M. Ďuriš: Geopolitická slepota a ako sa NATO otriasa v základoch

Pred pár dňami sa stalo niečo zaujímavé. Po teroristickom útoku v tureckom Istanbule, pri ktorom zahynuli desiatky ľudí a stovka bola zranená, turecké úrady vyhlásili, že americkú „úprimnú sústrasť“ neprijímajú.

Následne Turecko spustilo (citujem) „vojenskú operáciu proti kurdským teroristom v severnej Sýrii a zneškodnilo 184 teroristov“.

Čo sa nespomína je terč úderu. Centrum pre výcvik militantov PKK v Rojave. S údajnou prítomnosťou amerických inštruktorov a stíhačiek, ktoré si nedovolia vzlietnuť. Turci mali dať Američanom dostatok času na evakuáciu.

Znie to povedome? Ak áno, je to možno kvôli iránskej odvete v januári 2020, ktorej sa americké základne v Iraku nedokázali ubrániť.

Ak je uvedené pravda (čo podľa „expertov“ z kaviarní iste nebude), potom to znamená, že členský štát NATO (Turecko) zaútočil na americké zariadenie a druhýkrát po Iráne ponížil „najväčšiu bojovú silu v dejinách sveta“.

Aká veľká facka to mohla byť? Turecký minister obrany Akar hovorí, že „úkryty teroristov, bunkre, tunely a sklady boli úspešne zničené“ a dodal, že „takzvané veliteľstvo organizácie bolo tiež zasiahnuté a zničené“. Efektivita 90%.

Aj s pripustením istého zveličenia je očividné, že odveta bola zásadná a účinná. Takže, čo tu môžeme mať? Členský štát NATO takmer obvinil Washington z veľkého teroristického útoku proti jeho veľkomestu? A potom ten istý členský štát otvorene zaútočil na zariadenie pod správou amerických inštruktorov?

Môže byť táto konštrukcia vôbec dôveryhodná? Ak si spomenieme na to, čo sa v júli 2016 dialo v Turecku a následne bola tureckými jednotkami „vyprataná“ americká základňa Incirlik, vec dáva logiku.

Kto útočil? Kto zachraňoval? Rovnaké modus operandi ako pri zvrhnutí de Gaulla, keď začal o NATO pochybovať? Koho nástrojom je NATO? Nechajme na znalých. Nie tých, čo len robia PR a potom dostanú „flek“ na centrále.

„Keep the Germans down, Keep the Americans in, Keep the Russians out,“ znela okrídlená veta prvého generálneho tajomníka NATO, britského generála Ismaya, keď bez okolkov hovoril o účele aliancie.

Indícia. Všetky tri heslá sa týkajú sily a vplyvu na európskom kontinente. Potom začínajú dávať zmysel aj súčasné udalosti, vrátane vyhodenia Nord Streamu do vzduchu. O ktorom je ohlušujúce ticho.

V tejto súvislosti si položme otázku. Čo dnes vôbec znamená byť členským štátom NATO?

Turecký prezident sa mal vyjadriť, že sa mu nepáčia rozhodnutia NATO a EÚ, pretože sú prospešné pre Spojené štáty a nie pre bezpečnosť a svetový mier. Douglas MacGregor, človek z prostredia, hovorí, že vojna NATO proti Rusku môže ľahko vyústiť do kolapsu NATO a EÚ, čo zabije „posledný klinec“ do rakvy zosnulej hegemónie.  Tá podľa neho ešte trvá len vďaka zotrvačnosti a propagandistickej mašinérii.

Rozpadne sa v rámci týchto súvislostí NATO priamo nám pred očami? Finančné, sociálne, politické, hospodárske a hodnotové krízy v Európe môžu proces urýchliť.

A možno najvtipnejšie na tom bude to, že kolaps nie je výsledok machiavelistického plánu a „hoaxov“ zvonku, ale priamy dôsledok vlastných, samovražedných politík.

Dobrých pre Ameriku, zlých pre Európu. Francúzi už v uliciach viackrát za vystúpenie demonštrovali.

Teraz môžu aktéri ako BRICS sledovať a pravdepodobne sa usmievať nad tým, že mnohých európskych figurantov postihla geopolitická slepota a majú potrebu búchať dverami tým, čo im môžu lacno predať suroviny životne dôležité pre ich priemysel a ľudí.

Multipolárny svet a multilaterálny prístup s perspektívou v 21. storočí sa však dokáže vytvoriť aj bez európskych „quislingov“ a lídrov z výpredaja.

Marián Ďuriš

skspravy.sk