Sicílske kostoly

Začínajú sviatky Veľkej noci. Už druhý rok za sebou ich budeme oslavovať bez tradičných rituálov, návštev a obradov. Nuž, budeme sa musieť učiť stavať chrámy vo svojej duši. Ako inšpiráciu prinášam niekoľko fotografií z ďalekého juhu Talianska – zo Sicílie. Nie je to náhodný výber, práve talianske kostoly boli kolískou novej estetiky, ktorá sa zrodila za renesancie a z ktorej čerpáme dodnes.

Na ilustračnom obrázku (hore) je detail z fresky z katedrály sv. Bartolomeja na Liparoch. Z tejto katedrály ešte uvediem dva detaily. Najskôr je to strieborná soška sv. Bartolomeja a potom detail z fresiek, ktoré zdobia stropy hlavnej lode.

Sicílska pamätihodnosť prvej kategórie, je nepochybne katedrála v Monreale. Spozná sa to podľa množstva kovu vo výzdobe interiéru, aj podľa počtu a neodbytnosti žobrákov, ktorí tu striehnu na turistov. Katedrála v Monreale je aj cirkevným katolíckym centrom Sicílie – sídlom arcibiskupa. Je už v podstate na vidieku a v horách, hoci je to zároveň predmestie hlavného mesta Palerma. V čase, keď Sicíliu ovládali Arabi, však museli byť katolícke katedrály mimo hradieb hlavného mesta. V tejto katedrále ma zaujal aj reštaurátor. V Taliansku a Grécku je to typické a normálne. Katedrály a pamiatky sú súčasť života a tak ich spravidla nezvyknú zatvoriť na niekoľko mesiacov či rokov kvôli reštaurátorským prácam v niektorej z bočných lodí.

Dnes je však katolícka katedrála aj v Palerme. Slohovo unikátna budova, pôvodne normanská bazilika, neskôr prestavaná na mešitu a napokon znovu na katolícku.

V istom zmysle je v Palerme katedrálou aj Garibaldiho záhrada na Piazza Marina. Rastie v nej niekoľko obrovských figovníkov, ktoré bočnými vzdušnými koreňmi, siahajúcimi až po zem, vytvárajú stĺporadia a klenby podobne ako v kamenných katedrálach.

Ďalšia katedrála, ktorú letmo navštívime, je v Cefalu. Výzdoba hlavnej lode za oltárom by vám bola povedomá. Ako hlavný prvok je hlava Krista v rovnakom prevedení ako v Monreale. V tejto katedrále ma však zaujal kompletne drevený strop bez malieb a kovu.

Túto krátku exkurziu skončím v Erice. Je to malé mestečko vysoko na skale nad Trapani na západnom pobreží. Je to len niekoľko kilometrov od mora, ale niekoľko stoviek metrov nadmorskej výšky tu už robí citeľne drsnejšiu klímu a vari nikde inde som ešte nevidel, aby škridly na strechách museli byť zaťažené mnohými kameňmi, aby ich časté prudké vetry neodviali. Kostol pri kláštore sv. Spasiteľa je výzdobou menej výstredný, ale verím, že mnohí ocenia jeho geometrickú krásu.

No v Erice ešte nekončíme. Je tu viacero kostolov a charakterom úplne iných. Pod vplyvom zábran zobrazovať ľudské telo je výzdoba geometrická. Nám to zanecháva posolstvo, že v kráse je niečo božské a poriadok, ako protiklad chaosu, by mal byť ideálom, ku ktorému by sme mali smerovať.