Chmelár o citovom vydieraní prezidentkou Čaputovu, ktorá sa sebaľútosťou snaží vynútiť si pozornosť, nechá sa masovo ľutovať a prijíma kolektívne prejavy podpory ako v Severnej Kórei

Zuzana Čaputová demagogicky spojila obvinenia Roberta Fica o jej prepojení na americkú ambasádu s anonymnými vyhrážkami, ktorým čelí a s potrebou matky ochraňovať svoje deti, Zuzana Čaputová demagogicky spojila obvinenia Roberta Fica o jej prepojení na americkú ambasádu s anonymnými vyhrážkami, ktorým čelí a s potrebou matky ochraňovať svoje deti, píše publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár, ktorý vo svojom príspevku osobitne rozobral jej precitlivenosť na obvinenia z konzultácií s americkou USA.

OD HLAVY ŠTÁTU OČAKÁVAM NADHĽAD, NIE SEBAĽÚTOSŤ

Politika je drsné remeslo. Presadzovanie vlastných skupinových záujmov bolo vždy pokračovaním vojny inými prostriedkami a len zriedkakedy sa obišlo bez emócií. Podpásové údery sa v tomto zápase ujdú každému výraznému politikovi, ktorý stojí v ceste jeho konkurentovi. No len Zuzana Čaputová a jej spriaznené strany si dokázali na sebaľútosti postaviť kampaň za znovuzvolenie.

Z psychologického hľadiska je sebaľútosť stav mysle, v rámci ktorého človek nedokáže prijať nepriaznivé hodnotenia a ľútosťou seba samého sa usiluje vynútiť si pozornosť. Vo svojom poslednom statuse Zuzana Čaputová demagogicky spojila obvinenia Roberta Fica o jej prepojení na americkú ambasádu s anonymnými vyhrážkami, ktorým čelí a s potrebou matky ochraňovať svoje deti.

Ja takéto citové vydieranie verejnosti považujem za jej ľudskú nízkosť.

Po prvé, Zuzana Čaputová nemá malé deti, ale dve dospelé dcéry. Nemyslím si, že by sa o seba nevedeli postarať.

Po druhé, má najpočetnejšiu ochranku v tomto štáte.

Napriek tomu, že ju štedro platíme zo svojich daní a napriek tomu, že v tejto krajine sa na dennom poriadku vyhrážajú stovkám ľudí, nikdy sa nezastala žiadneho opozičného politika čeliaceho až kampaňovitej nenávisti a vždy riešila len samú seba. Naposledy napríklad (schválne spomeniem političku, ktorá nie je mojou šálkou kávy) čelila poslankyňa Romana Tabák kyberšikane, keď príslušníci LGBTI komunity pálili figurínu s jej podobizňou a hromadne ju označovali vo svojich príspevkoch. Zuzana Čaputová sa však takýmto prípadom nikdy nevenovala. Nezastala sa dokonca ani bežných ľudí, keď im minister zahraničných vecí Rastislav Káčer vulgárne nadával – naopak, verejne mu vyjadrila plnú podporu. Zdôrazňujem, hovoríme o človeku, ktorému sa podarilo nemožné – prekonať vo vulgárnosti a hulvátstve aj Jara Naďa.

Preto sa na mňa nehnevajte, keď Čaputovej bolestínstvo považujem za nevkusné a salutovanie Richarda Sulíka a dokonca aj poníženého Eduarda Hegera, že stoja za prezidentkou, za vyslovene smiešne. Od hlavy štátu očakávam nadhľad, nie fňukanie a sebaštylizáciu do úlohy obete. Želám si, aby na čele štátu stál človek, ktorý sa bude správať k národu ako starostlivý otec, nie sebestredný úradník, ktorý bude takéto situácie riešiť tým, že ich využije v prospech celej spoločnosti. Pochopil by som, keby prezidentka zareagovala na takéto vyhrážky vyhlásením, že pozrite sa, máme takýto a takýto problém, poďme ho spoločne riešiť a ochrániť zraniteľných ľudí, aby sa to, čo sa stalo mne, už nikdy nikomu nestalo. Nie, ona svoju malosť prejaví tým, že sa štylizuje do pozície najohrozenejšej osoby v štáte, nechá sa masovo ľutovať a prijíma kolektívne prejavy podpory ako v Severnej Kórei.

