Ako si USA vynucovali „spravodlivosť“ – bombami. „Humanitárne bombardovanie“

Bombardovanie sa začalo 24. marca 1999 o 20.45 hodine. Vtedajší premiér Slovenskej republiky Mikuláš Dzurinda v neskorších memoároch Kde je vôľa, tam je aj cesta – Môj politický maratón na strane 48 o sedemdesiatich ôsmich dňoch leteckých útokov a bombardovania, na čom sme aj my participovali otvorením nášho vzdušného priestoru, napísal: „Akcia NATO bola neobyčajná: úderná, rýchla, efektívna, s minimálnymi stratami. Politicky aj vojensky brilantná.“

Podľa srbských prameňov straty na životoch predstavovali dvetisícpäťsto obetí a dvanásťtisícpäťsto ľudí bolo zranených. Počas bombardovania bolo na územie Srbska a čiastočne aj Čiernej Hory zhodených okolo 22 000 ton munície. Z toho podľa odhadov 13 000 – 15 000 ton munície s ochudobneným uránom. Ich následkom sa v Srbsku zvýšil počet nádorových ochorení.

Podľa údajov Inštitútu verejného zdravia doktora Milana Jovanovića-Batuta sa od roku 2001 do roku 2010 zvýšil počet chorých na leukémiu o stodesať percent a celkový počet nádorových ochorení o dvadsať percent.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Bombardovaním bola zničená infraštruktúra a hospodárstvo krajiny, pričom škody sa odhadujú od tridsať do sto miliárd dolárov. Okupácia Kosova vojskami NATO nezastavila násilie v oblasti. Kosovskí Srbi boli vyháňaní zo svojich domovov a vraždy srbských civilov  z národnostnej nevraživosti boli takmer na dennom poriadku (počet Srbov nezvestných a zabitých po obsadení Kosova sa pohybuje okolo tisícosemsto).

Celkový počet obetí na strane kosovských Albáncov v rokoch 1998 – 1999 sa odhaduje na päť- až vyše desaťtisíc nezvestných a zabitých. Z obavy o život muselo z Kosova utiecť celkovo dvestotisíc tamojších Srbov. Bombardovanie a ďalšie vojenské akcie sa udiali bez mandátu OSN a do bombardovania sa zapojilo devätnásť členských štátov aliancie NATO.

PRÍČINY A ZÁMIENKY

NATO svoju operáciu Spojenecká sila ospravedlnilo snahou o zastavenie údajnej genocídy albánskeho národa, ktorej sa mal podľa západných lídrov dopúšťať režim Slobodana Miloševića. Tieto argumenty opakovali aj médiá a verejná mienka bola na zásah pripravovaná intenzívnou antisrbskou kampaňou.

Zdanie nezaujatosti a férovosti prístupu Západu malo navodiť rokovanie kosovsko-albánskej a juhoslovanskej strany vo francúzskom Ramboillet zinscenované tak, aby to vyznelo, že Srbi svojou neochotou a neústupčivosťou sami donútili Západ zasiahnuť.

Bezprostrednou zámienkou, slúžiacou na rozpútanie vojny proti Juhoslávii, bol zinscenovaný „masaker“ v Račaku. Hra o Juhosláviu a Kosovo bola súčasťou americkej snahy o prerozdelenie sveta po skončení studenej vojny. Na toto pozadie kosovského konfliktu poukázala vo svojom vyhlásení redakcia srbského časopisu Pečat:

Agresia NATO proti Srbsku a Čiernej Hore (Juhoslávii) v roku 1999  predstavuje zločin proti mieru a ľudskosti. Je to precedens a míľnik na ceste ku globálnemu intervencionizmu, úmyselnému porušovaniu medzinárodného právneho poriadku a popretiu úlohy OSN. 

„Základňa ‚Bondsteel‘ (vybudovaná Američanmi v Kosove – pozn. MJ) je prvým a kľúčovým článkom v reťazci nových amerických vojenských základní, ktoré slúžia na rozšírenie NATO na východ ku Kaspickému moru, na Stredný východ a konečne k hraniciam Ruska a Sibíri, bohatej na strategické zdroje energie a nerastné suroviny. Takto Európa získala novú verziu stratégie ‚Drang nach Osten‘ , ktorej prvá verzia skrachovala počas druhej svetovej vojny. Destabilizácia a tragický vývoj na Ukrajine je len najnovším dôsledkom stratégie západnej expanzie na východ v podaní USA / NATO / EÚ.“

HUMANITNÉ BOMBARDOVANIE

V osudný piatok 30. apríla 1999  sa v malej čiernohorskej obci Murino vybrali na nákup do predajne miestnych potravín štyri dievčatá – sesternice Olivera, Ivana, Julijana a Teodora, ktoré rodičia v strachu pred terorom Kosovskej oslobodeneckej armády previezli z rodnej Prištiny ku babke „na prázdniny“.

