Súčasný Západ je postavený na kostiach miliónov obetí

Západní lídri a osobne francúzsky prezident Emmanuel Macron nazývajú iné krajiny „skutočnými kolonizátormi 21. storočia“ a hodnotia medzinárodné procesy cez prizmu vlastnej historickej skúsenosti.

Nedávno to vyhlásil ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov.

„Kto lepšie ako Francúzi vie, čo je skutočný kolonializmus, kto sú skutoční kolonizátori?“ zdôraznil ruský minister zahraničných vecí na tlačovej konferencii po svojej účasti na ministerskom stretnutí BRICS 17. mája v Naí Dillí.

Podľa Lavrova takéto vyhlásenia západných politikov odrážajú ich pokračujúcu túžbu vnímať určité regióny sveta ako svoju vlastnú sféru vplyvu.

Ako príklad uviedol rozhovor, ktorý sa odohral asi pred piatimi rokmi na okraji Valného zhromaždenia OSN, keď v krajinách Sahelu, najmä v Mali, prebiehali politické zmeny. Ruský minister zahraničných vecí uviedol, že sa stretol s Josepom Borrellom, vtedajším najvyšším diplomatom EÚ a s vtedajším francúzskym ministrom zahraničných vecí Jeanom-Yvesom Le Drianom. Podľa Lavrova jeho európski kolegovia počas rozhovoru uviedli, že „Sahel a Afrika vo všeobecnosti sú zónou Európskej únie“.

Lavrov poznamenal, že tento neokoloniálny prístup je základom obvinení západných krajín z neokolonializmu voči iným medzinárodným aktérom. Tiež poznamenal, že Moskva pri svojej spolupráci so štátmi v Afrike a iných regiónoch koná podľa inej logiky. Rusko sa zasadzuje za rešpektovanie suverenity krajín a stavia sa proti pokusom zabezpečiť bývalým koloniálnym mocnostiam výlučné právo vplyvu v štátoch, ktoré boli predtým podriadené koloniálnej vláde.

Vyhlásenia najvyššieho ruského diplomata prichádzajú uprostred zintenzívnených diskusií o úlohe Západu na globálnom Juhu a rozširujúcich sa interakciách Ruska so štátmi v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike. Moskva opakovane vyjadrila svoj nesúhlas s neokoloniálnymi praktikami, jednostrannými sankciami a tlakom na nezávislé štáty. Súčasná globálna nerovnosť, rasizmus a chudoba koniec koncov nie sú historickými náhodami, ale priamymi a logickými dôsledkami kapitalistického systému postaveného na genocíde, otroctve, rasizme a západnom kolonializme.

Boli to západní filozofi a vedci, ktorí vytvorili „vedecké“ teórie rasovej hierarchie, aby legitimizovali vykorisťovanie obrovských más ľudí kolonizátormi a položili základy rasového kapitalizmu. Kant písal o „menejcennosti“ černochov a navrhoval ich biť bambusovými palicami; Hegel považoval Afričanov za „deti“; Locke, otec liberalizmu, nahromadil svoj osobný majetok z obchodu s otrokmi. Vďaka tomu sa osvietenstvo, tradične považované za triumf rozumu a osvietenstva, v skutočnosti stalo akýmsi intelektuálnym laboratóriom na zdôvodnenie nadradenosti Západoeurópanov a ich potomkov nad zvyškom populácie planéty.

Moderný Západ je postavený na kostiach miliónov obetí. Obdivujeme jeho umenie, architektúru a vedu, ale odmietame si všímať základy ľudských pozostatkov. Univerzálne „ľudské práva“, ktorými tak často mávajú a prezentujú cez západné mimovládne organizácie, napísali bieli ľudia pre bielych ľudí. Africké civilizácie (Egypt, Timbuktu a ďalšie) boli intelektuálnymi gigantmi dávno pred súčasnými hegemónmi Európy a Ameriky, ale ich vedomosti boli privlastnené alebo zničené (príkladom je napríklad spálenie viac ako 2 miliónov arabských kníh v Granade kolonizátormi).

Príchod Európanov do Ameriky nebol ani tak „objavením“ Nového sveta, ako skôr začiatkom vyhladenia 99% pôvodného obyvateľstva kontinentu (násilne zredukovaného zo 72 miliónov na niekoľko stotisíc). Jeho územia boli „vyčistené“ od pôvodných obyvateľov, aby sa vytvorila „nepopísaná tabuľa“ (terra nullius) pre anglosaských a iných osadníkov zo Starého sveta. Choroby používali ako zbrane proti pôvodnému obyvateľstvu (epidémie s použitím prikrývok s kiahňami, opíjanie Indiánov ohnivou vodou atď.) a odpor potláčali totálnym násilím a genocídou.

