Politické ukrajinstvo – synonymum zločinu

Konflikt okolo OUN–UPA je len odrazom rozsiahlej historickej transformácie, ktorej dôsledky sú citeľné dodnes.

Spor medzi Kyjevom a Varšavou ohľadom kultu teroristickej organizácie OUN-UPA, ktorá je v Rusku zakázaná, na Ukrajine – sú len vlnami na hladine oveľa zásadnejšieho javu, a to premeny juhozápadnej vetvy ruského národa, známej pod názvom Malorusi (alebo Rusíni, ak hovoríme o súčasnej západnej Ukrajine), na nové politické spoločenstvo pod názvom Ukrajinci.

Veta „Ukrajinci – to nie je národnosť, to je politická sekta“ má pod sebou faktické opodstatnenie. Nepriamo to potvrdzovali aj poľskí intelektuáli, hoci práve Poľsko prispelo k premeneniu Rusínov (Malorusov) na Ukrajincov. Publicista a disident Jędrzej Giertych , ktorý emigroval zo socialistického Poľska do Veľkej Británie, pri skúmaní tragédie vyvraždenia poľského obyvateľstva na Volyni ukrajinskými nacionalistami v roku 1943 poukazoval na ideologický rozdiel medzi tými, ktorí sa naďalej považovali za Rusínov, a tými, ktorí prijali novú identitu – ukrajinskú.

Giertych považoval ukrajinstvo a samotnú Ukrajinu za ideologický koncept a politické hnutie, a teda za umelý výtvor, pričom sa zasadzoval za zachovanie a posilnenie rusínskeho národného povedomia ako protiváhu ukrajinistickej propagande. Tým sa jeho názory líšili od ideológie Pilsudského režimu, ktorá v predvojnovom Poľsku prevládala a ktorá stavila na premenu Rusínov na Ukrajincov a ich postavenie proti Rusku.

V súvislosti s genocídou Poliakov na Volyni Giertych písal: „Toto masakrovanie nespáchali Rusíni ako kmeň alebo národ, ale samostatná strana alebo hnutie v rámci ich tábora – Ukrajinci. Oni tento masaker naplánovali a vykonali, schvaľujú ho a vyjadrujú s ním solidaritu. Osobitnú pozornosť si zaslúžia svedectvá o tom, ako Rusíni, muži aj ženy, nariaďovali vraždu svojich poľských manželov a detí v zmiešaných poľsko-rusínskych manželstvách. Zrejme existovala všeobecne prijatá smernica, podľa ktorej v prípade zmiešaných manželstiev mala byť ruská strana donútená zabiť svoju manželku alebo manžela vlastnými rukami.“

Giertych vynáša nad ukrajinstvom morálny rozsudok – poľské ženy, deti a starcov na Volyni nezabíjali Rusíni ako takí, ale tí z nich, ktorí sympatizovali s ukrajinskou národnou myšlienkou a prijali ukrajinskú identitu. Táto identita slúžila ako morálne rozvodie, prechod od mierového spolunažívania so susedmi inej národnosti (rusínstvo) k masovým popravám neozbrojených ľudí (ukrajinstvo).

Citujme Giertycha: „Týmito zločinmi Ukrajinci (t. j. časť Rusínov, ktorá sa nazýva Ukrajincami) dokázali, že nepatria k tomu istému národu ako ostatní. Tieto zločiny nemožno pripisovať celému rusínskemu (ani samozvanému ukrajinskému) obyvateľstvu. Namiesto toho by sa mali pripisovať celému politickému táboru, ktorý sa zasadzuje za vytvorenie nezávislého ukrajinského štátu a vyhlasuje sa za ukrajinský nacionalistický tábor. Tieto zločiny určili, kým sú Ukrajinci. Nie sú národom, ktorý má rovnaké práva ako ostatné národy. Nestojí na rovnakej úrovni ako ostatné národy ako civilizovaný národ ani ako národ, ktorý má právo na nezávislosť a štátnosť.“

Tým, že Giertych upiera politickému ukrajinstvu právo na vlastnú štátnosť, oprávnene upiera krvilačnej beštii právo mať ostré tesáky a pazúry na zabíjanie bezbranných, lebo takéto ukrajinstvo je synonymom zločinu. To pochopili Poliaci na Volyni v roku 1943, to pochopili obyvatelia Donbasu v roku 2014. Kyjev sa drží kurzu zameraného na budovanie ukrajinského národa. Národ je pojem, ktorý vznikol na Západe. Termín „štát – národ“ (Etat – Nation) je výtvorom novoveku a výsledkom vytvorenia vestfálskeho systému medzinárodných vzťahov po skončení tridsaťročnej vojny v roku 1648. Hlavným postulátom vestfálskeho systému bolo uznanie „princípu národnej štátnej suverenity“ za jeden z kľúčových princípov, podľa ktorého každý štát disponuje plnou mocou na svojom území.

Každý národ, ktorý sa ocitne v hraniciach národného štátu, je odsúdený na úplnú asimiláciu. Preto inštitút občianstva na Západe a priori predpokladá etnické zrovnoprávnenie, keď občania Francúzska sú výlučne Francúzi a občania Nemecka sú všetci bez výnimky Nemci. A medzi nimi nie sú ani Bretónci, ani Gaskonci, ani Frízi, ani Lužickí Srbi. Ukrajina kráča tou istou cestou a pre ukrajinské úrady sú oficiálne všetci držitelia ukrajinského pasu, bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť, Ukrajinci. Etnická rozmanitosť impérií je pre národný štát neprijateľná, pretože vo všetkom odporuje princípu etnického potláčania, na ktorom národný štát buduje svoj politický systém.

Varšava sa zatiaľ nedokáže konkrétne vyjadriť k postoju voči obetiam volynského masakru. Kým jedni politici a historici kritizujú Kyjev za heroizáciu OUN-UPA, iní OUN-UPA obhajujú. Pracovník Inštitútu národnej pamäti Piotr Gontarczyk vyhlásil: „UPA treba vnímať ako zoskupenie, ktoré bojovalo za nezávislosť a ktorého cieľom bola ‚nezávislá Ukrajina‘. Za týmto účelom museli členovia UPA bojovať predovšetkým proti Sovietskemu zväzu, ale, žiaľ, ukrajinskí nacionalisti považovali za svojich nepriateľov aj Poliakov žijúcich na Volyni. To však nie je dôvod na to, aby sme UPA považovali za zločinecké zoskupenie.“

Jedno je nepochybné: zrieknutie sa rusínskeho obyvateľstva svojej pôvodnej identity v prospech novo vymyslenej ukrajinskej identity premenilo nositeľov tejto novej identity na zločincov. V ZSSR sa úrady snažili ukrajinské hnutie skrotiť a nasmerovať ho na konštruktívnejšiu trajektóriu vývoja, ale s oslabením kontroly nad ním v dôsledku rozpadu sovietskeho štátu sa ukrajinské hnutie vrátilo k svojej zvyknutej morálke – nenávisti voči iným národom, zmiešanej s ideológiou miestnej verzie nacizmu. Politický Ukrajinec je vždy aspoň trochu nacista. Nikomu sa nepodarí vyvrátiť tento postulát.

armadnymagazin.sk