Ľudia sa môžu naučiť používať „echolokáciu“ len za 10 týždňov

Vedecký experiment ukazuje, že s dostatkom praxe sa väčšina ľudí môže naučiť echolokáciu: pomocou svojho jazyka vytvárajú cvakavé zvuky a analyzujú ozveny odrážané od okolitého prostredia.

Len za 10 týždňov boli vedci schopní naučiť účastníkov, ako sa pohybovať medzi prekážkami a rozpoznávať veľkosť a orientáciu predmetov podľa zvuku vytvoreného kliknutím jazyka a odrazeného od predmetov. Experimentu sa zúčastnilo 12 ľudí, ktorým bola v detstve diagnostikovaná slepota a 14 vidiacich ľudí.

Echolokácia je zručnosť, ktorú si zvyčajne spájame so zvieratami, ako sú netopiere a veľryby, ale niektorí nevidomí ľudia tiež používajú ozvenu svojich zvukov na detekciu prekážok a ich obrysov. Niektorí používajú na vytvorenie potrebného hluku klopkanie palicou alebo lusknutie prstami, iní na to používajú ústa, pričom vydávajú cvakavý zvuk.

Napriek tomu, aká užitočná môže byť táto zručnosť, v súčasnosti je v nej vyškolených len veľmi málo nevidomých ľudí. Odborníci na sonary sa snažia túto zručnosť rozširovať už roky a táto štúdia ukazuje, že stačí jednoduchý učebný plán.

„Nenapadá ma žiadna iná práca s nevidiacimi účastníkmi, ktorá získala také nadšené recenzie,“ povedala psychologička Lore Thaler z University of Durham vo Veľkej Británii, keď boli zverejnené výsledky štúdie.

Počas 20 tréningov, ktoré trvali približne 2 – 3 hodiny, vedci zistili, že nevidomí a vidiaci účastníci, starí aj mladí, výrazne zlepšili svoje zručnosti v oblasti echolokácie. V priebehu niekoľkých týždňov boli účastníci trénovaní na navigáciu vo virtuálnych bludiskách – koridoroch s T-križovatkami, otočkami do U a kľukatými čiarami – a na určovanie veľkosti a orientácie objektov pomocou zvukových kliknutí.

V posledných dvoch stretnutiach si účastníci otestovali svoje nové navigačné schopnosti vo virtuálnom bludisku, ktoré nikdy predtým neabsolvovali. Aj slepí v tomto neznámom prostredí mali menej kolízií ako na začiatku programu. Je zrejmé, že ozveny ich vlastných kliknutí pomohli ľuďom navigovať sa v prostredí ľahšie ako predtým.

V skutočnosti autori zistili, že ľudia s novonatrénovanými zručnosťami echolokácie fungovali v bludisku takmer rovnako dobre ako sedem expertov na sonar, ktorí túto zručnosť používali roky.

V dodatočných testoch na určenie tvaru a orientácie určitých povrchov ukázali účastníci štúdie rovnaké výsledky ako odborníci. Predchádzajúce štúdie tiež ukázali, že vidiaci ľudia sa môžu naučiť echolokáciu založenú na kliknutí prostredníctvom série školení, ale toto je prvá štúdia, ktorá testuje, či sa výsledky vzťahujú aj na nevidomých ľudí a ľudí rôzneho veku.

Vizuálne oblasti mozgu umožňujú echolokátorom „vidieť“ svet okolo seba a stále nie je jasné, či ľudia, ktorí vyrastali bez videnia, môžu v rovnakej miere používať rovnaké neurónové siete. Navyše, veľa ľudí s vekom stráca zrak a sluch a čím je človek starší, tým je jeho mozog menej plastický.

To môže s pribúdajúcim vekom sťažiť učenie sa novým zručnostiam, no výskum ukazuje, že to nie je limitujúci faktor pri echolokačnom tréningu. V štúdii boli nevidiaci ľudia vo veku 79 rokov schopní zvládnuť túto zručnosť správnym tréningom. Keď autori analyzovali výsledky svojho malého experimentu, zistili, že vyšší vek ako taký nebol spojený s väčším počtom kolízií v bludisku.

„Dôležité je, že keď sme kvantifikovali stupeň zlepšenia schopností účastníkov od relácie 1 do relácie 20 pri každej úlohe, neexistovala žiadna súvislosť medzi vekom a výkonom v praktických úlohách,“ píšu autori.

Nižší vek umožnil niektorým účastníkom dokončiť bludisko rýchlejšie, no v praxi podľa autorov „výsledok tréningu znamenal výrazné zmeny v správaní všetkých účastníkov“ bez ohľadu na vek. Tri mesiace po skončení tréningu nevidomí účastníci uviedli, že sa im zlepšila orientácia a pohyb pomocou echolokácie. V následnom prieskume 10 z 12 účastníkov uviedlo, že táto zručnosť im pomohla získať nezávislosť a pohodu.

„Sme z toho veľmi nadšení a myslíme si, že má zmysel poskytovať informácie a učiť echolokáciu prostredníctvom kliknutí ľuďom, ktorí môžu mať stále dobré funkčné videnie, ale od ktorých sa očakáva, že neskôr v živote stratia zrak v dôsledku progresívne degeneratívneho ochorenia oka“- povedala Thaler. Štúdia bola publikovaná v časopise PLOS One.

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info