Murino bolo totiž tým najzastrčenejším kútom a tým aj najbezpečnejším miestom, aké si len rodičia mohli zvoliť pre bezpečné prečkanie bombardovania Juhoslávie, ktoré bolo v tom čase už viac než mesiac v plnom prúde.

Trinásť rokov neskôr srbský server Vesti priniesol výpoveď Ivany o tom, čo sa v inkriminovaný deň stalo: „Toho strašného dňa, netušiac nič zlé, som so sestrou Oliverou a sesternicami Julijanou a Ivanou išla do miestneho obchodu kúpiť suroviny potrebné na koláče pre mamu a tetu, ktoré k nám mali prísť z Kosova. Olivera a Juliana odišli do obchodu a Teodora a ja sme ich čakali pri moste cez rieku Lim. V tom momente sa nad Murinom objavili dve lietadlá, z ktorých jedno letelo veľmi nízko. Vystrašená Teodora začala kričať, ja som ju schmatla za ruku a bežala sa s ňou skryť k najbližšej budove, ako nás učili v Kosove. Skryla som Teodoru pod schodisko a išla som v ústrety Olivere a Julijane. Žiaľ, už bolo neskoro, jedna zo sedemnástich bômb zasiahla malý obchod a v hromade sutiny ležali ich roztrhané telá.“ Užialená matka nebohej Olivery Gordana k tomu dodala, že od toho osudného dňa nemôže spať: „Toho dňa som umrela i ja, namiesto Olivery a deväťročnej netere Julijany ma v zničenom Murine privítal krvavý kameň, na ktorom boli ešte stopy ich vlasov.“

Okrem Olivery Maksimovićovej (1986) a Julijany Brdarovej (1989) zahynul v ten deň aj Miroslav Knežević (1985), všetko nevinné deti, a ďalší traja občania obce. Ťažko zranených bolo sedemnásť občanov. Obetiam agresie rodiny a spoluobčania postavili v obci malý pamätník, ktorý je tichou výčitkou zodpovedným za vraždenie nevinných a zároveň otázkou prečo?

Otázka: Prečo? sa vinie ako leitmotív dokumentárnym filmom s rovnomenným názvom. Autorky – srbská a americká novinárka – si v ňom kladú túto otázku aj pri ďalších podobných prípadoch, ako bola tragédia v Murine. Prečo muselo 12. apríla 1999 zomrieť pätnásť cestujúcich (a štyridsaťštyri bolo zranených) pri zásahu rakiet vypálených z lietadla NATO na vlak prechádzajúci cez most v Grdeličkej tiesňave? Prečo muselo 27. apríla 1999 zomrieť dvadsať civilov (z toho dvanásť detí) v Surdulici? Prečo musela 19. apríla 1999 zomrieť najmladšia obeť bombardovania, len trojročná Milica Rakićová z Batajnice? Prečo muselo 1. mája 1999 zomrieť štyridsaťsedem cestujúcich (šestnásť zranených) v autobuse Nišexpresu?

Prečo muselo 3. mája 1999 zomrieť dvadsať cestujúcich (štyridsaťtri zranených) v autobuse „Djakovicaprevoza“. Prečo bol 7. mája 1999 bombardovaný Niš, kde zahynulo štrnásť a bolo zranených sedemdesiat civilistov? A tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Prečo museli zahynúť nevinné deti? Prečo, Prečo…? Je to už dvadsaťtri rokov, čo si tieto otázky kladú nielen pozostalí obetí, ale aj srbský národ a celý civilizovaný svet. Odpovedí od zodpovedných sa zatiaľ nikto nedočkal a zrejme sa ani nedočká. Súčasná svetská (západná) spravodlivosť má svoje kritériá a svoj meter – dvojaký.

(článok pôvodne vyšiel na snn.sk ešte v roku 2014 TU)

sk správy