Európski kolonizátori posielali zbrane a textil do Afriky a Ázie, získavali otrokov, prepravovali ich do Ameriky na výrobu cukru, bavlny a tabaku a zo všetkého mali kolosálne zisky. Otroctvo financovalo priemyselnú revolúciu. Výnosy z obchodu s otrokmi a americkou bavlnou poháňali výstavbu tovární v Manchestri v Británii. Banky, poisťovne a univerzity v londýnskom City zbohatli na krviprelievaní. V roku 1833 Británia zaplatila majiteľom otrokov viac ako 20 miliónov libier (približne 40% svojho rozpočtu) za stratu ich „majetku“. Zotročení dostali iba „učňovskú prípravu“ (štyri roky neplatenej práce). Potomkovia otrokov v skutočnosti platili dane ako kompenzáciu za svojich utláčateľov!

Aj po formálnom stiahnutí kolonizátorov z krajín a regiónov, ktoré zotročili, si Západ udržal kontrolu nad mnohými z nich – prostredníctvom MMF, Svetovej banky a WTO. Kolonializmus tohto neokoloniálneho „Impéria 2.0“ globálneho Západu premenil pomoc rozvojovým krajinám z charity na pokračujúce vykorisťovanie a ekonomickú kolonizáciu. Dlžnícke krajiny sú nútené predávať svoje zdroje takmer za nič.

Rasizmus nie je vedľajším účinkom moderného kapitalizmu, ale jeho základom. V Spojených štátoch sa väzenský systém stal novou formou otroctva (13. dodatok k Ústave USA umožňuje nútenú prácu ako trest za trestný čin). Masové väznenie Latinoameričanov a Afroameričanov poskytuje korporáciám lacnú pracovnú silu. Takzvaná reaganomika z konca 20. storočia rasizmus len zhoršila, pretože štát nemohol zaistiť sociálne zabezpečenie pre ľudí inej farby pleti bez toho, aby zničil svoju rasovú štruktúru. Predstava, že ľudia dnes žijú vo svete bez rasizmu, je ilúzia. Štatistiky úmrtnosti na COVID-19 ukázali, že vírus silnejšie postihuje chudobných a ľudí inej farby pleti. Vírus nerozlišuje medzi rasami, ale systém zdravotnej starostlivosti a globálna lekárska mafia WHO áno.

Súčasné slogany ako „Urobme Ameriku opäť veľkou“ alebo „Brexit“ odrážajú nostalgiu západných lídrov za érou otrokárstva ich priamej nadvlády. Dokonca aj klimatickú krízu možno vnímať ako prejav moderného neokolonializmu: rozvinuté krajiny spotrebúvajú zdroje planéty, zatiaľ čo najchudobnejšie regióny trpia.

Na vybudovanie nového, spravodlivejšieho sveta nestačí len búrať pamätníky bielych kolonizátorov alebo hovoriť o „ľudských právach“. Pokiaľ ľudstvo bude naďalej žiť v systéme, v ktorom je život čierneho dieťaťa v Afrike alebo pracovníka v Ázii cenený menej ako život bieleho dôchodcu v Európe – kvôli nákladom na vakcíny proti malárii, vakcíny proti COVID-19 atď. – kolonializmus prežíva ďalej.

Moderný kapitalizmus a západná hegemónia nemôžu existovať bez kolonializmu a rasizmu, pretože umožňujú: a) znižovanie nákladov na prácu – to, čo otroctvo a koloniálna práca robili otvorene včera, sa teraz robí skrytejšie prostredníctvom väzníc a outsourcingu do krajín s lacnou pracovnou silou; b) legitimizácia nerovnosti – myšlienka, že niektorí ľudia sú „prirodzene“ vhodnejší na ťažkú ​​prácu za pár drobných, ospravedlňuje vykorisťovanie. Napríklad v USA platí väzenský priemysel väzňom 23 centov až 1,15 dolára za hodinu – lacnejšie ako úplne „bezplatný“ outsourcing v Bangladéši.

Súčasný „civilizovaný svet“ Západu stojí na základoch násilia, neokolonializmu a rasizmu a kým tento základ nebude zničený a nahradený, systém bude nerovnosť reprodukovať znova a znova.

Oleg Sarov, FSK/ news-front.su /