Osobitne sa pristavme pri jej precitlivenosti na obvinenia z konzultácií s americkou ambasádou. Zvláštne na tom nie je ani tak to, že sa nikdy neohradila voči osočovaniu mnohých politikov, ktorí presadzujú mier, že sú ruskými agentmi. Zvláštne na tom je, že ani drsnejšie urážky jej nikdy neprekážali natoľko ako práve výraz „americká agentka“, a to až tak veľmi, že v rozpore so všetkými judikátmi ústavného súdu (ktoré hovoria, že politik musí zniesť vyššiu mieru kritiky ako bežný občan) sa usiluje oklieštiť slobodu prejavu voči svojej osobe súdnou cestou. Jej fanatickí podporovatelia však nechcú vidieť, že ak si odmyslíme zbytočne expresívne výrazy, táto kritika má racionálne jadro a že ústretovosť Zuzany Čaputovej voči záujmom USA (často na úkor štátnych záujmov Slovenskej republiky) je vysoko nadštandardná a dá sa dokázať.

Nie je v tom, samozrejme, sama. Len včera zverejnil šéfredaktor denníka Štandard Jaroslav Daniška zaujímavý komentár „Memento Káčer“, v ktorom okrem iného uvádza: „Počul som to od samotného Rastislava Káčera a počul som to aj od ďalších diplomatov, ktorým to hovoril. Keď sa veľvyslanec Káčer dozvedel v Maďarsku citlivú vec, kúpil si hneď letenku do Washingtonu a všetko im tam na State Departmente povedal. Keby mi to nebol sám povedal a keby mi to nedávno nepotvrdil úplne iný zdroj z diplomacie, neveril by som. Rastislav Káčer, skrátka, nepovažoval slovenského ministra za svojho nadriadeného.“

Verejnosť má právo vedieť o týchto veciach, o týchto prepojeniach, motiváciách a záujmoch slovenských politikov. Zuzana Čaputová v tom nie je výnimkou, nie je žiadnou nekritizovateľnou ikonou, naopak, jej kontrola je ešte dôležitejšia, lebo máme právo poznať, koho záujmy ako hlava štátu reprezentuje. Prezidentka je vlastne šťastný človek, pretože podnetmi mnohých občanov čeliacich vyhrážkam obesením sa polícia vôbec nezaoberá. A tak jej môžem len poradiť. Nech to začne robiť ako ja. Nech napomína v prvom rade vlastný fanklub, nech verejne odmietne každý prejav nenávisti, vulgárnosti a hrubosti z jeho radov, nech im vysvetlí, že fetišizácia slušnosti nemá význam, ak ju požadujeme len voči sebe, no útoky voči súperom mlčky prehliadame alebo dokonca podporujeme.

Nech verejne odmietne osobné útoky Jara Naďa, Rastislava Káčera, Juraja Krúpu a ďalších voči inak zmýšľajúcim ľuďom. Nech sa dištancuje od hulvátov typu Michal Havran alebo Nikita Slovák, ktorými sa zaštiťovala vo svojej výzve k slušnosti. Nech sa ohradí voči zľahčovaniu agresivity časti transrodových ľudí, ktorých podporovatelia bránia pod nebezpečným heslom „Tridsať rokov slušnosti stačilo“. Lebo iba pôsobením na ľudí, ktorých vieme ovplyvniť, dokážeme zmeniť spoločnosť – nie poukazovaním na tých druhých. Potom jej hádam uverím, že to s tou slušnosťou vo verejnom živote myslí úprimne.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna