rovnakého dôvodu ako feudálne horné vrstvy likvidovali feudalizmus. K tomu, čo povedal Lachmann, pridávam nasledovné. Z jeho empirickej štúdie môžeme vyvodiť závery, ktoré podstatne korigujú predstavy o kapitalistickej epoche.

Prví kapitalisti v žiadnom prípade neboli buržoázni, ale postfeudálni, ktorí sa zapojili do novej (najprv atlantickej a potom svetovej) deľby práce ako trhové subjekty a tvorili svetovú kapitalistickú triedu (MCC). Až od konca 18. storočia sa buržoázia a tí, ktorí sa nedokázali úspešne integrovať do svetového systému starého poriadku, postavili prvej vlne kapitalistov aj monarchickému štátu s pomocou tajných nadnárodných organizácií, finančného kapitálu a manipulácie nespokojných más. Slobodomurársko-“buržoázne” revolúcie v rokoch 1789 – 1848 neboli bojom buržoázie, – ale bojom buržoázie o miesto v prvej línii MCC. V tomto prípade nezáleží na tom, že buržoázia v jadre kapitalistického systému uspela. Dôležité je, že buržoázia je len súčasťou MCC, ktorú v prípade potreby obetuje, čo bude znamenať vážny vnútropolitický konflikt spojený s demontážou kapitalistického systému jeho vlastnými špičkami – situácia sa opakuje:

“A pes sa vracia k svojim zvratkom” (Pr 26, 11).

Lachmannova kniha je veľmi dôležitá. Po prvé, metodologické, opäť potvrdzuje Herakleitovu tézu “boj je otcom všetkého” a spája genézu nových systémov s adaptáciou na krízu. Po druhé, vytvára zásadne iný obraz “vstupu” do kapitalizmu, než aký vnucuje “geokultúra osvietenstva”, a teda aj iný obraz kapitalizmu. Po tretie, Lachmannova práca má dôležitý praktický význam: “výstup” a “vstup” majú tendenciu sa navzájom zrkadliť. Spoločenské boje “dlhého XVI. storočia” nám môžu umožniť lepšie pochopiť logiku a princípy spoločenského boja “dlhého XXI. storočia” a využiť toto poznanie ako “zlovestnú intelektuálnu prevahu” (K. Polanyi) vo svetovom boji o moc, informácie a zdroje, v novom kole svetového Veľkého honu.

armadnymagazin.sk